Lavína sa už odtrhla a valí sa rovno na nás

ANI ČÍNA NEDOKÁŽE VYTIAHNUŤ SVET Z BLÍŽIACEJ SA HOSPODÁRSKEJ KRÍZY

Za posledné dve desaťročia, od prijatia Číny do WTO, urobila jej národná priemyselná základňa bezprecedentné kroky, aby sa stala popredným svetovým ekonomickým producentom v mnohých významných oblastiach.

Akademické debaty o tom, či je HDP Číny väčšie ako HDP SŠA, sú nesprávne. HDP je ako meradlo reálnej ekonomiky do značnej miery bezcenné. Ak budeme reálnu ekonomiku merať pomocou skutočnej produkcie, tak dospejeme k záveru, že Čína nechala Spojené štáty americké (SŠA) a celý ostatný svet v prachu minulosti a to veľmi ďaleko-preďaleko za sebou. Budúci vývoj priemyselnej výroby v Číne je preto bytostne dôležitý najmä pre budúcnosť celej svetovej ekonomiky. Dôvodom je jednoznačná globalizácia svetovej ekonomiky.

Výroba ocele je totiž ešte stále jedným z najspoľahlivejších ukazovateľov rastu reálnej ekonomiky. V roku 2021 vyrobila Čína viac ako dvanásťnásobok tonáže ocele, než druhé SŠA. Bola to viac ako jedna miliarda ton. Svetovým lídrom v produkcii ocele boli kedysi SŠA, ktoré produkovali neuveriteľných 86 miliónov ton ocele ročne.

Čína má enormný náskok pred celým zvyškom sveta už aj v iných ukazovateľoch. Čína totiž vyprodukuje ročne približne 50 % celkového množstva svetového uhlia v tonách. Má pod kontrolou až 70 % svetovej ťažby vzácnych zemín a viac ako 90 % ich aj sama spracováva. To všetko sa deje vďaka bizarným krokom americkej politiky, ktoré siahajú niekoľko desaťročí do minulosti.

Čína je dnes zďaleka najväčším svetovým výrobcom motorových vozidiel. V tomto smere je s 27 miliónmi kusov automobilov ročne, takmer trikrát väčšia ako SŠA. Predstavuje to až jednu tretinu celkového svetového počtu novovyrobených vozidiel v roku 2022. Čína je absolútne najväčším producentom cementu pre stavebníctvo a taktiež popredným svetovým výrobcom hliníka. Pri 40 miliónoch tonách v roku 2022 je Čína v porovnaní s SŠA presne 40 krát produktívnejšia. Spojené štáty americké v roku 2022 totiž nevyprodukovali ani len jednu celú tonu hliníka. Čína je taktiež aj najväčším spotrebiteľom medi na svete a tento zoznam by mohol ešte veľmi dlho pokračovať.

Toto všetko ale naznačuje, aké dôležité bolo čínske hospodárstvo pre svetový hospodársky rast za posledné dve desaťročia. Len pred štyrmi desaťročiami bola Čína z reálneho svetového ekonomického hľadiska bezvýznamná. Ak by sa však Čína tentokrát dostala do hlbokej ekonomickej recesie (rozumej krízy), malo by to nevyhnutne globálny dopad v celoplanetárnom význame. No a to je práve to, čo sa práve teraz vo svete odohráva.

Dôležité je ešte poznamenať, že táto globálna recesia, teda ekonomická a hospodárska kríza, ktorá sa na nás teraz valí ako tsunami, sa už začala dávnejšie a to dlho pred príchodom lockdownov COVID plándémie z Číny. Jednoducho povedané, Číne sa od takzvanej realitnej finančnej krízy z roku 2008, podarilo vytvoriť takú obrovskú finančnú bublinu, akú svet ešte nezažil. Táto bublina však už začala fučať čoskoro spľasne. Začalo sa to totiž už poklesom cien nehnuteľností, okolo roku 2019. Rozsah tejto krízy je však systémový a všetko sa ešte len začína.

Kolosálne znižovanie zadlženosti a skrytý dlh

Obrovským problémom čínskeho ekonomického modelu za posledné dve desaťročia bola skutočnosť, že išlo o finančný model, založený na dlhu. Ten sa masívne sústreďoval na špekulácie s nehnuteľnosťami nad rámec toho, čo ekonomika dokázala stráviť.

