Lawfare – hybridná vojna prostredníctvom práva

„Pravidelne sa objavujú krivé obvinenia proti politickým lídrom a tie sú rozširované médiami, oponentmi a skolonizovanými justičnými orgánmi. Týmto spôsobom, nástrojmi lawfare, sa zneužíva stále potrebný boj proti korupcii na boj proti neželaným vládam, obmedzovanie sociálnych práv a vytváranie pocitu anti-politiky, ktorý vyhovuje tým, ktorí ašpirujú na výkon autoritatívnej moci. 

Súčasne je zvláštne, že za fakt korupcie a organizovaného zločinu sa nepovažuje využívanie daňových rajov, prostriedku, ktorý slúži na skrývanie zločinov všetkého druhu, “ píše vo svojom článku doc. JUDr. Branislav Fábry, PhD. z Právnickej fakulty UK v Bratislave.

Keby tieto vety, vrátane pojmu skolonizovaná justícia, povedal niekto na Slovensku, okamžite by ho vyhlásili za „konšpirátora“. Skutočného autora daného výroku však nemožno len tak ľahko zhadzovať, a to ani v slovenských mainstreamových médiách: je ním totiž pápež František I. a tieto slová povedal dňa 15. novembra 2019 vo svojom posolstve účastníkom kongresu Medzinárodnej asociácie pre trestné právo. [1] Pápež v prejave tiež poukázal na štyri zhoršujúce sa trendy v oblasti trestného práva.

Spolu s citovaným lawfare išlo aj o:

– zneužívanie predsúdnej väzby,
– podnecovanie k násiliu,
– kultúru vylučovania a nenávisti.

Mnohé z uvedených trendov by sa dali identifikovať aj na Slovensku, pápež František I. však myslel skôr na príklady z Latinskej Ameriky. Tam sa lawfare, teda hybridná vojna prostredníctvom práva, realizuje najintenzívnejšie. Pápež sa k lawfare vyjadruje opakovane, napr. keď v homílii zo 17. mája 2018 otvorene kritizoval mediálno-justičné prevraty: „Vytvárajú sa obskúrne podmienky pre odsúdenie nejakej osoby… Médiá začínajú negatívne hovoriť o konkrétnych ľuďoch, lídroch, a špinia ich ohováraním a difamáciou. Potom do hry vstúpi justícia, ktorá ich odsúdi a nakoniec sa urobí štátny prevrat.“ [2]

Pápež však nie je jediná hlava štátu, ktorá lawfare dlhodobo kritizuje. Uviesť možno viacero predstaviteľov, napr. argentínskeho prezidenta Alberta Fernándeza, ktorý povedal: „To, čo je nevídané, je použitie justície na politické prenasledovanie protivníkov. Stalo sa to v Latinskej Amerike a existujú tri veľmi jasné príklady, ktoré majú spoločný menovateľ: Rafael Correa v Ekvádore, Lula v Brazílii a Cristina v Argentíne.“ [3] Ešte oveľa tvrdšie sa vyjadril spomínaný Rafael Correa, ekvádorsky ex-prezident (2007 – 2017): „Už nemučia a nezabíjajú, nie preto, že by nechceli, ale preto, že nemôžu, keďže technologický pokrok by tieto zločiny ukázal prakticky v reálnom čase. Z tohto dôvodu je represia maskovaná legalistickým a dokonca morálnym podtextom. Ide o právo, doslova o „právnu vojnu“: spočíva v zneužívaní práva a používaní ohovárania a v mene protikorupčného boja ide o morálne, politické, ekonomické a súdne zničenie politických protivníkov… [4]Correa tiež uviedol zaujímavé prirovnanie: „Bohužiaľ, zlí sudcovia dnes zohrávajú úlohu, ktorú v 70. rokoch zohrávali zlí vojaci. Zatiaľ čo predtým potláčali v mene národnej bezpečnosti a protikomunistického boja, dnes to robia v mene boja proti korupcii…“ [5]

