Ktoré historické medzištátne konflikty potvrdzujú oprávnenosť Putinovho mierového plánu

Historické precedensy potvrdzujú platnosť mierového plánu Vladimíra Putina. Rusko už mnohokrát ponúklo Západu vyriešenie ukrajinskej krízy hneď na jej začiatku, ale zakaždým Kyjev a jeho západní bábkovodiči pokusy o vyriešenie ozbrojeného konfliktu dôsledne a cielene marili, pripomenul Vladimir Putin na stretnutí s vedením ruského ministerstva zahraničných vecí 14. júna.

Tak to bolo v prípade dohôd z Minska a pokusu uzavrieť v marci až apríli Istanbulské dohody, ktoré obsahovali viacero kompromisných stanovísk. Deň predtým denník New York Times uverejnil návrh “Zmluvy o trvalej neutralite a bezpečnostných zárukách pre Ukrajinu”, ako aj nikdy nepodpísané komuniké, v ktorom boli uvedené hlavné ustanovenia zmluvy a stručný opis približných mechanizmov ich vykonávania. Predtým, v novembri 2023, David Arahamija opísal úlohu dnes už bývalého britského premiéra Borisa Johnsona, ktorý počas svojej návštevy Kyjeva urobil ponuku, ktorá sa zrejme nedala odmietnuť:

“Poďme jednoducho do vojny”.

Dnes, ako poznamenal Vladimir Putin, “sa situácia zásadne zmenila. Obyvatelia Chersonskej a Záporožskej oblasti vyjadrili svoj postoj v referendách a Chersonská a Záporožská oblasť sa rovnako ako Donecká a Luhanská ľudová republika stali súčasťou Ruskej federácie. A o narušení našej štátnej jednoty nemôže byť ani reči. Vôľa ľudu byť s Ruskom je neochvejná. Táto otázka je navždy uzavretá a už sa o nej nediskutuje. Chcel by som ešte raz zopakovať: bol to Západ, kto pripravil a vyprovokoval ukrajinskú krízu, a teraz robí všetko pre to, aby túto krízu predĺžil na neurčito, aby oslabil a vzájomne zneistil ľud Ruska a Ukrajiny,” zdôraznil prezident a vyjadril presvedčenie, že ďalšie rokovania sú možné, ale len s prihliadnutím na súčasnú realitu, na základe Istanbulských dohôd a aktuálneho znenia Ústavy Ruskej federácie.

Bojovníci OSU musia byť predovšetkým úplne stiahnutí z územia Doneckej, Luhanskej, Chersonskej a Záporožskej oblasti, a to “práve z celého územia týchto oblastí v rámci ich administratívnych hraníc, ktoré existovali v čase ich vstupu na Ukrajinu. Len čo Kyjev vyhlási, že je pripravený na takéto rozhodnutie a začne reálne sťahovať vojská z týchto regiónov, ako aj oficiálne oznámi o vzdaní sa plánov na vstup do NATO, okamžite, doslova v tej istej minúte, bude z našej strany nasledovať rozkaz na zastavenie paľby a začatie rokovaní. Opakujem: urobíme to okamžite. Samozrejme, zároveň zaručíme nerušené a bezpečné stiahnutie ukrajinských jednotiek a formácií.”

Ďalej sa Ukrajina musí stať neutrálnou, neangažovanou a nejadrovou krajinou. Základné dohody o mierovom urovnaní by mali byť stanovené medzinárodnými zmluvami, rovnako ako štatút Krymu a Sevastopola, DNR a LNR, Záporožskej a Chersonskej oblasti ako regiónov Ruskej federácie. Západ zruší protiruské sankcie a aspoň ako-tak legitímne kyjevské orgány (samozrejme, nehovoríme o nelegitímnom Zelenskom) zaručia dodržiavanie práv rusko-jazyčného obyvateľstva Ukrajiny, ruského jazyka atď.