Plných 25 až 30 % celkového čínskeho HDP tvoria investície do nehnuteľností. Investuje sa do domov, do bytov, do kancelárií. Problémom však je skutočnosť, že nehnuteľnosti v Číne, najmä byty, sa viac ako dve desaťročia javili ako zaručený tvorca peňazí pre ich vlastníkov, ako aj pre staviteľov a banky. Rovnako tak sa na tomto obchode svorne nabaľovali predovšetkým predstavitelia miestnych samospráv. Ceny ročne rástli až v dvojcifernej miere, niekedy dokonca až o 20 % pa. Milióny Číňanov zo strednej triedy si nekúpili len jeden, ale rovno dva alebo viac bytov, pričom druhý použili ako investíciu do budúceho dôchodku. Čínska pôda je v celej krajine vlastníctvom štátu pod kontrolou komunistickej strany. Stavebným firmám sa len dlhodobo prenajíma, ale tie si na stavby, ktoré realizujú na štátnej pôde, musia požičiavať od bánk.

Pre predstaviteľov miestnej samosprávy sú po celej Číne príjmy z prenájmu miestnych nehnuteľností a ich infraštruktúrnych projektov, hlavným zdrojom príjmov. Doteraz sú mestské dane z nehnuteľností zakázané, a to aj napriek obrovskému tlaku miestnych predstaviteľov.

V mesiacoch 2018 a 2019 ceny nehnuteľností v Číne dosiahli vrchol. Odvtedy sú v dlhodobom poklese. Čína má jedinečný a veľmi rizikový model investovania do nových nehnuteľností. Kupujúci musí zvyčajne zaplatiť celú kúpnu cenu novej nehnuteľnosti vopred, kedy ešte len developer začína s výstavbou. „Nakupujte dnes, pretože zajtra bude cena ešte vyššia,“ znie mantra developingu v Číne.

Malý investor, čínsky občan strednej triedy, si vezme na takúto investíciu, do novej nehnuteľnosti, hypotéku zvyčajne od miestnych bánk. Ak však stavebník nedokončí výstavbu nových nehnuteľností včas, kupujúci musí bez ohľadu na to hypotéku splácať bez omeškania, a to aj v prípade, že developer skrachuje a ostane po ňom iba opustené nedokončené stavenisko. No a to sa teraz v Číne aj skutočne deje. Žiadna iná krajina na svete takýto rizikový model hypotekárneho úverovania nepoužíva. V ostatných krajinách zvyčajne kupujúci zaplatí iba časť investície, v podobe poplatku za rezerváciu novopostavenej nehnuteľnosti a platbu za kúpu nehnuteľnosti realizuje až po jej dokončení a odovzdaní do užívania. Rovnako tak aj hypotéku schvália kupujúcemu banyk až po dokončení nehnuteľnosti. Nie však v Číne.

Bublina začala spľaskávať

Pokiaľ ceny nehnuteľností v Číne neustále rástli, zdanlivo to fungovalo a domáci trh sa rozširoval. Keď sa táto cenová inflácia z rôznych dôvodov zastavila a zhoršila sa ultraprísnymi lockdownami v súvislosti s ochorením Covid, vtedy obrovská realitná bublina začala spľaskávať. Podľa ekonóma Roberta Pettisa z Pekingskej univerzity „Od začiatku realitnej krízy v septembri a októbri 2021, klesali ceny nehnuteľností vo viac ako dvoch tretinách prípadov a to najmä v sedemdesiatich najväčších čínskych mestách (a pravdepodobne aj vo všetkých menších), pričom predaj nových bytov v tomto roku (2022) skolaboval.

K hlavnému obratu došlo v roku 2021, keď China Evergrande Group (druhý najväčší developer v Číne – pozn. prekl.) nedokázala splácať svoje dolárové dlhopisy. Vtedy to bol najzadlženejší realitný konglomerát na svete, s dlhom viac ako 300 miliárd amerických dolárov. V roku 2018 bola Evergrande považovaná za „najhodnotnejšiu realitnú skupinu na svete“. To však bolo iba na papieri. Štandardne Evergrande vlastnila aj zábavné parky, automobilovú spoločnosť EV, strediská a dostatok pôdy na ubytovanie 10 miliónov ľudí. To však platilo iba do chvíle, kým Peking neodmietol Evergrande poskytnúť finančnú pomoc, v akejsi „strategickej“ snahe ochladiť finančnú realitnú bublinu. Do tej chvíle totiž rôzni malí veritelia v Číne stále poskytovali hypotéky na základe predpokladu, že veľkí dlžníci budú aj tak zachraňovaní podľa vzoru „Too Big To Fail“.(príliš veľký aby skrachoval – pozn. prekl.). Peking sa však poučil z amerického krachu Lehman Brothers.