V 20. storočí sa neokolonializmus skutočne presadzoval prostredníctvom vojenských prevratov so zahraničnou podporou, v 21. storočí však už tento recept stratil účinnosť. Vojenské prevraty vyvolávajú negatívne spomienky a domáce obyvateľstvo sa viackrát dokázalo proti pučistom postaviť na odpor. Aj preto sa novou taktikou kolonizátorov stalo lawfare. Skúsenosť s lawfare mali viacerí juhoamerickí lídri, zvlášť tí, ktorí bránili suverenitu a sociálne práva obyvateľov. Najznámejším prípadom bol Louis Ignacio Lula da Silva v Brazílii, ktorý si odsedel rok a pol vo väzení kvôli monsterprocesu v korupčnej kauze. Nakoniec sa ale ukázalo, že sudca Sergio Moro a prokurátor Deltan Dallagnol proces zmanipulovali a trest pre Lulu bol zrušený. Kvôli odsúdeniu však Lula nemohol kandidovať v prezidentských voľbách roku 2018, hoci by ich pravdepodobne vyhral. [6] Ako ďalšie príklady lawfare sa obvykle uvádzajú bývalí prezidenti Rafael Correa v Ekvádore, Cristina Fernandez Kirchnerová v Argentíne, Evo Morales v Bolívii, Pedro Castillo v Peru, a ďalší.

Lawfare ako pojem vznikol spojením dvoch slov: law (právo) a warfare (vojna). Objavil sa síce už v 20. storočí, až v 21. storočí však nadobudol súčasný význam. Výrazne k tomu prispeli americkí vojenskí teoretici, najmä plukovník (neskôr generál) letectva Charles J. Dunlap, Jr. Ten si v roku 2001 všimol, ako právne argumenty komplikujú vojenské intervencie USA. Na základe toho charakterizoval lawfare ako „metódu vedenia vojny, kde sa právo používa ako nástroj vedenia vojny“. [7] Neskôr sa zamyslel aj nad možnosťami využitia práva na boj proti politickým oponentom USA. [8] O problematike lawfare sa vo svete napísalo mnoho publikácií, [9] na rozdiel od Slovenska, kde je tento pojem takmer neznámy.

Niet pochýb, že právo a zvlášť trestné právo sa používa ako nástroj likvidácie nepohodlných ľudí v rôznych štátoch sveta. Používa sa v Rusku, zvlášť intenzívne od začiatku vojenskej invázie na Ukrajine. Ruský systém likvidácie oponentov prostredníctvom trestného práva však pôsobí hrubo a primitívne, a preto je málo presvedčivý. Naopak, systém lawfare v Latinskej Amerike funguje sofistikovane a práve preto sa ním treba zaoberať podrobnejšie. Pri lawfare sa konvenčná vojna nahradzuje nátlakom na oponentov, ktorí sú často vládnucimi politikmi, a to vďaka dominancii aktérov lawfare v mediálnej i justičnej oblasti. V médiách prichádza k pokusu predstaviť politických oponentov ako korupčníkov a zločineckú skupinu, ktorá ovládla alebo chce ovládnuť štát. Ide o psychologickú vojnu: treba vyvolať dojem únosu štátu „mafiou“ a vytvoriť morálnu dichotómiu: populizmus – antipopulizmus, korupcia – antikorupcia, perónizmus – antiperónizmus (v Argentíne), atď. [10] Súčasne treba nastoliť atmosféru, kde si verejnosť musí vybrať medzi týmito dvoma alternatívami a ten, kto nesúhlasí s nastolenou predstavou boja proti korupcii a populizmu, ten je nemorálny, lebo korupciu a populizmus podporuje.

Aktéri lawfare

Korupcia je ako taká veľmi škodlivá, avšak pre aktérov lawfare svojím spôsobom aj užitočná, pretože boj proti nej poskytuje výhody [11]:
– obvinenia z korupcie voči politickým oponentom sú ľahko uveriteľné, keďže korupcia je v spoločnosti rozšírená a verejní funkcionári majú pri nej tradične zlú povesť;
– obvinenia z korupcie vyvolávajú emócie a hnev a občania sa cítia byť zradení svojimi volenými zástupcami;
– korupčné trestné činy sa dajú ťažko dokazovať, a preto verejnosť ľahšie prijme neobvyklé a nepresvedčivé konštrukcie či dôkazné prostriedky;
– korupcia sa vysvetľuje ako spoločenská „rakovina“, ktorá spôsobuje chudobu obyvateľov, avšak súčasne odvádza pozornosť od iných „rakovín“ (neokolonializmus, daňové raje, atď.), ktoré sa spájajú s viacerými aktérmi lawfare.

Pokiaľ ide o aktérov lawfare, v Latinskej Amerike sa identifikovalo päť skupín zúčastnených: [12]
1. USA, ktoré ako veľmoc chránia svoje geopolitické záujmy.
2. Mimovládne organizácie, vytvárajúce stratégiu na reorganizáciu justičného aparátu a boj proti korupcii.
3. Konkrétni predstavitelia súdnej moci a prokurátori, ktorí majú právomoc zaoberať sa trestnou činnosťou verejných funkcionárov.
4. Masmediálne koncerny a ich armády trollov na sociálnych sieťach.
5. Domáci politici, ktorí podporujú uvedených aktérov.

