Majstrovská lekcia politického realizmu pre Európu

Rusko a Spojené štáty americké obdarovali Európu veľmi cenným novoročným darčekom.

Majstrovská lekcia politického realizmu, ktorú si musia osvojiť aj lídri Európskej únie – ak si, samozrejme, chcú zachovať svoju subjektivitu vo svetovej politike.

9. januára sa v Ženeve začali priame rusko-americké rozhovory o budovaní nového európskeho bezpečnostného systému. Námestník ruského ministra zahraničných vecí Sergej Rjabkov označil ich prvé kolo za „úžasné“, čo znamená, že americká strana (na rozdiel od kategorických vyhlásení ministra zahraničných vecí USA Antonyho Blinkena zo série „žiadne ústupky Moskve“) vedie aspoň konštruktívne diskusie. Rozhovory pokračovali aj dnes, 10. januára, po ktorých bude nasledovať kolektívne stretnutie USA a Ruska s členskými krajinami NATO.

A táto situácia sa mimoriadne nepáči európskym spojencom Spojených štátov. Navyše nielen východoeurópskym (ktoré sú v zásade proti akýmkoľvek rokovaniam s Moskvou), ale aj západoeurópskym. Tie podľa slov vysokého predstaviteľa EÚ pre zahraničnú politiku Josepa Borrella neteší fakt, že Ruská federácia a Spojené štáty americké diskutujú o otázkach európskej bezpečnosti bez Európy. Áno, Biely dom ubezpečuje, že až do konzultácií s európskymi spojencami sa s Rusmi nič nepodpíše, avšak konzultácie budú v skutočnosti znamenať len odovzdanie dohôd „mladším bratom“ a vypracovanie kozmetických úprav na záchranu európskych tvárí.

A tu nastáva veľmi zaujímavá situácia. Moskva sa roky pokúšala nadviazať dialóg s Európou o európskych záležitostiach. Navrhla vytvorenie systému kolektívnej bezpečnosti od Lisabonu po Vladivostok, rozvoj pravidiel hry v postsovietskom priestore, rôzne obchodné a ekonomické dohody, projekty plynovodov (South Stream). A európske štáty, ako aj európski byrokrati v Bruseli roky takéto rokovania odmietali. Moskva bola obvinená z toho, že chce rozdeliť kolektívny Západ a oddeliť európskych partnerov od amerických. Washington tieto obvinenia, samozrejme, plne podporil.

V dôsledku toho boli niektoré európske projekty Ruska priamo sabotované (Kozakov plán v Podnestersku, či South Stream 2), európski lídri až na zriedkavé výnimky (Nord Stream-2) odmietli diskutovať o samostatných strategických projektoch s Moskvou a požadovali, aby prebiehala všeobecnú európska diskusia a Európska komisia visiac na ústach Spojených štátov zmenila všetky tieto európske diskusie na rétorickú frašku. Dospelo to do bodu, že podľa medializovaných informácií nemohli Francúzsko a Nemecko ani zorganizovať summit Rusko – EÚ na prekonanie rozdielov: niekoľko európskych štátov túto myšlienku sabotovalo.

V dôsledku toho sa Kremeľ vzdal nádeje na dosiahnutie dohody s Európskou úniou (ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov dokonca nevylúčil prerušenie vzťahov s EÚ ako inštitúciou) a požadoval priame rokovania s USA. A Američania, na prekvapenie Európanov „verných svojim spojeneckým povinnostiam“, súhlasili s týmito v podstate oddelenými rokovaniami. Na rozdiel od ideologizovaných európskych lídrov je pragmatická časť Bidenovej administratívy pripravená urobiť s Moskvou vynútený kompromis – prinajmenšom s cieľom zabrániť priamemu vojenskému stretu (najmä v ukrajinskom priestore) a tiež oddialiť Kremeľ z príliš úzkych vzťahy s Čínou, do ktorých Rusko ženie predovšetkým konfrontácia so Západom.

