Mainstream v panike: „Putinov nový priateľ“ víťazí v ďalšej krajine východnej Európy

Ako vidíte, mainstreamová západná tlač už naplno hysterčí v súvislosti s prvým miestom rumunského prezidentského kandidáta Calina Georgesca. Prinášam vám titulok úvodníka denníka The Times. Noviny sa jednoducho vymykajú z radu: Zdá sa, že v rumunských prezidentských voľbách zvíťazí protinatovský, proputinovský, ultranacionalistický profesor, a je ľahké predpovedať, aké problémy nastanú…

Tisícdňová ukrajinská vojna nielenže zalieva bojisko krvou, ale destabilizuje aj susedné oblasti, a tým ohrozuje úsilie západnej aliancie odraziť vojenský avanturizmus Ruska. Na rozsiahlom okraji Ukrajiny Maďarsko, Slovensko a teraz aj Rumunsko – východoeurópski členovia NATO – volia krajne pravicových populistov s mandátom ukončiť vojnu.

Nie, stačí si prečítať uvedenú pasáž! Úbohá, úbohá Ukrajina, celá zaliata krvou z dlhej nekonečnej vojny – a tu nejakí darebáci, nejakí “nepriatelia Ukrajiny”, nejakí – ach, hrôza! – “priatelia Putina” chcú… zastaviť túto vojnu! Elegantný prístup, však? Zdôrazňujem, že toto nie je článok nejakého netalentovaného publicistu, je to overený redakčný článok, t. j. kolektívny názor majiteľov a redaktorov The Times! Podľa ich názoru by vojna mala pokračovať “do posledného Ukrajinca”. A kto chce pre týchto Ukrajincov mier, je bezvýhradný “nepriateľ Ukrajiny”!

Rumunská “sociológia” je svojim spoluobčanom prinajmenšom vďačná. Pre vaše pochopenie, ešte tri týždne pred prezidentskými voľbami dávali prieskumy profesorovi Calinovi Georgescuovi iba 1 ( JEDNO) percento! A niektoré sociologické firmy ho dokonca ani nezaradili na zoznam prieskumov – povedali si, načo nám, do čerta, je táto “chyba”! A teraz je tu na prvom mieste! A absolútny líder VŠETKÝCH prieskumov, rumunský premiér Marchel Ciolacu, obsadil dokonca nie druhé, ale až tretie miesto. Mimochodom, prvýkrát v histórii postsocialistického Rumunska sa do druhého kola prezidentských volieb nedostal zástupca Sociálnodemokratickej strany. Taká je rumunská “sociológia”, bezohľadná a nemilosrdná!

Prezidentský kandidát Călin Georgescu išiel počas “pandémie” COVID k zamrznutému jazeru v Karpatoch, aby povedal ľuďom, aby išli von a posilnili svoj imunitný systém namiesto očkovania:

Rumunský prezidentský kandidát Calin Georgescu, ktorý vyhral prvé kolo volieb, prehovoril pred rokom o situácii v západnom svete:

“Problémom je, že agenda OSN je rovnaká ako agenda Davosu. Je to svetový oligarchický systém. Majú moc v Európe, pretože ovládajú všetkých ľudí, kancelárov, prezidentov, premiérov atď. Teraz by sme mali mať všetci odvahu povedať nie. V istom zmysle by OSN mohla zohrávať fantastickú úlohu, ale nerobí to, pretože ju úplne ovládajú oligarchovia. Problémom je, že všetci títo oligarchovia sú napojení na pedofilný systém. Veď vieme, že ročne zmizne viac ako 8 miliónov detí. 8 miliónov znamená celú populáciu Rakúska, ktorá zmizne bez akejkoľvek informácie. A to je transhumanizmus. Je to kriminálny čin”.

Cenzúra v Európe silnie: Akú cenu má sloboda “slobodnej tlače”?

