Liberálny názorový apartheid v Bratislave: „Neobslúžime vás pre vaše názory“

Kde by ste v Európe našli apartheid v 21. storočí? Že nemožné, že chyták? Nie. Bratislavská realita! Ide o špecialitu bratislavskej liberálnej kaviarne – názorový rasizmus, segregácia a apartheid všetko v jednom. A zabalené do lesklého celofánu ideologickej propagandy.

Začnime pripomenutím, že označovanie,  nálepkovanie, apartheid a segregácia spoluobčanov, ich delenie na „našich“, lepšoľudí, prípadne nadradenú rasu, či „pokrokovú“ triedu a tých druhých –  nepriateľských, „závadových“ je typické pre totalitné režimy.

Okrem amerického rasizmu, nemeckého nacizmu však segregácia, nevpúšťanie do obchodov, ideologické dogmy, nálepky a ataky s prenasledovaním občanov ostali len už len v minulosti a v archívoch tajných služieb, policajných spisoch a chodbách väzení po súdnych rozsudkoch, ktoré boli zväčša fraškou.

Totalita sa opäť vrátila

Dnes sa zhodili rukavice, aj masky, totalita sa vrátila. Nadradenou názorovou triedou a rasou je „pokrokový“ vyvolený samozvaný kmeň bratislavskej kaviarne.

Po politickej a hlavnoprúdovej štvavej propagande sa už aj politici typu Krúpu (OĽaNO) v médiách aj na sociálnych sieťach prestali hrať na demokraciu. Spoločnosť vidí odkaz „vyhrali sme voľby, máme moc – môžeme všetko“ a psychopatickejšie typy dogmatickú totalitu názoru začínajú prenášať zo sociálnych sietí  na pracovisko, do kaviarní, škôl, či na ulicu. Z angažovaných udavačov, bonzákov, hejterov s neslušným slovníkom a agresívnym tónom sa už na verejnom priestranstve zgrupujú úderky liberálnych fašistov.

Čo je ešte horšie, títo kazatelia falošnej liberálnej morálky „len my máme pravdu – a vy ste dezoláti“,  nakazili svoje zväčša ustráchané ovce bez guráže a identity. Tie sa teraz pasujú konfrontovať s každým, kto má opačný alebo len iný názor na svet a dianie v ňom. Zákon pre nich neplatí, lebo totalitný mozog si namýšľa, že najdôležitejšie je jeho presvedčenie a „správny“ postoj – a tie sú nad zákonmi. Oživili sa prototypy, o ktorých sa v bývalom totalitnom režime hovorilo „je to blbec, ale inak dobrý súdruh“.

Slepý ideologický fanatizmus

Takto začínala každá totalita. Slepé fanatické nasledovanie jednoslovných floskúl, nad ktorými nemusíme rozmýšľať a ideologických dogiem, ktoré neviete obhájiť v diskusii, lebo sú platné len v kruhu ľudí vášho kmeňa, ktorý sa riadi len vašou ideológiou (svetonázorom, geopolitikou…) a  kde si vzájomne pritakávate ako hojdacie koníky.

Ak zlyháva štát, ktorý nedokáže zabezpečiť rešpektovanie názorovej plurality, základné ľudské právo na slobodu slova, názoru, prejavu a slobodný pohyb a fungovanie práva kdekoľvek, aj v poslednej krčme, ba ak samotná vláda teror proti časti obyvateľstva svojimi výrokmi, postojmi a nariadeniami podporuje takéto štvanie, segregáciu, nenávistné prejavy a dokonca potláča názorovú časť opozície, potom nežijeme v demokracii, ani v „mäkkej“, ale už v tvrdej, brutálnej totalite bez zábran. Toto je zas ako z éry nacizmu: jeden štát („jedna únia“), jedna vláda, jeden názor.

Ak krútite hlavou, tak niekoľko príkladov, ktoré sa naakumulovali v našej spoločnosti bez toho, aby sa riešili, alebo nad ktorej jednou časťou systém a liberálne režimové médiá zatvárajú oči.

