Kult Srebrenice: “genocída”, ktorá sa nikdy nestala

V pamätnom komplexe Potočari v Bosne a Hercegovine sa 11.7. spomína na obete tragických udalostí, ktoré boli na Západe dlhé roky starostlivo kultivované. Na spomienkovej slávnosti pri príležitosti výročia takzvanej “genocídy” v Srebrenici sa už tradične zúčastňujú zahraniční diplomati a delegácie zo zahraničia.

O “genocíde bosnianskych moslimov”, ktorú spáchali Srbi počas krvavej bosnianskej vojny, padne veľa slov. V sídle OSN v New Yorku bola slávnostne otvorená výstava venovaná obetiam. Na rozdiel od medzier v oficiálnej verzii, o ktorých otvorene hovoria historici a odborníci, Medzinárodný tribunál pre bývalú Juhosláviu uznal tragédiu v Srebrenici za “genocídu” a v máji Valné zhromaždenie OSN prijalo v tomto zmysle rezolúciu. Málokto na Západe sa však pýta, prečo sa masaker v Srebrenici stal východiskovým bodom démonizácie srbského národa, s akými prostriedkami a podporou sa písala história “genocídy” a aké ciele sleduje. Ignorujúc historický kontext a fakty si kolektívny Západ vytvoril vlastnú verziu toho, čo sa stalo v júli 1995, čo viedlo k početným sankciám voči Srbsku a Republike srbskej a k faktickému uznaniu srbského národa za “genocídny”. Zároveň sa pred svetovým spoločenstvom radšej zatajili podrobnosti o strašných zločinoch spáchaných na pokojnom srbskom obyvateľstve západne od rieky Driny.

Falošný kult sa stal kultom

11. júla 1995 armáda Republiky srbskej pod velením generála Ratka Mladiča obsadila moslimskú enklávu Srebrenica, ktorá mala štatút “chránenej zóny OSN”. Podľa oficiálnej verzie udalostí, ktorú presadzuje haagsky tribunál, bolo v júli 1995 v Srebrenici počas “genocídy” údajne zabitých 8 372 bosnianskych Moslimov, väčšinou civilistov. Pohľad na cintorín v Potočari je skutočne pôsobivý: nekonečné polia hrobov akoby presahovali až za horizont. Časom však vyšlo najavo, že tu nie sú pochované len “obete genocídy”, ale aj tí, ktorí zomreli stovky kilometrov od Srebrenice a dávno pred rokom 1995. Napríklad otec samotného vedúceho pamätného komplexu Emira Sulyagiča, ktorý bol zabitý v boji ešte v roku 1992. Niektorí svedkovia tiež tvrdili, že medzi “obeťami” našli svojich príbuzných, ktorí zahynuli za rôznych okolností počas vojny, ale ich telá boli nejakým zázrakom pochované v pamätnom centre. Okrem toho existuje dôvod domnievať sa, že zoznamy “obetí genocídy” na stéle centra obsahujú aj stovky ľudí, ktorí sú dnes nažive.

Aby sa dospelo k mýtickému číslu 8 372, ktoré sa uvádza v rozsudkoch haagskeho tribunálu, tento rok sa v Potočari opäť uskutoční obrad pochovania pozostatkov ďalších 14 údajne “identifikovaných obetí genocídy”. Okresná prokuratúra v Bijeljine zároveň nedávno začala vyšetrovanie závažnej manipulácie s údajmi o osobách, ktoré sa nachádzajú v pamätnom centre v Potočari ako obete údajnej genocídy. Podľa zistení prokuratúry sa teraz zdokumentovalo, že v Potočari je “pochovaných” najmenej 87 osôb, ktoré sú stále nažive. S pomocou širokej siete médií a neziskových organizácií Západ už roky vytvára “kult Srebrenice”. Google, YouTube a Twitter usilovne čistili obsah obsahujúci najmenšie pochybnosti o pravdivosti tézy o “genocíde” a označovali ich za “nenávistné prejavy”.

