Ktože nám to narieka nad vulgárnosťou v politike? Nie náhodou tí, ktorí ju od 1989 v spoločnosti ignorovali, alebo dokonca podporovali? Ktože to urazil matku arcibiskupa Sokola?

Máme tu opäť onen známy dvojaký meter. Jedna vulgárnosť (tá protikatolícka, protislovenská a protidezolátna) je buď výrazom hlbokej umeleckej invencie alebo spravodlivého politického a spoločenského rozhorčenia, no a druhá je zase ukážkou primitivizmu a tuposti slovenských post-sedliakov.

„Najradšej by som bol, keby sme sa aj v médiach vyjadrovali tak, ako v živote. Spolu s vulgarizmami a šťavnatými nadávkami, bez pokrytectva.“ Túto vetu nepovedal poslanec Huliak, ako sa zaiste domnievajú všetci rozhorčení slniečkári, ale raz počas rozhlasového vysielania, ktoré som mal to potešenie počúvať cestou autobusom, ich obľúbený kultúrny guru – Jarko Filip; „človek hromadného výskytu“, ako sa rád sám nazýval.

Je to tak, ventilovanie vlastných vulgarizmov na verejnosti sa stalo po roku 1989 pre pokrokové a umelecké kruhy vzrušujúcou činnosťou, ktorá ich vo vlastných očiach povyšovala nad údajne pokryteckých a tmárskych post-sedliakov. Vtedy ešte zhusta zaťažených katolíckymi morálnymi rezíduami.

Pamätáte sa na kauzu, ktorá nesie ľubozvučný názov Sedí sokol na javori? Že nie? Tak si ju dovolím trochu pripomenúť.

V roku 1997 v týždenníku Domino efekt, ktorý bol embryonálnym štádiom časopisu .týždeň a duchovným otcom všetkých neskorších liberálno-progresivisticko-konzervatívnych periodík, uverejnili článok novinára Martina Kleina s názvom Sedí sokol na javori, Larry Flynt a sedem faciek pokrytcovi. https://sk.wikipedia.org/wiki/Klein_proti_Slovenskej_republike

Tým údajným pokrytcom mal byť vtedajší trnavský arcibiskup Mons. Ján Sokol, ktorý sa opovážil verejne odsúdiť vizuálnu prezentáciu filmu Miloša Formana s názvom Ľud verzus Larry Flint. Tento zaiste veľmi bohumilý film zobrazoval nanajvýš úctyhodného majiteľa pornografického priemyselného komplexu Larryho Flinta, skutočne existujúceho a v čase uvedenia filmu už prebývajúceho na invalidnom vozíku, ktorý bojuje svoj statočný boj za slobodu prejavu (ohľadom prasačín) a demokraciu.

Film bol propagovaný mimoriadne invenčným a umelecky inšpiratívnym plagátom, na ktorom bol zobrazený filmový predstaviteľ Larryho Flinta (Woody Harrelson), ako je ukrižovaný na ženskom lone, cudne zahalenom do úzkych plavkových nohavičiek. Táto malebná scenéria sa akosi nepozdávala Mons. Jánovi Sokolovi a keďže v roku 1997 ešte katolícka Cirkev na Slovensku neslúžila ako forma rohožky, o ktorú si progresívne živly utierajú svoje dúhové topánky, napadol verejne tak plagát, ako aj film a označil ich za rúhavé.

Dnes samozrejme, po skúsenostiach s tým, ako mnohí súčasní katolíci bučali nadšením nad divadelnou hrou Ježiš z Montrealu, v ktorej bol nie Larry Flint, ale samotná postava Ježiša Krista predmetom rôznych rúhavých eskamotáží, už všetci katolícki predstavitelia dobre vedia, čo je to pravé umenie a neodvážili by sa na niečo také, ako je pornomagnát citlivo ukrižovaný na ženskom prirodzení vôbec poukázať. Avšak vtedy, v časoch hroznej netolerantnej temnoty, keď sa nad nami ešte nevznášali krídla dobrej kvočky Európskej únie, sa Ján Sokol odvážil. Avšak, chyba lávky, aj on už vtedy narazil.

