Krvavé prebúdzanie sa Ukrajincov zo sna o európskom Eldoráde

Hystéria na tému Ukrajina naznačuje, že sa konflikt vôbec nevyvíja tak, ako si Západ a samotní Ukrajinci predstavovali.

Stručne povedané,

stávka na to, že sa Rusko po ťarchou bezprecedentných sankcií Západu ekonomicky a vojensky zrúti, vnútorne rozloží a rozpadne na viac územných celkov, zlyhala.

Práve naopak, Rusko evidentne posilňuje ekonomicky, ale najmä vojensky. Podpora vlády ruským obyvateľstvom je taktiež, vzhľadom na situáciu, neobvykle vysoká. Kladiem si preto otázku: Ako je možné, že sa Ukrajinci nechali vtiahnuť do tohto riskantného dobrodružstva, ktoré môže skončiť aj stratou ich štátnosti? Pokúsim sa nájsť na ňu zmysluplnú odpoveď.

Pred časom som čítal článok, myslím že nemeckého autora, ktorý vymenoval niektoré typické vlastnosti Ukrajincov takto: Dôverčivosť, naivita, ľahkovernosť, ľahkomyseľnosť, nedisciplinovanosť, usilovnosť, šikovnosť atď. Tieto vlastnosti boli jedným z faktorov, ktoré priviedli ich krajinu do súčasného stavu.

Made in Dzurinda? Do EÚ cez NATO?

Pre ilustráciu je vhodné pripomenúť heslo, ktoré zvolila vláda Mikuláša Dzurindu pre kampaň na vstup Slovenska do EÚ: Naša cesta do EÚ vedie cez NATO. Naivní Ukrajinci sa domnievali, že rovnaký postup ako Slovensko si môžu dovoliť aj oni.

Zaslepení vidinou vstupu do EÚ, následne okamžitým dosiahnutím európskeho štandardu vo výške platov a dôchodkov sa domnievali, že tento proces maximálne urýchlia vstupom do NATO. Predstavitelia NATO už v roku 2008 ponúkli Ukrajine začať prístupové jednania o jej potenciálnom vstupe do tejto organizácii, hoci to v princípe znamenalo, že budú v podstate anulované všetky dohody, ktoré garantovali nezávislosť, suverenitu a neutralitu zakotvenú v ukrajinskej ústave.

Ohrozenie národnej bezpečnosti je dôvod, kedy USA zasiahnu proti tomu, kto ich ohrozil spôsobom akým uznajú za vhodné, vrátane zásahu vojenského. Prítomnosť NATO na rusko-ukrajinskej hranici bolo a je pre Rusko ohrozenie národnej bezpečnosti, a z tejto logiky aj konalo.

Obe strany nesú svoje bremeno zodpovednosti

Rusko malo len dve možnosti: Stiahnuť chvost, alebo zaútočiť so všetkými dôsledkami. Rozhodlo sa zaútočiť a tým musí niesť za to zodpovednosť. Západ na čele s USA chce mať Ukrajinu v NATO, za čo tiež musia niesť zodpovednosť. Ukrajina za snahu byť v NATO tiež musí niesť zodpovednosť. Spravodlivosť a pravda bude preto na strane toho, kto zvíťazí.

Správanie sa ukrajinských úradov k ruskojazyčnému obyvateľstvu a ruskej kultúre len k tomu prispelo. Myslím, že definitívne rozhodnutie Ruska riešiť situáciu s Ukrajinou vojenskou cestou padlo v roku 2020 po pokuse o nový Majdan v Bielorusku. Návrh Ruska rokovať o novom bezpečnostnom usporiadaní v Európe z konca roku 2021 bol už len formálnym pokusom, ktorý USA odmietli a vojnový konflikt sa stal nevyhnutným.

Ukrajincov ako ľudí je mi ľúto, ale im nerozumiem. Sú ochotní umierať za pochybné ideály a ruinovať svoju krajinu. Pomerne vyspelá priemyselno-poľnohospodárska krajina s 52 miliónmi obyvateľov v roku 1991 sa značne deindustrializovala a do roku 2022 klesol počet jej obyvateľstva na 41 miliónov.

Ukrajinci sa síce snažili byť nezávislí na Rusku ekonomicky aj kultúrne, ale vlastne nejavili snahu vybudovať funkčný štát. V podstate menili Ukrajinu na niečo ako územie príslušné k EÚ a NATO, základňu, z ktorej je voľná cesta jej obyvateľov na Západ, do vysnívaného Eldoráda.

Za tento sen aj bojujú, znášajú útrapy a umierajú rovnako, ako dávni conquistadori na výpravách do neexistujúceho Zlatého mesta (Eldoráda).

Po začatí konfliktu 24. februára 2022 opustili Ukrajinu ďalšie milióny Ukrajincov, väčšina emigrovala na Západ, značná časť do Ruska. Na území, ktoré ovláda ukrajinská vláda žije podľa odhadov od min. 25 do max. 29 miliónov obyvateľov.

Rusko ovláda územie, na ktorom žije cca 165 miliónov obyvateľov (spolu s Bieloruskom).