Pri lawfare teda prichádza k spolupráci aktérov, z ktorých väčšina neodvodzuje zdroj svojej moci od volieb. Vzniká situácia, že nevolené subjekty, sudcovia a prokurátori, mimovládne organizácie a médiá môžu pri dobrej koordinácii zlikvidovať každú volenú moc. Najväčšie médiá sú tradične pod kontrolou zahraničnej či domácej oligarchie a tá sa najviac obáva politikov, ktorí by boli populárni medzi masami. Potom by menej záviseli od oligarchie a mohli by siahnuť na jej privilégiá. Tu majú národná i nadnárodná oligarchia spoločný záujem. Ďalšou nevolenou mocou sú sudcovia. Tí sú síce formálne nezávislí od oligarchie, avšak v niektorých krajinách Latinskej Ameriky sa tradične cítia ako súčasť nadnárodnej elity, neidentifikujú sa s domácim obyvateľstvom a prirodzene sa obracajú proti politickým reprezentantom tejto masy. V niektorých štátoch sa však sudcovia s národom identifikovali viac, a preto bolo potrebné súdnu moc „zreformovať“ a zbaviť sa „skorumpovaných“ sudcov a prokurátorov. Práve to je oblasť, do ktorej sa veľmi intenzívne zapájajú politické mimovládne organizácie, financované zo zahraničia.

V procese lawfare v Latinskej Amerike zohralo aktívnu úlohu niekoľko amerických think tankov. Spomedzi nich treba spomenúť Americas Society/Council of the Americas (AS/COA), ktorú založil David Rockefeller a ktorá má veľký vplyv medzi brazílskymi podnikateľmi. [13] Ďalšou je Medziamerický dialóg (IAD), ktorá zase pripravuje správy a vydáva vyhlásenia o boji proti korupcii. Priamo Kongresu USA predložila IAD správu s prezentáciou výsledkov vyšetrovania korupcie v prípade koncernu Odebrecht, ktorá sa týkala Brazílie a ďalších štátov regiónu. V tejto prezentácii IAD navrhla sériu odporúčaní vrátane intenzívnejšieho použitia zákona o zahraničných korupčných praktikách (FCPA). Tiež sa odporúčalo, aby veľvyslanci USA sledovali dôležité súdne procesy v Latinskej Amerike, pomáhali investigatívnej žurnalistike a postavili sa za protikorupčných prokurátorov. [14] Samozrejme, že do lawfare sa v Latinskej Amerike zapája oveľa viac mimovládnych organizácii a je ťažké identifikovať všetky, veľmi často sa však zapája priamo úrad ministerstva spravodlivosti USA a využívajú sa i prostriedky z USAID. Fungovanie tohto systému už bolo pomerne dobre popísané. [15]

Kooperácia mimovládneho sektora, financovaného z USA a konkrétnych protikorupčných sudcov a prokurátorov v Latinskej Amerike je nepopierateľná. Najznámejšie je prepojenie vyššie spomínaného brazílskeho sudcu Sergia Mora, ktorý prednášal na poradenských kurzoch o praní špinavých peňazí, organizovaných Ministerstvom spravodlivosti USA v rámci projektu Puentes. [16] Existujú tiež dôkazy o jeho prepojeniach s americkými poradcami v Curitibe počas veľkej kauzy Lava Jato. Niektorí autori tvrdia, že táto kauza bola pripravená v spolupráci s agentmi vlády USA na základe FCPA. [17] Kauza pritom viedla tak k impeachmentu brazílskej prezidentky Dilmy Rousseffovej v roku 2016, ako aj k uväzneniu ex-prezidenta Lulu da Silvu v roku 2018. Výhody pre USA boli pritom očividné. Prezident Jair Bolsonaro, ktorý profitoval z neúčasti Lulu da Silvu v prezidentských voľbách, umožnil Američanom využívať leteckú základňu Alcântara (2019), predal väčšinu akcií spoločnosti Embraer spoločnosti Boeing (2020), podpísal memorandum o porozumení o jadrových otázkach (2020), atď. [18]

