Krajniak ohlasuje vznik nového slovenského štátneho reťazca ako reakcie na praktiky zahraničných obchodných reťazcov, ktoré určujú vysoké marže, štát musí zakročiť

Možno sa popri Bille, Tescu či Lidli dočkáme nového reťazca. Nadnárodné reťazce zvyšovaním obchodných marží predajcom potravín tlačia svojich dodávateľov s cenami čo najnižšie a následne ich spotrebiteľom predávajú s enormnými ziskami.

Hnutie Sme rodina ide do predvolebného súboja aj s návrhom na zriadenie národného produkčného a potravinového reťazca, ktorý by zabezpečoval potraviny od pestovania či chovu cez spracovanie až po distribúciu a predaj. Pod hlavičkou štátneho podniku Agrokomplex by sa k slovenským zákazníkom mali dostávať výlučne potraviny slovenského pôvodu v konkurencieschopných cenách.

Fanúšikovia rozsiahlych štátnych zásahov do ekonomiky zajasajú, zástancovia voľného trhu, naopak, zdúpnejú.

Nápad je zatiaľ v podobe základných bodov, na podrobnejšiu a odbornejšiu diskusiu bude čas, až bude mať prípadne legislatívnu podobu a bude treba dávať pozor hlavne na detaily.

Samotná idea si však namiesto úškrnov zaslúži seriózne posúdenie. A to z niekoľkých dôvodov.

Postavenie slovenských poľnohospodárov je v medzinárodnej konkurencii viac ako slabé a nie je to primárne spôsobené tým, že by boli ekonomicky menej schopní. Prostredie, v ktorom sa musia hýbať, je presýtené dotáciami. Okrem tých, ktoré sú poskytované z úrovne EÚ, je tu ešte celá spleť národných podpôr, ktoré do svojich agrosektorov posúvajú jednotlivé členské štáty. V iných sektoroch by zrejme išlo o nedovolenú štátnu pomoc, ktorú európska legislatíva zakazuje, poľnohospodárstvo je však oblasťou, ktorá má silný lobbing nielen od samotných farmárskych združení, ale aj jednotlivých štátov.

Ak by si napríklad francúzski, talianski, holandskí či poľskí farmári nevymohli od svojich vlád aj čosi navyše, politici týchto krajín by čelili pravdepodobne masívnym protestom a nepokojom v uliciach. Samozrejme, aj v tomto sektore nemôže ísť o bezbrehé preteky, no európska legislatíva je v prípade agrárnych podpôr na národných úrovniach o čosi voľnejšia ako v iných odvetviach.

Na dotácie sa úplne legitímne môžeme pozerať ako na krivenie férovej súťaže, no v prostredí, v ktorom dotujú všetci, nemôžeme zostať mimo. Inak nemáme šancu nielen na posilnenie potravinovej sebestačnosti a bezpečnosti, ale vôbec na zachovanie poľnohospodárskej výroby ako fungujúceho odvetvia.

Možno sa popri Bille, Tescu či Lidli dočkáme nového reťazca. Konkurovať obchodným sieťam totiž plánuje hnutie Sme rodina, ktoré má v pláne vytvorenie novej štátnej siete potravín. „Protiváhu zahraničným predajcom tak môže predstavovať jedine štát,“ tvrdí exminister práce Milan Krajniak.

„Jediný spôsob, ako znížiť ceny potravín je to, že sa štát stane silným hráčom pri spracovaní potravín, ich skladovaní, preprave a následnom predaji. Pri každom tomto článku si každý nahodí zhruba 20-percentnú maržu. Takúto maržu si nahodí pestovateľ, predajca, obchodník, skladník či dopravca. Potom sú u nás potraviny predražené o 30 percent,“ vysvetľuje plány Sme rodina Krajniak.

Krajniak hovorí, že plánujú využiť doterajšie sklady či domácich producentov. „Štát musí zastávať úlohu hráča v celom tomto reťazci. Mali by sme preto oživiť doteraz nevyužívané areály poľnohospodárskych družstiev. Legislatívu už máme platnú. Oslovíme domácich producentov, aby sa stali správcami týchto areálov, v nich postavíme prevádzky s potravinami a vytvoríme sieť domácich predajných miest a takto dokážeme konkurovať nadnárodným reťazcom a tlačiť ceny dole,“ povedal dnes už poslanec Sme rodina.

Zisková prirážka obchodných reťazcov pri predaji vybraných potravín nebude primeraná, pokiaľ bude vyššia ako 40 percent oproti nákupnej cene. Vyplýva to z návrhu novely zákona o cenách skupiny nezaradených poslancov z mimoparlamentnej strany Hlas-SD, ktorý Národná rada SR v utorok posunula do druhého čítania.

„Ide o nadpriemernú výšku prirážky, ktorá umožní obchodným reťazcom pokryť náklady s predajom a distribúciou tovaru, zároveň však zabezpečí, že nebudú zneužívať svoje postavenie na obohacovanie sa na úkor spotrebiteľov a dodávateľov,“ vysvetlili predkladatelia.

Dôvodom tejto zmeny je podľa nich výrazný rast cien potravín na Slovensku. „Odborníci naznačujú, že toto zdražovanie nie je do veľkej miery spôsobené objektívnymi faktormi a zvyšovaním nákladov priamo u výrobcov, naopak, ide o zvyšovanie obchodných marží predajcov potravín, ktorí tlačia svojich dodávateľov s cenami čo najnižšie a následne ich spotrebiteľom predávajú s enormnými ziskami,“ uviedli poslanci v dôvodovej správe.

