Labutia Pieseň Západu vo veci globálnej dominancie

Motto: Ako hegemónia USA postupne bledne do stratena, Biden a jeho spojenci sa zameriavajú na hlboko pochybnú tému – vraj ‘demokracie versus autokracie’.

Jedna jasne viditeľná črta Západného politického myslenia je pritom udivujúca schopnosť ospravedlniť a (samo-) zbaviť viny keď sám Západ spácha krutosti, alebo toleruje tie spáchané „spojencami“ – tzv. allies.

Tento postoj je naviac kombinovaný so zvláštnym sklonom vidieť všade nepriateľov, ktorí sú údajne odhodlaní zničiť slobodu a demokraciu.

Toto nie je nič nové; nie je to ani vedľajší produkt Studenej Vojny, ani post-Studenej Vojny. Jeho korene siahajú späť tisícky rokov, minimálne po antických Grékov stojacich voči Peržanom, a zapadá do postrehu Edwarda Saida, že moderné spoločnosti majú tendenciu “vyvodzovať si zmysel svojich identít negatívne”. Inými slovami, ony potvrdzujú a posilňujú seba samé v porovnávaní s inými spoločnosťami, považovanými za opačné, alebo podradné.

Do určitej miery je toto binárne rozlišovanie, rezultujúce z dichotomického myslenia zdedeného od Aristoteliánskej filozofie, ktorá naďalej ovplyvňuje formovanie západného politického myslenia.

Nedávny politický výtvor podporujúci toto nastavenie myslenia je neprestajne podporovaný koncept (construct) “democracy versus autocracy” historka, neprestajne tlačená Bidenovou administratívou, v miere, že bola plne zabudovaná do Národnej Bezpečnostnej Stratégie USA – US national security strategy, a ktorej základné myšlienky boli promptne akceptované stratenými a dezorientovanými Európskymi spojencami Washingtonu, zjavne neschopnými vyvinúť autonómne strategické myslenie, spojené s ich vlastnými národnými záujmami.

Ten koncept falošne obviňuje – frames – Rusko, Irán a Čínu ako tie tri hlavné autokracie ohrozujúce ten „na pravidlách založený medzinárodný poriadok vedený USA“ – US-led rules-based world order, ktorý, bez ohľadu na to, koľko Západných Teoretikov sa ho pokúša predstavovať ako medzinárodné právo, je v skutočnosti niečo úplne iné. Dokonca by sa dalo výstižne zosumarizovať mottom: “For my friends, everything; for my enemies, the law – teda – pre mojich priateľov všetko, pre mojich nepriateľov zákon ”.

Ako testovacie prípady tej „Západniarskej historky“ – western narrative – sú konflikty na Ukrajine a v Gaze, ako prídavok k záležitostiam okolo Číny vo veci technologických úspechov.

Dystopické pohľady (názvom dystopia sa označuje spoločnosť plná utrpení rôzneho typu)

Aby sme pochopili skutočný zmysel takých dystopických a problematických pohľadov, človek len potrebuje prečítať si nedávny článok od historika menom Niall Ferguson, jedného z hlavných súčasných apologétov západného imperializmu.

V šokujúcom 2,000-slovnom príspevku nazvanom “Ukrajina Potrebuje Totálnu Západnú Podporu – a rovnako tak Izrael”, Ferguson sa nedokázal ani zmieniť o tých 30,000 Palestíncoch zabitých v Gaze, poznamenávajúc, že “mohlo dôjsť k oveľa väčšiemu krviprelievaniu” ak Izraelský ministerský predseda – Prime Minister – Benjamin Netanyahu bol „dbal na“ výzvu svojhi ministra obrany na pre-emptívny útok na Hezbollah v Libanone. Inými slovami, my by sme mali byť vďační Netanyahuovi že „ušetril“ väčší počet obetí v Libanona popri prebiehajúcom masakri v Gaze.

V tomto pohľade, Rusko, Hamas a Hezbollah, a ten čo podporuje (enabler) tých posledných dvoch, Irán), sú zaprisahaní nepriatelia Západnej Civilizácie. Čína nasleduje za nimi. A západné demokracie nenesú žiadnu zodpovednosť za súčasné geopolitické napätia, aj napriek tým zjavným dvojitým „štandardom posudzovania“ predvádzaných pri všetkých medzinárodných krízach.

Ferguson tu dáva na tú istú rovinu Ukrajinu a Izrael, pričom ten druhý, vďaka jeho dekády trvajúcej okupácii Palestínskych území, by správne mal byť porovnávaný s Ruskom.