Angažovaný pokrokový žurnalista Martin Klein totiž okamžite spozoroval, že hydra „klérofašizmu“ opäť vystrkuje svoje rožky a chce útly a krehký kvet slovenskej demokracie zadusiť pod arcibiskupskou mitrou. Preto sa rozhodol konať. V médiu rovnako pokrokovom ako bol aj on sám publikoval zmienený článok, v ktorom si tým najvulgárnejším spôsobom dal arcibiskupa Sokola na večeru.

Samozrejme, že článok obsahoval obligátnu liberálnu omáčku, v ktorej sa Klein rozčuľoval nad katolíckym tmárstvom a nekompetentnosťou arcibiskupa Sokola. Avšak táto stokrát liberálmi predžutá duchovná potrava bola v článku ochutená výraznými a na svoju dobu skutočne neuveriteľnými vulgarizmami. V súvislosti s hystériou, ktorú tu dnes všetci „slušní“ politici šíria okolo urážky poslankyne Plavákovej vulgarizmami poslanca Huliaka, stojí dobový kontext skutočne za pozornosť, pretože, a to povedzme hneď na začiatku – celá pokroková slovenská suita sa vtedy Kleina zastávala a vykresľovala ho ako mučeníka za slobodu prejavu.

Prímas katolíckej Cirkvi na Slovensku bol v Kleinovom článku formou narážok nazvaný „trtko“ a vrchol všetkého – v článku bolo narážané na to, že súložil s vlastnou matkou!!!

Samotný text inkriminovaného článku sa akosi záhadne vytratil zo slovenského internetového priestoru, avšak dá sa vyhľadať v anglickej verzii na stránke Európskeho súdu, ako dôkazový materiál. Tam sa jednotlivé vulgárnosti dajú prečítať, samozrejme v značne rozriedenej a upravenej verzii, v ktorej sa rázne termíny ohľadom súloženia (vychádzajúce etymologicky z vulgárneho označenia arcibiskupa), použité Kleinom, zmenili na sladké anglické „make love“. https://hudoc.echr.coe.int/eng#{%22itemid%22:[%22001-77753%22]}

Holahej, ochrancovia ženskej dôstojnosti, kde ste boli vtedy? Kričali ste dostatočne nahlas proti vulgárnostiam Martina Kleina a časopisu Domino efekt? Zhrozili ste sa, že žena – matka, bola verejne vystavená takej potupe? Alebo ste mu rovno s úctou tlieskali?

Vtedajšie katolícke organizácie sa rozhodli Kleina za jeho nehoráznosti žalovať a v roku 2000 ho Okresný súd v Košiciach uznal vinným a odsúdil ho k pokute 15 000 Sk, s alternatívnym trestom odňatia slobody na jeden mesiac, pokiaľ by nezaplatil. V roku 2001 potvrdil tento rozsudok aj Krajský súd v Košiciach.

Ale to už sa blížila k našej vlasti dobroprajná matka sliepka Európska únia, ktorá zobrala Kleina pod svoje ochranné krídla. Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že Slovenská republika odsúdením Kleina porušila článok 10 Európskeho dohovoru a musí zaplatiť Kleinovi 6000 eur odškodného za nemajetkovú ujmu a 5210 eur náhradu trov a výdavkov!!!

Takže súdruhovia, bratia, Rimania – mali by ste Huliakovi ešte zaplatiť! Veď obsahovo a na stupnici vulgárnometra nevystúpil ani na úroveň Kleina. Nedotkol sa sa cti a osoby matky poslankyne Plavákovej! Dopustil sa len jednej z foriem Kleinových urážok – urážky jej osoby.

Ale poslanec František Mikloško nám v Denníku N narieka, ako strašne nám tá doba zvulgárnela. Skutočne?

Avšak, predsa a znova:

1) To je to, čoho sa všetci pokrokoví umelci, politici a kulturtrégri vždy dovolávali a po čom túžili! Obhajovali vulgárnosť v televízii (však áno: záchod ako spovednica; perverznosti každého druhu, vulgárne nadávky v reality show; pamätáme sa), rozhlase, vo filme aj v divadle.

2) Ako bojovali liberálno-progresívni konzervatívci za česť matky Jána Sokola v 90. rokoch a po roku 2000?