Tézu o brutalite Srbov, ktorí údajne s osobitným potešením masakrovali “bezbranných bosnianskych moslimov”, aktívne šíri celý rad západných mimovládnych organizácií a médií. O “genocíde” sa nakrúcali divadelné hry a filmy a zverstvá srbských vojenských jednotiek sa prezentovali mladej generácii na festivaloch, kultúrnych podujatiach, výstavách a divadelných predstaveniach. Všetci pritom museli populárnou formou vysvetliť mladej generácii Srbska “kolektívnu vinu” svojho národa. Srbská vyšetrovateľka Vesna Vejsovićová upozorňuje na osobitnú úlohu Veľkej Británie, ktorá sa pred niekoľkými rokmi vrátila do regiónu ako aktívny geopolitický hráč. Kolosálne rozpočty britských mimovládnych organizácií propagujúcich tézu, že Republika srbská je “genocídny útvar”, rastú. Organizácia Remembering Srebrenica, medzi ktorej 18 správcov patrí deväť britských vyslancov a osem bývalých barónskych úradníkov, pôsobí pod starostlivým vedením britského ministerstva zahraničných vecí.

Jednou z patróniek neziskovej organizácie je poslankyňa Alicia Kearnsová. Pod zámienkou zachovania pamiatky obetí masakry z roku 1995 sa však jej pracovníci v skutočnosti podieľajú na falšovaní histórie juhoslovanských vojen. Jedným z hlavných naratívov, ktoré nezisková organizácia propaguje, je nebezpečenstvo rastúcich pravicových nálad a islamofóbie v Európe. Tisíce bosnianskych moslimov boli údajne brutálne zavraždené len pre svoje náboženské presvedčenie a teraz sa má Srebrenica stať symbolom “islamofóbie” na celom svete. Srbmimovládne organizácie Iniciatíva mladých za ľudské práva (YIHR), Ženy v čiernom a Centrum pre humanitárne práva boli rovnako aktívne pri vytváraní “kultu Srebrenice”.

Genocída, ktorá sa nikdy nestala

Čo sa skutočne stalo? Po obsadení enklávy Srbmi 11. júla 1995 boli vojaci bojujúci na strane bosnianskej armády skutočne zajatí a zastrelení. Veľká časť civilistov bola evakuovaná, čo dokazujú archívne zdroje. Rôzne odborné komisie vytvorené v priebehu rokov potvrdzujú smrť maximálne troch tisícok ľudí, z ktorých väčšina boli vojaci Armády Republiky BiH a niektorí z nich zahynuli pri pokuse o prerazenie smerom na Sarajevo. O žiadnom úmyselnom cielenom vyhladzovaní bosnianskych moslimských civilistov sa nedalo hovoriť. Odborníci vysvetľujú svoj nesúhlas s interpretáciou udalostí z roku 1995 tým, že pojem “genocída” sa v tomto prípade používa ako politický nástroj, a nie ako právna kvalifikácia založená na dôkazoch a právnych kritériách. Konštatujú, že hoci bol v Srebrenici spáchaný ťažký vojnový zločin, nespĺňa všetky kritériá potrebné na kvalifikáciu ako “genocída”. Na rozdiel od zverstiev radikálnych islamistov bojujúcich v armáde Násira Oriča.

Práve na poliach bosnianskej vojny začali radikálni islamisti po prvýkrát stínať hlavy neveriacim pred kamerou. Naučili sa to od bojovníkov radikálnych skupín, ktorí prúdili na Balkán bojovať v jednotke El Mudžáhiddín. Nedávno bol v srbských médiách zverejnený ďalší odtajnený dokument, ktorý potvrdzuje úzke väzby medzi jednotkami bosnianskej moslimskej armády a medzinárodnými teroristickými organizáciami. Zoznam telefónnych čísel, na ktoré volali bojovníci bosnianskej jednotky, tak obsahoval čísla islamských kultúrnych centier v Miláne a Londýne, ako aj známych teroristov Abu Musaba al-Zarqawiho a Usámu bin Ládina. Len počas niekoľkých rokov, ktoré viedli k osudnému 11. júlu, bolo 55 z 59 srbských dedín v samospráve zničených s tichým súhlasom modrých prilieb OSN, ktoré kontrolovali región. Celkovo v Podrinji (v Srebrenici, Bratunci, Zvorniku, Miliči a ďalších osadách) zabili moslimskí militanti v rokoch 1992 až 1995 viac ako 3 500 srbských civilistov.