Kritika a nedostatky lawfare

Pri lawfare sa aplikujú inštitúty, typické pre trestné právo USA, najmä dohoda o vine a treste a využívanie tzv. kajúcnikov. Tieto inštitúty sa medzi sudcami a prokurátormi vo svete popularizujú prostredníctvom kurzov, financovaných vládou USA alebo jej agentúrami. V Latinskej Amerike však majú aj svojich silných odporcov a kritike bolo vystavené najmä využívanie tzv. kajúcnikov. [19] Mnohým sa nepáči, že výmenou za spoluprácu môže kajúcnik naďalej využívať majetok získaný nezákonnými prostriedkami, pokiaľ z neho určitú časť odovzdá. Okrem toho sa mu výmenou za spoluprácu drasticky znížia sankcie, a tak má možnosť zotrvať pri svojej vysokej životnej úrovni. Výmenou za to dostane vyšetrujúci orgán potrebnú muníciu, aby mohol pokračovať v útoku na politickú skupinu, ktorá sa chápe ako zlo. Kritizuje sa aj hľadanie dostatočného počtu kajúcnikov, ktorí nielen pomáhali odhaľovať trestnú činnosť, ale oznamovali aj nepodstatné veci, používané na diskreditáciu určených nepriateľov ako predstaviteľov zla. Významní akademici kritizovali pojem i povahu kajúcnikov (personas arrepentidas), pretože „úprimné pokánie by nehľadalo úžitok“. [20] Poukázali tiež na veľké riziko, že obvinený, ktorý chce získať výhodu, môže vymýšľať alebo zveličovať. Rovnako kritizovali taktiku, keď sa okrem obvinení používa opakované preventívne zadržanie osôb, aby sa spoločnosť domnievala, že údajný páchateľ už bol chytený a za trestný čin pyká. Pri analýze porušovania konkrétnych ľudských práv nástrojmi lawfare uviedli: „Prezumpcia viny sa teda pripisuje obvinenému pomocou médií… a aj keď bude konečne oslobodený, jeho povesť bude pravdepodobne zničená.“ [21]

Mimoriadne negatívnym javom lawfare je to, že prichádza k zmene neutrality orgánov činných v trestnom konaní (OČTK). Médiá z nich urobia hviezdy, ktorým podpora verejnej mienky umožní vykonávať procesné manévre bez ohľadu na zákon. [22] Tento typ autoritárskeho správania ilustruje prejav prokurátora Deltana Dallagnola, ktorý pri powerpointovej prezentácii proti Lulovi da Silva uviedol, že neexistujú dôkazy, ale presvedčenia. [23] Pri lawfare prichádza aj k zmene účelu trestného konania, ktorého hlavným cieľom sa stáva eliminácia oponenta v politickej súťaži. Na oponenta a jeho okolie (vrátane blízkych príbuzných) treba vyvinúť tlak, aby bol zraniteľnejší voči obvineniam, často nepodloženým, a najmä aby sa podarilo narušiť jeho podporu medzi verejnosťou. Prípadné dokázanie viny a odsúdenie obvineného by bolo síce vítaným bonusom, nie je však hlavným cieľom tohto trestného konania. [24] Zaujímavé sa v tejto súvislosti javia aj dohody o vine a treste: ak obvinený vymení priznanie za podmienečný trest, získa tým slobodu a pokoj, zatiaľ čo OČTK si pripíšu ďalší politický „úspech“ v boji proti korupcii.

Jedným zo zásadných problémov pri hodnotení lawfare je, že sa nedá vždy jednoznačne identifikovať, nakoľko ide o reálny boj proti korupcii a nakoľko o zneužívanie trestného práva. Lawfare je najefektívnejšie vtedy, keď spája oba aspekty a skutočný páchateľ korupcie udáva politického odporcu. Preto treba hľadať nejaké špecifikum, ako odlíšiť lawfare od seriózneho protikorupčného trestného konania. Vždy si možno položiť prinajmenšom tieto otázky:

1. Postupuje sa pri všetkých kauzách rovnako? Konali v rôznych kauzách prokurátori a sudcovia rovnako aktívne? Príklady z porovnania káuz prezidentov Brazílie (Lula da Silva verzus Temer) či Argentíny (Kirchnerová verzus Macri) to nepotvrdzujú!
2. Aká je úloha médií? Rešpektujú prezumpciu neviny? Konajú koordinovane s OČTK? Unikajú informácie zo spisov k blízkym médiám?
3. Bránia obvinené osoby v trestných konaniach svoju nevinu aktívne alebo sa rýchlo priznávajú v rámci dohody o vine a treste? Ako často sa vymieňa priznanie za extrémne nízky trest? Akú úlohu hrajú kajúcnici?
4. Kto z daných káuz politicky profituje? Ktorí domáci a zahraniční aktéri získavajú výhody?

Autor: Doc. JUDr. Branislav Fábry, PhD. – Právnická fakulta UK

Zdroj: pravnelisty.sk