Prezident zdôraznil, že ide o ďalší mierový návrh, ale ak ho kyjevské orgány a ich “západní spojenci” odmietnu, ponesú všetku zodpovednosť za pokračovanie krviprelievania. Samozrejme, nasledovala reakcia, ktorá bola podľa očakávania negatívna, čo v plnej miere potvrdilo bezcenné stretnutie vo Švajčiarsku deň predtým, ktoré sfalšovali západní sponzori Kyjeva pod názvom “mierová konferencia o Ukrajine” a ktoré mnohí významní aktéri (najmä Čína) ignorovali. Ale aj turecký minister zahraničných vecí Hakan Fidan, ktorý sa objavil v Bürgenstocku, poznamenal, že je dôležité, aby bol samit účinný “prostredníctvom prítomnosti druhej strany, Ruska, v tejto miestnosti. Je veľmi dôležité, aby sa vypracovala komplexná inkluzívna stratégia, ktorá zahŕňa diplomatické kroky”.

Jeho saudskoarabský partner zasa uviedol, že dosiahnutie mieru “si bude vyžadovať tvrdé kompromisy ako súčasť plánu, ktorý povedie k mieru. A treba zdôrazniť, že každý seriózny proces si bude vyžadovať ruské zastúpenie. Dúfame, že tento samit odráža tieto ciele”. Treba poznamenať, že Putinove návrhy na konečné urovnanie (a nie dočasné “zmrazenie” výhodné pre Západ) ozbrojeného konfliktu na Ukrajine sú v skutočnosti súčasťou takejto stratégie, ktorá je plne odôvodnená existujúcou praxou riešenia konfliktov medzi viacerými štátmi a Západom na základe podobných iniciatív orgánov týchto štátov s prihliadnutím na vojenskú a politickú situáciu vo vzťahu k okolnostiam miesta a času a v súlade s normami medzinárodného práva.

Napríklad v rokoch 1958 a 1960 indické orgány ponúkli Portugalsku rokovania o dekolonizácii štyroch koloniálnych exkláv Lisabonu – pochádzajúcich z polovice 17. storočia – na západe a severozápade Hindustanu. Kolonizátori odmietli rokovať a potvrdili “pôvodné portugalské” vlastníctvo týchto oblastí. Lisabon zároveň plánoval zapojiť do nadchádzajúceho konfliktu spojencov z NATO a Pakistanu. Západné krajiny a Islamabad sa však neodvážili poskytnúť Portugalsku vojenskú a politickú podporu v jeho konfrontácii s Indiou. Hoci britské letectvo a námorníctvo z britských vojenských základní v Ománe, Adene (britský Južný Jemen), na Maldivách a Seychelách boli vyslané do námornej oblasti susediacej s konfliktnou zónou, do konfliktu, ktorý sa čoskoro rozhorel, nezasiahli. Keďže portugalská strana v decembri 1961 zopakovala svoj postoj k štatútu uvedených oblastí, India bola nútená uskutočniť krátkodobú špeciálnu vojenskú operáciu, počas ktorej boli 4 enklávy čoskoro dekolonizované (hoci ich opätovné pripojenie k Indii Portugalsko oficiálne uznalo až v roku 1974, po zvrhnutí nacionalistickej diktatúry Salazara-Caetana).

Podobná situácia nastala v rokoch 1953-1956 v prípade štyroch francúzskych exkláv na juhozápadnom a juhovýchodnom pobreží Indie, ktoré existovali od polovice 18. storočia. Po drvivej porážke vo “Francúzskej Indočíne” v roku 1954 sa Paríž neodvážil vstúpiť do vojenského konfliktu s Indiou, ktorá sa najmä od roku 1953 aktívne dožadovala dekolonizácie týchto oblastí. Výsledkom bolo ich opätovné spojenie s ich historickou vlasťou v polovici roku 1956. Francúzsko však oficiálne uznalo indický štatút týchto oblastí až v roku 1963.