Návrh má za cieľ upraviť výšku obchodnej prirážky, ktorá sa považuje za primeranú a pomerne nadpriemernú aj v zahraničí. Zároveň definuje okruh potravín, na ktoré by sa táto primeraná prirážka, ktorú reťazce nemôžu prekročiť, aplikovala.

Návrh súčasne upravuje výšku sankcií, ktorá sa uplatní v prípade, že reťazce zákaz dohodnutia neprimeranej obchodnej prirážky porušia. Novela má byť účinná dňom vyhlásenia.

Kombinácia nezáujmu, neschopnosti, nedostatku peňazí a zrejme aj trestnej činnosti (kauza Dobytkár) však spôsobili, že slovenskí prvovýrobcovia sa ledva dostanú k dotáciám, ktoré rozdáva EÚ, nie to, aby dostali ešte čosi navyše. Spomeňme si len na to, že napríklad do plánu obnovy, ktorý si vláda každej krajiny písala sama, sa poľnohospodárstvo vôbec nedostalo.

Druhým dobrým dôvodom je technologické zaostávanie slovenského potravinárstva. Investičný dlh, ktorý sa ráta na stámilióny eur, nie je možné zaceliť jediným zázračným opatrením.

V dôsledku dotačnej presýtenosti, menej efektívneho potravinárskeho spracovania a neraz chýbajúcich kapacít sú potraviny so slovenským pôvodom drahšie ako tie dovozové, hoc aj do našich obchodov cestujú tisícky kilometrov.

Slovensko oproti blízkej, ale aj geograficky vzdialenejšej konkurencii zaostáva nielen v dotačnej, ale aj v organizačnej podpore poľnohospodárstva a potravinárstva.

Cestou sú dobrovoľné družstvá

Producenti a spracovatelia posilňujú svoje trhové postavenie aj vzájomnou spoluprácou, vytváraním odbytových družstiev a produkčno-spracovateľských reťazcov.

To, čo bolo u nás od polovice minulého storočia predmetom politického rozhodnutia totalitného režimu, teda násilná kolektivizácia, vyvlastňovanie, zoštátňovanie pôdy a nútený vstup do jednotných roľníckych družstiev, sa na báze dobrovoľnosti a v podstate aj ekonomickej nevyhnutnosti prirodzene vytvorilo v krajinách, ktoré boli komunistickej totality ušetrené.

Aj keď porovnáme krajiny, s ktorými sme prežívali jarmo komunistickej nadvlády, situácia s vlastníctvom pôdy bola rozdielna. V Československu bolo 97 percent pôdy v správe násilne vytvorených družstiev a tzv. štátnych majetkov. V Maďarsku toto číslo dosiahlo postupne 70 percent, no Kádárov uvoľnenejší režim umožňoval poľnohospodárom pôsobiacim v družstvách, aby na časti pôdy hospodárili ako súkromní roľníci. Diametrálne odlišná situácia bola v Poľsku, kde aj napriek počiatočným snahám o kolektivizáciu, ktorá bola charakteristickým znakom komunistického režimu, zostalo v súkromnom vlastníctve až 80 percent poľnohospodárskej pôdy.

Z týchto čísel vyplýva aj vzťah k pôde a rozvoj poľnohospodárstva po páde totality. Do rozdielu medzi Slovenskom a Českom navyše vstúpil aj faktor spôsobu dedenia, uplatňovaný ešte z čias Rakúska-Uhorska. Kým v rakúskej časti (teda aj v Česku) pôdu dedil jeden, spravidla najstarší potomok, v uhorskej časti (a teda aj na Slovensku) sa majetky pri dedení delili medzi všetkých.

To, že si Maďarsko, ale najmä Poľsko aj počas totality zachovali menšiu či väčšiu mieru súkromného hospodárenia roľníkov, sa dodnes prejavuje tým, že je toto odvetvie v týchto krajinách ekonomicky omnoho silnejšie ako u nás a konkurencieschopnejšie aj voči štedrejšie dotovanej produkcii v západnej a južnej Európe.

Základom úspešného sektora je spolupráca menších fariem, ktoré spoločným postupom získavajú silnejšiu pozíciu pri vyjednávaní výkupných cien, či už pre spracovateľov, teda potravinársky priemysel, ale aj priamo s obchodníkmi.

Keďže spoločným znakom nielen západo- a juhoeurópskeho, ale aj poľského a maďarského poľnohospodárstva je v priemere menšia výmera jednotlivých fariem, spoločný postup dáva ekonomický zmysel.

Ak sa spojí povedzme desať menších pestovateľov zemiakov alebo päť chovateľov dojníc a svoju produkciu dajú dohromady, vedia odberateľom garantovať dostatočné množstvo tovaru.

Vyjednaná cena je nakoniec nielen na úrovni, ktorá zabezpečuje ekonomické prežitie fariem, ale po prirátaní nákladov a marží distribúcie a obchodu je stále prívetivá aj pre zákazníkov.

Zároveň im to uľahčuje aj administratívu. Niekoľko menších farmárov si dokáže zaplatiť jedného kvalitného účtovníka, právnika aj človeka zbehlého v systémoch dotácií.

Ak sa pozrieme na údaje o tom, koľko je v Európskej únii registrovaných organizácií producentov, vidíme, že rebríčku síce dominujú západoeurópske krajiny, no hneď po nich nasleduje práve Poľsko.

Zdroj: pravda.sk / refresher.sk / postoj.sk / InfoVojna