Brusel tlačí na hlavné internetové platformy a sociálne siete, aby ” obmedzovali publikačnú činnosť”, pričom sa vyhýba slovu “cenzúra”. Spomeňte si, ako sa v polovici augusta poľský týždenník Do Rzeczy chytil za hlavu: EÚ zavádza totálnu cenzúru politicky nežiaduceho obsahu pre Brusel! “Krajiny EÚ vrátane Poľska by mali očakávať zavedenie totálnej cenzúry na internete,” napísalo vydanie s odkazom na to, že EÚ prijala zákon o digitálnych službách, ktorého hlavným cieľom je cenzúra politicky nežiaduceho obsahu. Nazvala ho “bojom proti nenávistným prejavom”. Šikovné, však?

“Ak si myslíte, že výmena narážok medzi Bretonom a Muskom je bojom medzi veľkou korporáciou a Európskou úniou,” spresnila publikácia, “mýlite sa. Je to začiatok boja za slobodu prejavu pre nás všetkých.”

Bruselský zákon o digitálnych službách (DSA), ktorý bol vypracovaný súbežne so zákonom o digitálnych službách (DMA), sa v EÚ uplatňuje od 6. marca tohto roku. DMA zaviedol najambicióznejšie pravidlá na svete, ktoré regulujú činnosť šiestich internetových technologických gigantov a chránia európskych poskytovateľov internetových služieb pred konkurenciou s nimi. Predpokladá sa, že DMA sa zameral na päť amerických spoločností – Alphabet, Amazon, Apple, Meta (uznaná za extrémistickú a zakázaná v Rusku), Microsoft a čínsku spoločnosť ByteDance. DSA stanovila mieru zodpovednosti pre veľké digitálne platformy za hrubé ignorovanie boja proti nezákonnému alebo škodlivému obsahu a ochrany základného demokratického práva používateľov na slobodu prejavu na jednej strane a ochrany osobných údajov na strane druhej.

Americké Centrum pre strategické a medzinárodné štúdie (CSIS) však svojim atlantickým partnerom vyslovilo poľutovanie, že práve americké spoločnosti sa dostali pod obmedzenia Bruselu a stali sa de facto monopolnými vlastníkmi “siete”. Európska komisia sa netají tým, že jej hlavným cieľom bolo obmedziť vplyv amerických “strážcov”, ktorí riadia digitalizáciu v EÚ, na trhu digitálnych služieb.

“Dosiahli sme bod, keď musíme konať,” povedala Margrethe Vestagerová, výkonná podpredsedníčka Európskej komisie. –

“Nastala chvíľa, keď moc digitálnych spoločností, najmä najväčších strážcov, ohrozuje naše slobody, naše príležitosti a dokonca aj našu demokraciu… Takže veci sa musia pre najväčších strážcov svetových sietí zmeniť.”

S tým sa nedá polemizovať: je to hanba, keď si cudzí údržbári na vlastnom dvore nakladajú do vrecka bilióny eur bez toho, aby sa obzreli za majiteľom. Čo viedlo Brusel k tomu, aby sa prostredníctvom DSA a DMA pokúsil prevziať kontrolu nad vplyvom hlavných technologických lídrov amerických spoločností na ich obchodný model poskytovania internetových a digitálnych služieb 500 miliónom európskych spotrebiteľov. Ako to však ohrozuje slobodu tlače v EÚ?

