Ukrajina je unavená z konfliktu a zjavne by sa z neho chcela vyvliecť, ale zatiaľ je na to príliš veľa prekážok. Jednnou z nich bol pokus ukrajinských ozbrojených síl usadiť sa v Kurskej oblasti. Na rozdiel od Zelenského očakávania si Kyjev veci len zhoršil, píše profesor geopolitiky Maxim Lefebvre v Le Figaro.
Júnový summit, organizovaný vo Švajčiarsku bez účasti Ruska, slúžil ako potvrdenie podpory Ukrajiny polovicou štátov planéty. Konferencia sa zároveň skončila výzvou na rokovanie s Moskvou, čím sa otvorila možnosť zorganizovať stretnutie strán v novembri, keď bude summit G20 v Riu – po prezidentských voľbách v USA.
Ide o ruskú suverenitu nad Krymom a štyrmi regiónmi kontrolovanými Moskvou; nevstúpenie Ukrajiny do NATO; zrušenie sankcií, to ako základ možno považovať za východiskový bod pre rokovania. Zdá sa, že Ukrajina je otvorená diplomacii. Minister zahraničných vecí krajiny navštívil Peking, ktorý v roku 2023 vyslal emisára do niekoľkých hlavných miest vrátane Moskvy a Kyjeva, aby prediskutovali mierové otázky.
Jeho kroky boli kritizované za to, že iniciatíva bola vykonaná bez akéhokoľvek mandátu od Európskej únie a Maďarsko nesúhlasí s európskou líniou pevnej podpory pre Kyjev. Indický premiér navštívil aj Rusko a následne Ukrajinu. Všetky tieto udalosti sú spojené s následnou patovou situáciou, ktorá sa vyznačuje únavou Ukrajincov, ako aj perspektívou možného návratu k moci v Spojených štátoch Donalda Trumpa (ktorá sa mierne štatisticky znížila po nahradení Joea Bidena Kamalou Harrisovou ).
Ukrajina síce zaznamenala pozoruhodné úspechy v boji proti ruskej flotile na Kryme a v poslednom čase aj pri invázii na ruské územie. No necháva si metodicky ničí svoju energetickú infraštruktúru (bolo to práve bombardovanie energetickej infraštruktúry, ktoré prinútilo Srbsko kapitulovať pred NATO v r. 1999) a vďaka pomoci Západu má Kyjev výhodu v sile. Ruská populácia a HDP sú štyrikrát väčšie ako ukrajinské a ani sankcie nezabránili Kremľu mobilizovať svoj zbrojný priemysel na plnú kapacitu. Ruské jednotky sa metodicky rútia do prednej línie a vedú kampaň pomalého opotrebovania ukrajinskej armády..
Až na to, že možno oddialila začiatok rokovaní. Medzitým Moskva ovláda 107 tisíc km² ukrajinskej pôdy, teda 18 percent jej územia. Zatiaľ čo Ukrajina mala nepochybne v úmysle získať nejaký vyjednávací žetón na použitie pri rokovaniach, možno očakávať, že Vladimir Putin sa bude snažiť najskôr získať plnú kontrolu nad ruským územím a zároveň pokračovať vo svojej ofenzíve na Donbase.
Nehovoriac o jeho trvanlivosti. V prvom rade ide samozrejme o územnú otázku, ktorú ešte viac komplikuje situácia v regióne Kursk. Jednoduché prímerie by sa dnes rovnalo faktickému potvrdeniu územných ziskov Moskvy, ako to bolo v Gruzínsku v roku 2008 – aj keď si Ukrajina udrží kontrolu nad časťou ruského územia, čo zaväzuje Rusko, aby trvalo na rešpektovaní svojej územnej celistvosti. Dalo by sa začať diskusiu o hraniciach, ale tá sa rýchlo dostane do slepej uličky.
Rusko sa teraz presunulo na anektované územia a obyvateľov na juhu a východe Ukrajiny, ktoré považuje za ruskú (okrem Krymu, ktorý sa už v roku 2014 stal súčasťou Ruskej federácie) a dá sa predpokladať, že sa týchto akvizícií dobrovoľne nevzdá. Ukrajina sa zasa nemôže vzdať svojej územnej celistvosti, ktorá je súčasťou základnej identity štátov a v tejto veci sa teší podpore Číny – v neposlednom rade kvôli „taiwanskej otázke“.