Nemecký politický teoretik Carl Schmitt rozsiahle písal o tom dvojhodnotovom vzťahu priateľ – nepriateľ. Zaujímavým dôsledkom (corollary) jeho práce je určitý “state of exception” – stav výnimky, ktorý je hlavnou časťou akéhosi samo-oslobodzujúceho tlaku viditeľného dokonca aj dnes, v troskách Gazy, Západnými demokraciami. Podľa tohto princípu, pri zachraňovaní demokracií pred ich nepriateľmi (či už reálnymi alebo imaginárnymi), demokracia ako taká musí byť sem-tam pozastavená (suspended).

Zjavnú aplikáciu tohto princípu možno vidieť v Gaze, kde Izrael – podľa tej Západnej interpretácie – musí sa dopúšťať zverstiev aby ochránil seba a zachránil “jedinú demokraciu na Strednom Východe” pred hrozbou Arabsko-Islamských autokratických hercov: Hamas, Hezbollah a Irán.

A je jasné, že ani netreba spomenúť, že ak to ohrozenie nenastane, tak sa musí vymyslieť (must be invented); v opačnom prípade, ten celý intelektuálsky „konštrukt“ západnej identity by sa mohol zosypať. A počas posledných dvoch dekád, západné elity a ich početné hlásne trúby v mainstreamových médiách, vybrúsili výraznú schopnosť vymyslieť a presadiť širokú škálu ohrození.

Internal threats – vnútorné ohrozenia

Táto téma sa tiež vynára v nedávnej eseji – essay – vo Foreign Affairs od autora Hal Brands, s názvom “The Age of Amorality: Can America Save the Liberal Order Through Illiberal Means?” – teda Obdobie Amorálnosti: Môže Amerika Zachrániť Liberálny Poriadok Prostredníctvom Neliberálnych Nástrojov?

Brands tvrdí, že “jediný spôsob ako ochrániť svet pripravený pre slobody je uchádzať sa o nečistých opartnerov a zúčastňovať sda nečistých činov“. Jeho esej predvádza binárna myslenie a typicky Západniarsky prístup hry s nulovým súčtom, popisujúc súťaž USA s Čínou a Ruskom ako “to posledné kolo v dlhom zápase vo veci, či bude svet modelovaný liberálnymi demokraciami, alebo ich autokratickými nepriateľmi”.

Pomiňme teraz, že vojna na Ukrajine by mohla byť aj následkom dvoch dekád varovaní z Moskvy že vstup Ukrajiny do Nato bol pre bezpečnosť Ruska „červenou čiarou“, rovnako ako Sovietske jadrové rakety – nuclear missiles nasadené na Kube začiatkom rokov 1960 pre bezpečnosť USA; alebo že útok Hamasu zo 7. Októbra nasledoval po viac ako pol storočí brutálnej okupácie Palestínskej zeme, ktorú Izrael vykonával s beztrestnosťou nikdy neposkytnutou žiadnej inej krajine, vďaka politickej ochrame Washingtonu.

Vo veci Číny, Brands nespomína fakt, že napätie ohľadne Taiwanu mohlo súvisieť s tým, že USA sa postupne odťahovali od svojej Politiky Jednej Číny – “One China” policy, ktorá bola nasadená v rokoch 1970 a odvtedy bola základným kameňom stability Východnej Ázie.

Zatiaľčo USA vnímajú bezpečnostné starosti svojich spojencov ako rovnako dôležité, tie ostatných hráčov, ako Rusko, Irán and Čina, sú obvykle ignorované, interpretované ako sťaznosti na historické krivdy, ako napríklad tie Palestíncov ktorí žili pod okupáciou Izraela. Ak sú motivácie a bezpečnostné starosti “ostatných” úmyselne ignorované, je nemožné predstierať, že bude mier alebo stabilita.

Táto posadnutosť externých ohrození, či už reálnych, alebo imaginárnych, bráni v tom, aby sa západné demokracie vysporiadavali so svojimi, veľmi reálnymi, domácimi ohrozeniami. Tie debaty na tému „autokracie versus democracie” sú zbraňou hromadného odvedenia pozornosti, ktorej cieľom je odviesť pozornosť západnej verejnosti od internej polarizácie, od krízy zástupnej demokracie, široko rozlezenej nerovnosti, a plno ďalších životne dôležitých záležitostí/tém.

USA nedokážu akceptovať, že storočia západnej globálnej dominacie postupne blednú do stratena, ako sa rovnováha sily posúva smerom k takzvenému Globálnemu Juhu. Západná Výnimočnosť nedokáže akceptovať nastavenia na základe zdieľania moci, ani skutočnú multipolaritu. Zostáva teda len možnosť prístupu priateľ/nepriateľ (the friend-or-foe narrative).

MARCO CARNELOS, 4.3.2024, TheAltWorld

preklad: Ivan Hečko

middleeasteye.net / Slovanské Noviny