Vyšlo totiž najavo, že Evergrande v priebehu rokov vytvoril kolosálny podvod, založený na Ponziho schéme. (pyramídová hra – pozn. prekl.) Po špekulatívnom boome v oblasti nehnuteľností sa po roku 2010 nedostatočne regulované miestne vlády v celej Číne čoraz viac obracali na developerov, aby im pomohli zvýšiť príjmy a splnili tak ciele rastu HDP určené Pekingom. Išlo de facto o peňažnú verziu sovietskeho centrálneho plánovania. Nafukovanie plnenia plánov, pomocou zvyšovania cien nehnuteľností, bol azda najľahší spôsob, ako splniť miestne ciele rastu HDP. Nehnuteľnosti sa tak stali ideálnym prostriedkom na splnenie vytýčených plánov a generovanie miestnych príjmov do ekonomiky. Neregulované miestne „tieňové banky“ (akési regionálne pokladnice) sa taktiež pripájali k tejto bonanze „win win“, ale iba pokým ceny nehnuteľností rástli. Podľa denníka South China Morning Post (SCMP), totiž do roku 2020, pokým vláda nezaviedla lockdowny v súvislosti s plándémiou Covid-19, dosiahol príspevok z prenájmu pôdy a daní z nehnuteľností k fiškálnym príjmom miestnej samosprávy maximum 37,6 %.

Čiastočné zlyhanie Evergrande vyvolalo paniku na trhu s čínskymi nehnuteľnosťami, ktorú sa úradníci zúfalo a neúspešne pokúšali dostať pod kontrolu. Bola to však len prvá veľká obeť v rámci systémového kolapsu. Pekingské úrady v márnej snahe obmedziť implóziu realitnej bubliny zaviedli prísne limity hypoték na nehnuteľnosti a vytýčili takzvané tri červené čiary. Tým sa však implózia bubliny s nehnuteľnosťami ešte zhoršila. V roku 2022 sa predaj nových domov v Číne v porovnaní s rokom 2021 prepadol o 22 %. Ceny domov 16 mesiacov za sebou klesajú a tržby 100 najlepších developerov v krajine v minulom roku predstavovali iba 60 % úrovne z roku 2021. Tržby z prenájmu pôdy, ktoré zvyčajne tvoria viac ako 40 % príjmov miestnej samosprávy, sa prepadli takisto hlboko.

Prázdne domy a rast nezamestnanosti

Ceny čínskych nehnuteľností rástli v pomere k príjmom domácností niekoľkonásobne vyššie ako v SŠA, avšak až do chvíle, kým v roku 2022, bezprostredne po bankrote Evergrande nezačala realitná bublina spľaskávať. Ešte alarmujúcejšie je, že dve desaťročia nekontrolovateľnej cenovej inflácie vytvorili doslova mestá duchov a milióny prázdnych bytov. Do roku 2021 bolo v Číne podľa odhadov postavených až 65 miliónov prázdnych bytov, čo by stačilo na ubytovanie všetkých Francúzov. Taký bol výsledok viac ako len dvoch desaťročí plánovania, kedy samosprávy a developeri stavali nad rámec skutočného dopytu. Jeden odhad hovorí, že až jednu štvrtinu celkového bytového fondu v Číne, najmä v žiadanejších mestách, vlastnili špekulatívni kupci, ktorí v nich nemali v úmysle bývať ani ich prenajímať. Bola to pre nich iba investícia. V čínskej kultúre je totiž používaný byt považovaný za neatraktívny. S klesajúcimi cenami sa však tieto domy už stávajú nesplatiteľnými.

Veci nepomohlo ani bezprecedentné 3-ročné obdobie Covid plándémie, ktoré sa náhle skončilo vlani v decembri. Tisíce zahraničných výrobcov vrátane Apple, Foxconn, Samsung a Sony začali opúšťať Čínu a presúvali svoju výrobu do iných lokalít v Ázii, či dokonca do Mexika. Tým v Číne podnietili rastúcu krízu nezamestnanosti, ktorá tak úzko naväzuje na krízu v oblasti realít. A kruh sa nám uzatvára.