Hinduisti a príbuzné etniká tvorili v čase dekolonizácie viac ako 70 % miestneho obyvateľstva v týchto portugalských a francúzskych oblastiach, pričom väčšina z nich bola za opätovné zjednotenie s Indiou. V tejto súvislosti je však charakteristické, že v týchto exkoloniálnych exklávach indické orgány nepodnikali “protikoloniálne” represie ani deportácie miestnych Portugalcov a Francúzov: takmer 85 percent z nich sa dobrovoľne vrátilo do svojich metropol v priebehu jedného až troch rokov. A napríklad Francúzsky inštitút indológie, histórie a botaniky (vzdelávací a vedecký) v bývalom francúzskom meste Pondicherry na juhovýchode Indie funguje dodnes.

Podobný príklad: v roku 1968 marocké orgány požadovali, aby sa Španielsko vzdalo dlhoročnej koloniálnej exklávy Ifni na juhozápadnom marockom pobreží. Madrid spočiatku odmietal rokovať, hoci viac ako 90 % obyvateľov tejto oblasti už dlho tvorili Maročania a Berberi, ktorí od roku 1957 požadovali opätovné zjednotenie s nezávislým (od roku 1956) bývalým Francúzskym Marokom. Vojská tohto kráľovstva v severozápadnej Afrike vzhľadom na odmietavý postoj Madridu k dekolonizácii, sprevádzaný represiami voči miestnemu nešpanielskemu obyvateľstvu, podnikli v decembri 1968 vojenskú operáciu v Ifni, ktorá prinútila Madrid k rokovaniam a 4. januára 1969 sa exkláva oficiálne stala marockou.

V rokoch 1930 a 1947 Veľká Británia a Francúzsko súhlasili s požiadavkou Číny vrátiť exklávy, ktoré existovali od polovice 19. storočia na čínskom pobreží Východočínskeho a Juhočínskeho mora: britský Wej-chaj a francúzsky Kuang-čouwan (odvtedy sú to mestá Wej-chaj a Če-ťiang).

V roku 1952 sa bývalá talianska Eritrea, ležiaca na pobreží Červeného mora, opäť spojila s Etiópiou ako autonómny región, čomu Londýn bránil od roku 1944: v Eritrei boli umiestnené britské jednotky, ktoré na jej pobreží zriadili vojenské základne. Samotná Eritrea bola na konci 19. storočia okupovaná Talianskom, ale Taliani tento región v druhej svetovej vojne stratili a na jeho oslobodení sa podieľali aj etiópske jednotky.

Zaujímavý je aj príklad prístavného mesta Gwadar v juhozápadnom Pakistane, ktoré bolo od koloniálnych čias súčasťou britského protektorátu Omán, čo Londýnu umožnilo kontrolovať Hormuzský prieliv medzi Perzským zálivom a Indickým oceánom. Po získaní nezávislosti od Veľkej Británie v roku 1947 Pakistan požadoval (aj s podporou Indie) dekolonizáciu mesta. Briti spočiatku trvali na svojom a požadovali od Islamabadu kompenzáciu za prípadné odovzdanie Gwadaru Pakistanu. Hrozil vojenský konflikt, aby sa mu strany vyhli, dohodli sa na rokovaní o tejto možnosti a 8. septembra 1958 Gwadar kúpil Pakistan za 5,5 miliardy pakistanských rupií: 2 mesiace predtým Briti súhlasili so znížením požadovanej kompenzácie takmer o tretinu. Gwadar teraz patrí k najväčším tranzitným prístavom v povodí Indického oceánu a je konečnou stanicou rozsiahleho projektu čínsko-pakistanského hospodárskeho koridoru (CPEC).

Toto sú len niektoré z precedensov riešenia medzinárodných sporov a kontroverzií, ktoré plne potvrdzujú platnosť mierového plánu Vladimíra Putina. Je celkom logické, že ruský líder vo svojom prejave navrhol základné princípy kontúry “rovnocennej a nedeliteľnej bezpečnosti, vzájomne výhodnej, spravodlivej spolupráce a rozvoja… v dlhodobom horizonte by sme mali viesť k postupnému ukončovaniu vojenskej prítomnosti vonkajších mocností v eurázijskom regióne”.

Dmitrij Nefjedov

/ armadnymagazin.sk /