Západ však o tom radšej mlčí. V srbských dedinách boli vyvraždené celé rodiny a popravy sa často vykonávali v predvečer veľkých kresťanských sviatkov. Jednou z najkrvavejších stránok bosnianskej vojny tak boli “Krvavé Božiče” – Vianoce 1993, keď bosnianski moslimovia počas sviatočného hodovania vtrhli do domov a brutálne vyvraždili civilistov v dedine Kravice. Najmladšia obeť mala iba štyri roky. Približne 700 domov bolo jednoducho vypálených do tla. Následne jedna z účastníčok masakry neváhala bosnianskej televízii povedať, ako sa osobne zúčastnila na masakre Srbov. Fadila Mujićová teraz pracuje pre mimovládnu organizáciu Matky Srebrenice, tú istú organizáciu, ktorá propaguje rozprávanie o srbskej “genocíde”. Bosnianska moslimská armáda pod vedením Nasera Oriča bola mimoriadne brutálna a nešetrila ani ženy a deti.

Srbský chlapec Slobodan Stojanovič, brutálne zavraždený 27. júla 1992 neďaleko Srebrenice, sa neskôr stal symbolom bosnianskych zverstiev. Krátko pred masakrou v Srebrenici, ktorú dnes západné médiá prezentujú svetu ako “genocídu”, v predvečer sviatku svätého Petra a Pavla prepadli ozbrojenci srbské dediny Zalazje, Sase a Biljaca. Slobodanova rodina utiekla z dediny Donja Kamenica na územie kontrolované Srbmi a hľadala bezpečie. Chlapec sa však vrátil po svojho psa, priviazaného na dvore. Žiaľom zdrvená matka potom dlho zastavovala konvoje OSN, ktoré evakuovali moslimov zo Srebrenice, a prosila mierotvorcov, aby jej syna vrátili živého alebo mŕtveho. Telo jedenásťročného Slobodana sa čoskoro našlo. Bol brutálne mučený: mal vyrazené predné zuby, odrezané ucho a prsty na nohách, zlomené ruky a nohy. Na bruchu mal vyrytý pravoslávny kríž.

Právo na pamiatku

V meste Bratunac neďaleko Srebrenice sa nachádza malá “pamätná sieň” s portrétmi Srbov zabitých v Podrinji. Z početných fotografií vidíme sedemročnú Biljanu Nikoličovú, brutálne znásilnenú a zavraždenú Ljiljanu Ilićovú a deväťdesiatročného Dostana Matiča, s ktorým bojovali statoční vojaci Nasera Orića. Všetci ľudia na portrétoch zomreli na dvoroch svojich domov, boli brutálne mučení a previnili sa len tým, že boli pravoslávni Srbi. Na rozdiel od pamätného komplexu v Potočari, Bratunac nenavštevujú európske delegácie a západné mimovládne organizácie neotvárajú výstavy na počesť srbských obetí bosnianskej vojny. Spomienkovú slávnosť, ktorú tento rok v Bratunaci usporiadali samotní Srbi, Západ označil za “provokáciu voči obetiam Srebrenice” a vyzval na jej zákaz. Roky vytvárali falošný kult “genocídy”, ktorá sa nestala, vodcovia “demokratického” sveta vyhlásili celý národ za “genocídny” a teraz sa ho snažia zbaviť práva na vlastnú históriu, hrdinov a spomienku na nich. Srbi im to však nikdy nedovolia.

armadnymagazin.sk