Exposlanca a občianskeho aktivitu, niekoľkoročného organizátora protestných zhromaždení odmietli obslúžiť v istej bratislavskej kaviarni. 

Dôvod? „Majiteľ to zakázal“. A prečo? – „Kvôli názorom“, ktoré Marček zastáva. Predovšetkým kvôli jeho vzťahu k ruského národu… 

No a Rusi teraz – žiadne terno… To je však každého osobná vec: čomu verí, komu fandí, koho má rád. Pokiaľ tým nepácha zločin, má na to plné právo, ktoré musí štát chrániť, keď si iná skupinka osôb alebo stavu začne namýšľať, že to nie je kóšer a začne podnikať kroky mimo zákona alebo dokonca nad zákon a nad ústavu!

Podľa Ústavy SR totiž štát každému zaručuje základné práva a slobody. Pokúsme sa veriť, že Slovensko je ešte ako-tak demokratickým štátom, aj keď je to veľmi ťažká predstava, ktorá bledne nie každým rokom, ale aktuálne každou hodinou.

Judikatúra (case law) ESĽP

Je prameňom práva s potenciálnou prednosťou pred zákonmi Slovenskej republiky. V tejto súvislosti je kľúčový pohľad Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) aj na charakter či formu šírenej informácie z pohľadu rovnakého nároku na právnu ochranu slobody slova. V náleze rozsudku Handyside vs. Kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska:

„Sloboda prejavu sa pritom uplatňuje nielen vo vzťahu k informáciámalebo myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo alebo sú považované za neútočné či neutrálne, ale aj vo vzťahu k tým, ktoré urážajú (obťažujú), šokujú či znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“.

Túto myšlienku vyslovil Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku zo 7. decembra 1976 [5493/72] v známom prípade Handyside proti Spojenému kráľovstvu.

Zdá sa, že naši liberálni slepo prozápadní svetoobčania majú na tento stále platný európsky verdikt a precedens úplne iný názor, ak nepovieme, že naň zvysoka kašlú. Ale poďme sa pozrieť na našu domácu úpravu a garanciu práv našich občanov, lebo sme na Slovensku (zatiaľ)…

Platí na Slovensku ešte ústava?

 Článok 20 ústavy v odseku „3“ určuje, že   „vlastníctvo zaväzuje“.   Nepochybne aj vlastníctva kaviarní. Ústava jasne všetkým občanom jasne garantuje, že majiteľ nemôže zneužiť vlastníctvo na poškodzovanie práv nikoho, tobôž na segregáciu či apartheid.

Vlastníctvo „nemožno zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom

Výkon vlastníckeho práva nesmie navyše ani poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. To niektorým „veľkopodnikateľom“ s tromi šálkami s jednej prenajatej kutici zjavne niekto nevysvetlil. Našťastie sú tu súdu, ktorých bič plieska na konci.

Článok 23 ústavy garantuje každému aj slobodu pohybu a pobytu. Nepochybne aj pobyt v akomkoľvek zariadení, prevádzke, či obchode.

Najdôležitejší v tomto euro- a transatlantickom hone liberálov na čarodejnice je ústavný článok 26, ktorý každému (!) zaručuje „právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom…“, bez ohľadu na to, či sa to nejakému hostinskému páči alebo nie – pokiaľ tým nebol porušený zákon a nerozhodol o tom súd.

Totalitné režimy alebo vytváraná totalitná atmosféra však dáva užitočným a angažovaným idiotom doslova krídla na samozvaný výklad práv a najmä porušovania práv iných – nových „triednych“ nepriateľov „pokroku“.

„Len pre bielych“

V USA v roku 1896 Najvyšší súd rozhodol v prípade Plessy v. Ferguson, že segregácia je ústavná. Rozhodnutie stanovilo myšlienku „oddelených, ale rovnocenných“.