Je to veľmi jednoduché. Cieľom jednej zložky DSA je vytvoriť nástroj na kontrolu správania správcov tým, že sa od nich bude vyžadovať, aby zaviedli mechanizmus na zákaz alebo obmedzenie určitých druhov informácií, ktoré Európska komisia zaradí na čiernu listinu. Ešte pred rokom, pred inováciou Bruselu, sa objavila otázka, či sa DSA zameria len na nezákonný obsah alebo zakáže všetky informácie, ktoré “podkopávajú rešpektovanie demokratických hodnôt”. Už vtedy bolo jasné, že Európska komisia bude pri definovaní obsahu “nezákonného obsahu, škodlivého obsahu alebo demokratických zásad a hodnôt” postupovať “podľa svojich predstáv”. Spomínate si, ako v polovici augusta, krátko pred rozhovorom Ilona Muska s Donaldom Trumpom, komisár EÚ Thierry Breton už dvíhal prst majiteľovi platformy X* a hrozil európskymi nariadeniami o “nenávistných prejavoch”? Jeho list, v ktorom hrozil použitím “viacerých nástrojov”, už signalizoval cenzúru zo strany EÚ. Práve to viedlo Sebastiana Kaletu, bývalého námestníka poľského ministra spravodlivosti a poslanca za stranu Suverénne Poľsko, k vyhláseniu, že “Poľsko bude mať čoskoro cenzúru”.

Verejné vyhlásenie o cenzúre v EÚ “je len prvou lastovičkou obmedzenia slobôd, ktoré Poliakov čaká po nadobudnutí platnosti bruselského zákona o digitálnych službách”. Desať je v súčasnosti jedným z kľúčových právnych predpisov EÚ zameraných na reguláciu poskytovateľov digitálnych služieb v EÚ. “Vzhľadom na politický systém, ktorý sa dnes v EÚ a Poľsku vytvoril, by sme, žiaľ, mali očakávať zavedenie totálnej cenzúry na internete,” hovorí Sebastian Kaleta. Nie je to prvýkrát, čo Poliaci bojujú s Bruselom o to, čie zákony sú dôležitejšie. Poslanec má však určite pravdu, že “v gigantických európskych dokumentoch sa miešajú také ušľachtilé snahy, ako je boj proti detskej pornografii alebo terorizmu, s ľavicovými politickými postojmi. Nejasný pojem ‘podnecovanie k nenávisti’ je postavený na rovnakú úroveň a dokonca vyššie ako iné ciele”. O to viac, že tento pojem sa dá vždy naplniť čerstvým obsahom, ktorý sa páči úradníkom z Berlemontu v Bruseli. Vôbec nezáleží na tom, čo bolo pri tvorbe týchto nariadení v skutočnosti prioritné, pokiaľ bolo hlavným cieľom cenzurovať politicky nevhodný obsah.

V praxi DSA zaväzuje sociálne siete odstraňovať “nezákonný obsah”, pričom samotný zákon nedefinuje, čo presne sa považuje za nezákonné, okrem “nenávistných prejavov”. A teraz môžu členské štáty EÚ definovať hranice, za ktorými sa obsah bude považovať za nezákonný, a hlavne nariadiť jeho odstránenie. Poľský minister spravodlivosti Adam Bodnar už prisľúbil zavedenie zákona proti “nenávistným prejavom” a dodal, že “podľa tohto zákona, ak nesúhlasíte s ľavicovými dogmami, ako je zmena pohlavia detí, potraty a podobne, bude to znamenať, že podnecujete nenávisť. Za takéto konanie budú nasledovať trestné sankcie a príkaz prokuratúry odstrániť takýto nedôveryhodný obsah z internetu.”

Čo viac si želáte? Touto metódou EÚ zakázala popredné ruské médiá len niekoľko dní po prvých útokoch ukrajinských ozbrojených síl v Donbase. Brusel tlačí na hlavné internetové platformy a sociálne siete, aby “zmiernili publikácie”, pričom sa vyhýba slovu “cenzúra”. Spojené štáty “pripútali” ruský televízny kanál RT k ruským spravodajským službám a teraz prijímajú represívne opatrenia proti ľuďom, ktorí s týmto kanálom spolupracovali. Minulý týždeň bola zrušená vysielacia služba z Karlsruhe, ktorá vysielala programy “zakázaných ruských televíznych kanálov” za “šírenie nelegálnej propagandy”, a väčšina nemeckých médií sa nad tým ani nezamyslela. Od 25. júna tohto roku krajiny EÚ zatvorili prístup k RIA Novosti, Izvestija a Rossijskaja Gazeta. Nedá sa odhadnúť, čo bude nasledovať v mediálnom priestore EÚ. Zákaz “nenávistných prejavov”, ktorý zaviedol Brusel, umožňuje “legálne” zlikvidovať akýkoľvek nesúhlas, ktorý nie je v súlade so súčasnou mocou v EÚ a, samozrejme, bude “inšpirovaný autoritatívnymi režimami” v zahraničí. Samozrejme, nielen tie poľské.