V dôsledku tejto spomalenej implózie v Číne sa nezamestnanosť po prvý raz od veľkej expanzie stáva veľmi vážnou témou, ktorá nemá okamžité riešenie. V marci tohto roku (2023), bola oficiálne nezamestnanosť mladých vyše 20 %. Milióny čerstvých absolventov vysokých škôl si nevie nájsť prácu a Peking ich začal posielať za prácou na vidiek, ktorý pripomína éru Maa. To je zlé pre budúcnosť realitného trhu. Spľaskávajúca realitná bublina sa tak dostáva do začarovaného kruhu.

Investície do nehnuteľností boli približne až do času konania letných olympijských hier v Pekingu, v roku 2008, prevažne produktívne. Vyplnilo to obrovský deficit v kvalitnom bývaní, kedy sa nová stredná trieda v Číne stala bohatšou. Približne po roku 2010 sa to však začalo ocitať v stredu novo sa tvoriacej realitnej bubliny. Milióny prsílušníkov strednej triedy a bohatých Číňanov si začali kupovať druhé a dokonca aj tretie domy, a to čiste iba na špekulácie, keďže ceny rástli až dvojciferne. Stupeň centrálneho dohľadu nad financiami samosprávy bol voľný.

V snahe vyhnúť sa centrálnym zásahom zo strany pekinských úradov, ktoré sa obávali novo sa tvoriacej dlhovej bubliny, a najmä preto, aby neustály rast realít pomáhal plniť plány miestnym vládam, uzatvárali tieto skryté „tajné“ dohody s obrovskými štátnymi bankami, ktoré pomáhali vytvárať nebankové hospodárstvo mimo súvahu v spojení s „regionálnymi pokladnicami“. Napriek opatreniam pekinských regulačných orgánov na kontrolu kolapsu majetku a zabráneniu šírenia tejto finančnej nákazy, sa celkový dlh v Číne, verejný aj súkromný, vyšplhal do februára 2023 podľa agentúry Bloomberg na alarmujúcich 280 % HDP.

Commodity.com uvádza, že celkový štátny dlh Číny v roku 2023 je viac ako 9,4 bilióna dolárov. Oficiálny údaj o celkovom štátnom dlhu nezahŕňal aj dlh štátnych bánk a štátnych firiem, ktorý je tiež zjavne značný, ale nezverejnený. Tento celkový dlh je tiež bez údajov z regionálnych tieňových bánk, ktoré Čínsky národný inštitút financií a rozvoja v roku 2018 odhadol na približne 6 biliónov dolárov navyše. Výsledkom všetkých týchto opomenutí je teda oficiálny údaj, ktorý má uistiť západné finančné trhy, že Čína má zvládnuteľný verejný aj súkromný dlh. Celkovo vzaté, môžeme len veľmi zhruba vypočítať akumuláciu tohto mamutieho dlhu na viac ako 42 biliónov dolárov. To je však extrémne obrovská a až ohromujúca suma pre ekonomiku, ktorá bola len pred tromi desaťročiami na úrovni nedostatočne rozvinutej krajiny tretieho sveta.

Hlavným nástrojom financovania miestnych rozpočtov sú nezaručené a zväčša neregulované komunálne investičné dlhopisy. Na rozdiel od tradičného komunálneho dlhu v západných krajinách nie sú čínske miestne dlhopisy (LGFV – mechanizmus pre financovanie miestnych vlád) schopné použiť daňové príjmy na financovanie úrokov z dlhopisov alebo splátok istiny. Miestne vlády tak len využili rastúci trh s bývaním a prenajímanie svojich dlhodobých pozemkov developerom, aby mohli financovať svoje dlhopisové platby. Vznikol tak systém, v ktorom trvalý pokles bytovej výstavby, tržieb a cien teraz vytvára systémovú hrozbu. Toto teraz prebieha v celej Číne. Len za dve desaťročia Čína vytvorila po SŠA druhý najväčší trh podnikových dlhopisov na svete, pričom najviac z toho je v neregulovaných komunálnych dlhopisoch. V dôsledku tohto jedinečného zmiešania fiškálnej politiky miestnej samosprávy s miestnymi realitnými trhmi, ktoré čelia podstatnému poklesu cien bytov alebo pozemkov, sa výrazne zvýšila miera rizika nesplatenia dlhov zo strany miestnej samosprávy.