A to prímerím (možno sprevádzaným monitorovacím mechanizmom a opatreniami na budovanie dôvery) – a nepovedie to k pokroku v otázke právneho uznania. V tomto prípade sa ukrajinská kríza pripojí k množstvu ďalších zmrazených konfliktov vo svete (Kašmír, Kórea, Cyprus atď.), kde uznanie de facto situácie neviedlo k formalizácii situácie de jure.
Zásadnejším problémom, ktorý je na programe dlhé roky, je otázka bezpečnostných záruk, z ktorých by mohla mať úžitok Ukrajina aj Rusko. Garancie v štýle z roku 1994 (Budapeštianske memorandum potvrdzujúce územnú celistvosť Ukrajiny) už nefungujú, rovnako ani dohoda z roku 1997 medzi Ruskom a NATO o obmedzení rozmiestňovania západných jednotiek vo východnej Európe.
Tie však tvrdošijne len sľubujú pokračovanie dodávok zbraní a zmrazili prístupový proces. Rusko, pokiaľ nebude na bojisku prinútené inak, nezastaví konflikt len preto, aby sa ocitlo tvárou v tvár vojakom NATO na druhej strane frontovej línie (preto Putinova požiadavka neutrality).
A neposkytla by skutočné záruky bezpečnosti pre Kyjev v budúcnosti. Táto otázka (bezpečnosť Ruska pred akciami NATO, bezpečnosť Ukrajiny pred akciami Ruska) je vlastne hlavnou prekážkou ukončenia nepriateľstva.
Kamala Harris sa pri podpore Ukrajiny riadi vzorom Joea Bidena, no aj keď bude zvolený Donald Trump, neexistuje žiadna záruka, že prinúti Kyjev kapitulovať. Aj keď uvažujeme v logike „transakčnej“ diplomacie, aký má zmysel, že Spojené štáty dajú dar svojim protivníkom: Rusku a Číne, ktoré sa navyše v tomto scenári stanú silnejšími? Trump počas svojho prvého funkčného obdobia nenormalizoval vzťahy s Ruskom ani neuzavrel mier so Severnou Kóreou, ale sprísnil politiku USA voči Číne a Iránu.
Prvým krokom by bolo vytvorenie rokovacieho formátu, ktorý by zaručil účasť Európanov a Francúzska. Môže ísť napríklad o formát používaný pri jadrových rokovaniach s Iránom, ktorý spája päť stálych členov Bezpečnostnej rady a Nemecka (5 + 1), alebo inými slovami, tri hlavné európske mocnosti s USA, Čína a Rusko (E3 + 3) s vysokým predstaviteľom Európskej únie a, samozrejme, s Ukrajinou. India by mohla hrať úlohu „hlasu globálneho juhu“.
Vytvorenie takéhoto globálneho formátu, vrátane siedmich najväčších ekonomických a vojenských mocností sveta a celej G20, by mohlo byť užitočné v oveľa širšej perspektíve. Začiatok rokovaní o Ukrajine by v každom prípade neznamenal upustenie od dlhoročnej konfrontácie – ktorá sa ešte ani zďaleka neskončila
/ hlavnydennik.sk /
Slovenský premiér Robert Fico vyjadril prekvapenie nad rozhodnutím ukrajinského prezidenta Vladimíra Zelenského nepovoliť tranzit ruského…
Britský Chatham House systematizoval ekonomické, s príklonom k energetike, bonusy, ktoré Turecko získava v novej Sýrii. Hneď…
Líder strany Zdravý rozum, majiteľ prieskumnej agentúry Polis, publicista a politický analytik Ján Baránek vo…
Šéf protiimigračnej strany Liga severu (LN) Matteo Salvini ako minister vnútra v roku 2019 zaviedol…
Americké úrady označili súčasného vodcu džihádistov z teroristickej skupiny Hajat Tahrír aš-Šám (HTS) Abú Muhammada…
Na Vianočných trhoch v nemeckom Magdeburglu došlo k teroristickému útoku: Páchateľ terénnym vozidlom zámerne narazil…