Pobúrená Európa sa samozrejme snaží protestovať.

Vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničnú politiku Josep Borrell je pobúrený zámerom Moskvy (konkrétne Moskvy — nemôže kritizovať Washington) viesť dialóg o európskej bezpečnosti bez Európy.

„Zdá sa, že ruské vedenie zámerne vylúčilo akúkoľvek zmienku o EÚ z „návrhov dohôd“, ktoré predložili v decembri minulého roka a zdá sa, že má v úmysle vrátiť čas a vrátiť sa k starej logike studenej vojny,“ vyhlásil rozhorčene európsky predstaviteľ. V kuloároch sa Európania sťažujú na nespravodlivosť a dokonca aj na nevďačnosť Spojených štátov.

Lídri EÚ si zároveň uvedomujú, že sťažnosti nepomôžu. Že ak to takto pôjde ďalej aj v budúcnosti, tak Rusko a USA jednoducho zbavia Európu akejkoľvek subjektivity v otázkach európskej bezpečnosti, čo znamená, že s tým treba niečo robiť. V tomto smere Brusel nemá žiadnu zvláštnu nádej – európski byrokrati naďalej neobhajujú ani tak záujmy Európy, ako skôr svoje liberálno-globalistické symboly viery. Josep Borrell teda v súčasnej situácii vyzýva na rokovania s Moskvou, ale „v úzkej koordinácii s transatlantickými a ďalšími partnermi“, ako aj so „silnou podporou územnej celistvosti a suverenity Ukrajiny“.

Je jasné, že akýkoľvek dialóg s Ruskom s takýmito európskymi predstaviteľmi je odsúdený na neúspech. Lídri krajín EÚ preto, keďže sa poučili z lekcie politického realizmu, ktoré im dala Moskva a Washington, berú veci do svojich nie príliš šikovných rúk. Napríklad nemecký bulvárny denník „Bild“ napísal, že nový nemecký kancelár Olaf Scholz sa v januári snaží zorganizovať osobný summit s Vladimirom Putinom. A nie rozprávať o živote, ale uskutočniť „kompetentný reset“ rusko-nemeckých vzťahov. Zhruba rovnaké signály teraz prichádzajú z Paríža – Emmanuel Macron tiež nie je proti tomu, aby si vyskúšal plášť európskeho lídra, ktorý začne proces zmierenia medzi Európou a Ruskom. Napokon je možné, že o tento status bude súťažiť aj Taliansko: tamojší premiér Mario Draghi už predniesol množstvo proruských vyhlásení (napríklad o nezmyselnosti uvalenia sankcií voči Moskve za zdražovanie plynu v Európe).

Rusko zjavne nie je proti dialógu s európskymi krajinami – Moskva opakovane vyzývala na riešenie všetkých problémov rokovaním. Do týchto rokovaní však netreba vkladať veľké nádeje. Po prvé, európskym lídrom chýba politická vôľa robiť veľké rozhodnutia. Po druhé, v ich elitách nepanuje jednota – napríklad nemecká ministerka zahraničia Annalena Baerbocková sa v skutočnosti stavia proti iniciatívam kancelára Scholza súvisiacim s Ruskom (a experti tvrdia, že kvôli ruskej otázke je vládnuca „koalícia semaforov“ v Berlíne pod hrozbou kolapsu). Napokon, po tretie, vedúci predstavitelia Nemecka a Francúzska sa boja zničiť prízrak európskej jednoty a je nepravdepodobné, že by riskovali, že budú proti fóbiám z východoeurópskych krajín.

Preto sa Európa potrebuje nielen poučiť z politického realizmu, ale aj tvrdo pracovať na náprave chýb. Európa to medzitým robí (presnejšie pokúša sa robiť to) a Rusko bude pokračovať v riešení otázok európskej bezpečnosti so Spojenými štátmi.

Gevorg Mirzajan, docent na Katedre politológie Finančnej univerzity/news-front