Prevaha Ruska vo výzbroji, výstroji, strelive, počte vojakov a vojnovej mašinérii začína byť zrejmá.

Aj keď by Západ mohol dodať modernú techniku podľa potrieb, Ukrajine začínajú chýbať ľudia, napriek permanentnej mobilizácii a zanedbateľným oficiálnym stratám živej sily (31 tisíc). Ako postupovať ďalej?

Z dostupných informácií som sa dozvedel, že Ukrajina už v období pred rokom 2022, za prezidenta Porošenka počítala s tým, že vo vojne proti Rusku budú vo veľkej miere priamo zapojené armády NATO.

Z pozície ukrajinského prezidenta by som preto považoval doterajšie postoje krajín NATO viac-menej za zradu. Iniciatíva francúzskeho prezidenta Macrona, aby sa armády krajín NATO priamo zapojili do konfliktu tak dáva zmysel.

V tomto prípade však máme na krku minimálne jadrovú vojnu v Európe, nehovoriac o svetovej. Práve preto sa armády NATO do konfliktu nehrnú. Stručne povedané,

ukrajinské sily boli dostatočne silné na to, aby s podporou Západu bojovali so slabým Ruskom kým sa vnútorne nerozloží, ale príliš slabé, aby samé úspešne bojovali so silným Ruskom.

Aká je reálna situácia však nikto nevedel odhadnúť. Pokiaľ nechce Ukrajina skončiť ako Paraguay v 19. storočí, kedy vo vojne proti Brazílii a Argentíne stratil 70% obyvateľstva, najmä mužského, musia sa jej predstavitelia vážne zamyslieť ako ďalej.

Poletovanie prezidenta Zelenského po svete a drankanie finančnej pomoci a zbraní je ponižujúce. Keby bol ten chlap normálny, tak oznámi Západu, že Ukrajina sa nabojovala už dosť, a pokiaľ nedostane potrebnú výzbroj a financie, tak nemá zmysel ďalej bojovať a treba dohodnúť podmienky kapitulácie.

Pokiaľ Západ bude adekvátne financovať a vyzbrojovať Ukrajinu, tá môže bojovať dovtedy, kým sa jej neminú ľudia, čiže až do posledného Ukrajinca.

Potom nebude mať kto kapitulovať. To je však myslené obrazne, zníženie ľudského kapitálu pod určitú hranicu spôsobí automatické zrútenie bojaschopnosti nezávisle na množstve disponibiných zbraní a zásob. Potom je možné viesť boje len lokálne a len určitý čas.

Tvrdí sa, že kandidát za republikánsku stranu na úrad prezidenta USA Donald Trump blokuje financie pre Ukrajinu. To nie je pravda, republikáni chcú len s podporou Ukrajiny spojiť ochranu USA pred imigrantmi.

Aký je to štát, dokonca superveľmoc, ktorý si nevie chrániť svoje vlastné hranice, to je otázka, ktorú si kladú prívrženci republikánov a Trumpa. Som presvedčený, že pokiaľ by demokrati netrvali na prijímaní desiatok miliónov imigrantov nepriateľsky naladených proti demokratickému systému nastavenému Otcami zakladateľmi, tak by nebol problém financovanie Ukrajiny odsúhlasiť.

Čo z uvedeného vyplýva? Ukrajina má právo požadovať od Západu bezplatné dodávanie zbraní a financovanie ich vojnového rozpočtu a Západ má povinnosť takto činiť po dobu trvania konfliktu.

Pokiaľ je Západ ochotný bojovať proti Rusku do posledného Ukrajinca, tak rozhodne nie na náklady ukrajinského štátu. Po konečnom víťazstve bude Ukrajina obnovená na základe reparácií od porazeného Ruska, ktoré bude platiť za svoju porážku aj Západu. Je to naozaj krásny sen.

Ukrajinci môžu mať takéto sny, ale my, na našom malom Slovensku si taký luxus nemôžeme dovoliť. Dokonca ani EÚ a USA si takýto luxus nemôžu dovoliť. Čo potom s Ukrajincami a ich snom? Nechať ich ďalej snívať dovtedy, kým sa neprebudia do krutej reality. A potom im pomôcť vyrovnať sa s krutou realitou. Ako? To je otázka. Záverom môžem konštatovať, že

spôsob akým bude konflikt ukončený závisí výlučne od Západu, najmä USA.

Nepredpokladám totiž, že súčasné ukrajinské vedenie je schopné niečo robiť samostatne. Aký spôsob a časový horizont to bude si netrúfam odhadnúť.

Pavel Fendek

O autorovi: Ing. Pavel Fendek je ekonóm, publicista, autor, lektor. Pri vysokoškolskom štúdiu ekonomiky sa oboznámil s ideológiou a dogmami marx-leninizmu. Tieto poznatky využil na kritickú štúdiu o nemarxizme, súčasnej neformálne vládnucej ideológie Západu. Autor knihy s viacerými vydaniami: Súmrak európskej civilizácie. Barbari sa zmocňujú Európy. Predseda Inštitútu národnej politiky Ľudovíta Štúra, o.z.

skspravy.sk