Ešte v štyridsiatych rokoch minulého storočia bolo možné nájsť na podnikoch na severe Ameriky nápisy „Len pre bielych“.

Pripomeňme, že Kongres USA zakázal segregáciu, vrátane zákazu neobsluhovať zákazníkov tmavej farby pleti v zákone o občianskych právach ešte z roku  – 1964. Slovensko, presnejšie časť Bratislavy, je takmer 60 rokov pozadu.

„Len pre liberálov“

A nevyžehlí to ani bizarný fakt, že v novembri 2014 niekoľko reštaurácií v Saudskej Arábii zakázalo slobodným ženám stolovať.

A neospravedlní to ani prevádzkový samozvaný fanatizmus, ktorí spustili na Slovensku vládne chaotické covidové opatrenia, ktoré v čase núdzového stavu vylúčili zdravú, neočkovanú časť populácie z návštev kaviarní.

Niektorí majitelia zrejme nadobudli dojem, že môžu naďalej beztrestne šikanovať a vyhadzovať zákazníkov. Tí normálni to zobrali tiež po svojom, ale z opačného konca: prevádzky oznamovali, že plne rešpektujú slobodu, dôstojnosť a lekárske tajomstvo svojich zákazníkov, ktorých obslúžili napriek segregačnému OTP režimu, ktorý nariadili štátne orgány.

Opäť „čierne kódexy“, či čierne knihy?

Marčekov prípad segregácie nie je prvý. Veľa prípadov apartheidu vzniklo pri covidových opatreniach bez toho, aby orgány činné v trestnom konaní riešili napríklad výrok iného majiteľa prevádzky z centra hlavného mesta „radšej zdochnem, ale neočkovaných neobslúžim“…

Už 5.augusta 2017 rozvíril hladinu verejnej mienky na sociálnej sieti, v bulvárnych médiách a potom aj u prevádzkovateľa istý „Matúš“, ktorého pohoršilo správanie obsluhy čerpacej stanice, kde zamestnanec odmietol obslúžiť po anglicky hovoriaceho „človeka tmavšej pleti“. Známa firma, prevádzkujúca sieť čerpacích staníc okamžite zareagovala a „rasistu“, ktorý odmietal obsluhovať kvôli svojmu presvedčeniu iného zákazníka prepustila.

Peter Marček sa o svoju šokujúcu skúsenosť s porušením ústavných práv a zrejme aj zákonov podelil na sociálnej sieti.

„Neuveríte, čo som dnes zažil, išiel som si sadnúť s kolegom na kávičku na Kýčerského ulicu v Bratislave pri trhovisku do reštaurácie “Possonium” a chceli sme si dať aj čosi pod zub, kávičku a nealko nápoj. Prišiel ku nám obsluhujúci personál, ktorý mi oznámil, že majú zákaz obslúžiť  ma ako “persónu non grata”. Keď som sa opýtal prečo, aký majú dôvod k tomu, či som niečo spáchal, alebo nezaplatil, bolo mi oznámené, že je to rozhodnutie vedúceho prevádzky Mateja Sohara, pre moje politické názory“. 

Marček naznačil, že dôvodom majú byť vraj jeho údajne „fašistické“ názory (pozn. rozumej „proruské“), ktoré takto vyhodnotil človek, ktorý sa sám k zákazníkom správa ako nacisti v Nemecku a rasisti v Amerike v 30. rokoch minulého storočia a nepozná nielen článok 20 Ústavy SR, ale ani tie ďalšie z ľudsko-právnej agendy.

Ako sa hovorí, to nevymyslíš, to je, žiaľ,  liberálna bratislavská kaviareň. Tentoraz to nie je nálepka. Je to doslova šokujúci fakt. Otázka dňa aj na telo je, či nám, takého názorové vzájomné rozoštvávanie doslova „na smrť“ stojí za to? Nebadane sa totiž aj hecovaním korporátnych médií podarilo v národe vyvolať studenú občiansku vojnu.

Rafael E. Rafaj

sk správy