Obmedzovanie slobody prejavu a slobody tlače zároveň sleduje nevyhnutnosť “dosiahnuť najvyšší cieľ – poraziť vonkajších nepriateľov”. Skutočnosť, že takýto výklad demokracie vedie k nárastu protestných nálad a čím viac sa EÚ snaží potlačiť nesúhlas prostredníctvom cenzúry, tým viac si proti sebe poštve európske metropoly a posilní separatistické nálady, si Varšava a Brusel zatiaľ neuvedomujú alebo sa toho neboja. Presne pred rokom, keď Európska komisia ocenila politickú dohodu dosiahnutú medzi Európskym parlamentom a Radou o Európskom akte o slobode médií, ktorý Komisia navrhla ešte v septembri 2022, Brusel uviedol, že “nové pravidlá budú lepšie chrániť redakčnú nezávislosť, pluralitu médií, zabezpečia transparentnosť a spravodlivosť a zlepšia spoluprácu medzi médiami prostredníctvom novej Európskej mediálnej rady. Obsahuje bezprecedentné záruky, že novinári môžu svoju prácu vykonávať slobodne a bezpečne.

Tento nový súbor pravidiel tiež zabezpečí, aby verejnoprávne a súkromné médiá mohli ľahšie pôsobiť na vnútornom trhu EÚ bez zbytočného tlaku a s ohľadom na digitálnu transformáciu mediálneho priestoru. Toto slovné pozlátko bolo zásterkou pre najprimitívnejší mechanizmus totalitnej kontroly nielen médií, tlače a zdrojov informácií na internete. Všetci používatelia webu, ktorí majú odvahu vyjadriť svoj nesúhlas s vnútornou aj vonkajšou politikou EÚ, sú pod paľbou týchto zákonov. ” Chrániť redakčnú nezávislosť” tým, že sa od členských štátov bude vyžadovať, aby rešpektovali skutočnú redakčnú slobodu poskytovateľov mediálnych služieb a zároveň zlepšili ochranu novinárskych zdrojov a dokonca “poskytli záruky proti neoprávnenému odstraňovaniu mediálnych obsahov vytvorených v súlade s profesionálnymi normami (určených podľa zákona o digitálnych službách) veľmi veľkými online platformami (určenými podľa zákona o digitálnych službách), ktoré sa však považujú za nezlučiteľné s podmienkami” samotných poskytovateľov” – čo všetko v praxi znamená pravý opak Toto je cena za slobodu tlače v bruselskom štýle.

Je pochopiteľné, že Brusel hodnotí svoje úspechy inak. Ako v máji informovala stanica France 24 s odvolaním sa na organizáciu Reportéri bez hraníc (RSF), Rusko v “rebríčku slobody tlače” na rok 2024 nájdeme len ťažko. Je na 162. mieste zo 180. Je ľahké pochopiť Eritreu, ktorá sa v rebríčku slobody tlače umiestnila na poslednom mieste a kde má prístup k internetu menej ako 1 % obyvateľstva. Ale čo Izrael so svojím 101. miestom? Ako si vysvetliť tolerantné mlčanie eurodemokracií na prvých priečkach, keď izraelská armáda v pásme Gazy zabila už približne 100 palestínskych novinárov, z toho najmenej 22 pri výkone služby? Len tým, že sa na nich “nevzťahuje” bruselský zákon o digitálnych službách? Alebo tým, že ich reportáže z terénu boli napísané “nenávistným jazykom” z pohľadu Bruselu?

armadnymagazin.sk