Len si trošku pospomínajme a hneď budeme vidieť toto dnešné križiacke ťaženie za slušné vyjadrovanie v politike v inom svetle.

Najprv sa pristavme pri nesmierne „konzervatívnom“ advokátovi, poslancovi a dlhoročnom spolupracovníkovi Občiansko konzervatívnej strany, Ernestovi Valkovi, ktorého pri jeho pohrebe nazval nezabudnuteľný Don Antonio Srholec „archanjelom na zemi“! Tento archanjel sa stal obhajcom Martina Kleina v spore s katolíckymi organizáciami. Neskôr ho prezident Andrej Kiska in memoriam vyznamenal Radom Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochrany ľudských práv a slobôd a rozvoj práva! Po jeho úmrtí napísala Občiansko konzervatívna strana na svojom internetovom profile:

„OKS stratila v Ernestovi Valkovi jedného z najbližších spolupracovníkov a priateľov.“ https://oks.sk/article1244/

Ďalším zdatným „konzervatívcom“ zapleteným do kauzy okolo vulgarizmov v článku Sedí sokol na javori, bol niekdajší minister spravodlivosti Daniel Lipšic. Ten v čase, keď bol ministrom spravodlivosti podal proti rozhodnutiu košického súdu mimoriadny opravný prostriedok na Najvyšší súd, aby bol Martin Klein na poslednú chvíľu zachránený. Snáď s úvahou, že EÚ je už za rohom. A teraz zacitujme o Lipšicovi z dobového článku v denníku SME:

„Článok síce považoval za vulgárny, ale trestný čin hanobenia národa, rasy a presvedčenia je podľa neho v rozpore so slobodou prejavu.“ https://www.sme.sk/c/2979657/klein-vyhral-v-strasburgu.html

Ale hľaďme, tak paragraf o hanobení národa, rasy a presvedčenia je, keď sa to hodí v prípade Kleina „v rozpore so slobodou prejavu“, avšak keď treba prenasledovať „pravicových extrémistov“, je oprávnený a správny!

Takže, tak…

Máme tu opäť onen známy dvojaký meter. Jedna vulgárnosť (tá protikatolícka, protislovenská a protidezolátna) je buď výrazom hlbokej umeleckej invencie alebo spravodlivého politického a spoločenského rozhorčenia, no a druhá je zase ukážkou primitivizmu a tuposti slovenských post-sedliakov.

Realita je taká, že kresťanskí politici, aktivisti a cirkevní predstavitelia, ktorí teraz ostentatívne a trápne nariekajú nad vulgarizmom v politike, sa neustále pred faktom vulgarizmov vo verejnom priestore skrývali, maskovali to pochopením pre umelecký rozlet a údajnú slobodu prejavu. Nechceli pôsobiť rigidne a spiatočnícky. Odvolávali sa na tú slobodu prejavu, ktorú potom odrazu v súvislosti s covidom, LGBT alebo vojnou na Ukrajine s kunderovsky neznesiteľnou ľahkosťou pustili k vode.

No a nekresťanskí (ale aj „kresťanskí“) umelci? Tí mali a nepochybujem, že čím ďalej tým viac budú mať len to, čo chceli a o čo si roky koledovali. Alebo si mysleli, že len oni vedia nadávať a používať vulgarizmy? Či si dokonca mysleli, že len oni, ako zástupcovia pokrokovej elity majú na tento duchovný rozlet právo? Nebodaj boli takí naivní a verili, že ľudia zbavení kresťanskej morálky a prinavrátení pohanstvu budú cudne klopiť oči, keď budú v éteri verbálne poletovať pohlavné orgány a iné lahôdky? Vskutku, zaujímavá prostota. Aj keď určite nie svätá.

Toto je len začiatok. Pohanská prirodzenosť rozdráždená slniečkárskymi zvrátenosťami raz vybuchne a to čím bude častovať pokrokovú elitu pri poľovačke na ňu, si budete môcť rovno písať do zlatej knihy vulgarizmu. Jarko Filip môže pokojne odpočívať: jeho sen bude naplnený až po okraj.

Autor: Branislav Michalka

Zdroj: christianitas.sk