V júli 2022 čínske mesto Cun-i, v provincii Kuej-čou, nebolo schopné splatiť jeden zo svojich dlhopisov, čo následne viedlo ku kolapsu celého neregulovaného miestneho trhu s dlhopismi. Tie sa potom zrútili o 85 %. Dlhopisy predstavovali spôsob, ako refinancovať miestny dlh. Tento kanál je tak nateraz takmer úplne zatvorený, a to aj napriek injekciám na zvýšenie likvidity zo strany Pekingu, ktorý sa snaží byť aktívny už od začiatku roku 2023. Investori boli väčšinou miestni obyčajní Číňania, ktorí sa snažili zarobiť na úsporách. Predstavitelia Kuej-čou musel vlani v apríli Pekingu priznať, že nie sú schopní financovať svoje dlhy nahromadené za desaťročie v stavebných projektoch, vrátane bývania. Tým sa otvára ďalšia fáza dlhovej implózie. Niekoľko čínskych samospráv údajne znížilo mzdy, znížilo dopravné služby a znížilo dotácie na pohonné hmoty v zúfalej snahe vyhnúť sa platobnej neschopnosti.

Predefinovaná národná bezpečnosť

Transparentnosť finančných údajov bola v Číne vždy problémom. Pred tridsiatimi rokmi krajina nemala rozvinuté finančné trhy. Pokiaľ však ekonomika expandovala, nebolo to prioritou. Teraz to prioritné už ale je, lenže je už aj neskoro. Ako signál toho, aká vážna sa táto situácia stáva, začali pekingské úrady obmedzovať zverejňovanie miestnych a firemných finančných údajov zahraničným firmám a nazvali to otázkou „národnej bezpečnosti“.

Dňa 9. mája agentúra Bloomberg uviedla, že „zásah Číny proti prístupu k údajom pre zámorské firmy zvyšuje obavy o to, ako Peking kontroluje tok informácií v krajine, čo investorom sťažuje hodnotenie stavu ekonomiky. Informácie, ako sú akademické práce, súdne rozsudky, oficiálne životopisy politikov a transakcie na trhu s dlhopismi, sú ovplyvnené. Americkú poradenskú spoločnosť Bain & Co. nedávno prepadli čínske úrady v rámci národnej kampane za bezpečnosť údajov. Takéto opatrenia môžu na chvíľu udržať reálne informácie na uzde pred supmi z Wall Street, ale skryť skutočnú realitu blížiaceho sa kolapsu najväčšej svetovej ekonomiky bude už ťažšie.

Tento rok v máji Dalian Wanda Group, ďalší veľký čínsky realitný konglomerát s investíciami do reťazcov amerických kín, austrálskych nehnuteľností a ďalších, zverejnil rozhovory so svojimi hlavnými bankármi o reštrukturalizácii obrovských dlhov uprostred krízy likvidity. Britský denník Financial Times 9. mája informoval, že nádeje na zotavenie Číny po pandémii sa vytrácajú: „Čínske ceny železnej rudy klesli na najnižšiu úrovne za posledných päť mesiacov, keďže slabý dopyt prispieva k dôkazu, že ekonomické oživenie krajiny po tvrdých blokáciách spôsobených koronavírusom môže ochabovať… optimizmus a aktivita, ktoré nasledovali po skončení lockdownov opadli, čo viedlo ku „kolapsu“ na trhu s oceľou .“

To všetko znamená, že perspektíva toho, ako bude čínska ekonomika lokomotívou ekonomického rastu, ktorá pozdvihne zvyšok sveta z hroziaceho ekonomického kolapsu, je v tomto bode prakticky nulová. Masívna iniciatíva Belt and Road sa topí v stámiliardových dlhoch voči krajinám, ktoré nie sú schopné splácať dlh, keďže svetové úrokové sadzby rastú a ekonomický rast sa zastavuje. Pokusy o zvýšenie domáceho rastu v Číne spoliehaním sa na spotrebiteľský boom sú v súčasnosti odsúdené na zánik. Je to najmä z dosť zrejmých dôvodov, akými je napríklad aj výzva prezidenta Si Tin- pchinga, aby sa technológie 5G, AI a podobne, stali základom nového hospodárskeho rozmachu, pričom americké sankcie značne bránia čínskemu pokroku práve v oblasti IT.

Z originálu od © William Engdahl 2023 preložil Robert Merva

Viac o pozadí a vzťahoch na poli geopolitiky a globálnych trhov nájdete v publikáciách vydavateľstva Torden: “Zápas o líderstvo” od Sergeja Glazieva, “Čína a Rusko” od Andreja Devjatova alebo tiež “Vzostup červeného draka” od Michaela Sallu. Príjemné a poučné čítanie.