Keď hodiny ukazujú len 15 sekúnd do jadrového armagedonu

Zatiaľ čo vojna spôsobuje na Ukrajine peklo – a hrozba jadrovej konfrontácie medzi superveľmocami sa stále zintenzívňuje – NATO sa pripravuje na koniec sveta

Keď je militarizmus riešený ako psychosociálna choroba, absurdná iracionalita jeho symptómov je jasne odhalená

 Tieto slová pochádzajú z eseje N. Arthera Coultera z roku 1992 uverejnenej v časopise s názvom Medicine and War . Kto by to tušil? Sú aktuálne rovnako ako pred tromi desaťročiami.

Boh žehnaj Armagedon

Zatiaľ čo vojna spôsobuje na Ukrajine peklo – a hrozba jadrovej konfrontácie medzi superveľmocami sa stále zintenzívňuje – NATO sa pripravuje na koniec sveta. Ide o každoročné dvojtýždňové školiace podujatie s názvom Steadfast Noon — nukleárne cvičenie, ktoré dáva európskym letovým posádkam príležitosť precvičiť si nakladanie a zhadzovanie „nestrategických“ jadrových bômb.

Očakáva sa, že Rusko čoskoro uskutoční svoje vlastné každoročné jadrové cvičenie, známe ako

Očakáva sa, že Rusko čoskoro uskutoční svoje vlastné každoročné jadrové cvičenie, známe ako  Grom (Hrom).

Nemôžem o tom čítať bez toho, aby som privolal to, čo nazývam „veľké prečo?“ z hĺbky svojho vnútra. Nekonečné zdroje sa každoročne venujú jadrovému odstrašovaniu, známemu ako veľký bluf: „Ak sa so mnou popletieš, dostaneš to.“

Ide vraj o to, zabrániť vojne, čo je absolútne paradoxné v globálnom politickom systéme založenom na psychosociálnej chorobe militarizmu, teda presadzovaní (amerických) národných záujmov a udržiavaní bezpečnosti predovšetkým silou a násilím.

Žijeme nukleárny vek

Bez ohľadu na to, že toto je nukleárny vek, sila a násilie môžu – ach tak ľahko – zájsť príliš ďaleko a vyvolať zdesenie u každého.

Príprava na jadrovú vojnu pokračuje v nezmenšenej miere, zatiaľ čo hlasy opozície zostávajú len výkriky z politického okraja. 

Nie je tu žiadna skutočná „debata“, len veľa bezmocného trápenia, alebo to tak aspoň vyzerá.

Napríklad pred dvoma rokmi bol svetu vydaný otvorený list podpísaný 56 bývalými politickými lídrami (vrátane bývalých premiérov) 20 krajín NATO, ako aj Japonska a Južnej Kórey, v ktorom sa obracia na súčasné krajiny NATO – na všetky národy s jadrovými zbraňami, aby podpísali Zmluvu o zákaze jadrových zbraní, ktorú OSN schválila v roku 2017 pomerom hlasov 122:1.

Národy zastúpené signatármi listu, samozrejme, úplne ignorovali zmluvu, ktorá bola ratifikovaná minulý rok, čím sú jadrové zbrane technicky „nelegálne“, čo, zdá sa, vôbec nič neznamená.

List sa uzatvára takto: „S takmer 14 000 jadrovými zbraňami umiestnenými na desiatkach miest po celom svete a na ponorkách, ktoré neustále hliadkujú v oceánoch, je schopnosť ničenia mimo našu predstavivosť.

Všetci zodpovední vodcovia musia konať hneď, aby zabezpečili, že hrôzy z roku 1945 sa už nikdy nezopakujú. Skôr či neskôr sa naše šťastie minie — pokiaľ nebudeme konať. Zmluva o zákaze jadrových zbraní poskytuje základ pre bezpečnejší svet, bez tejto konečnej hrozby.  Musíme to teraz prijať a pracovať na tom, aby sme zapojili aj ostatných.

Na jadrovú vojnu neexistuje liek. Prevencia je naša jediná možnosť“

Ohromujúce slová! Podpísali ich bývalí lídri týchto krajín: Albánsko, Belgicko, Kanada, Chorvátsko, Česká republika, Dánsko, Nemecko, Grécko, Maďarsko, Island, Taliansko, Japonsko, Lotyšsko, Holandsko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Slovensko, Slovinsko, Južná Kórea, Španielsko a Turecko.

Napísali tiež: „. . .apelujeme na súčasných lídrov, aby pokročili v odzbrojovaní, kým nebude príliš neskoro.“

„Odvolávame sa. . .?“ A zrazu sa celý list odplazil späť na politický okraj. Boli to bývalí premiéri, bývalí ministri obrany, ktorí hovorili tú najhlbšiu možnú politickú pravdu, no zdanlivo nemali väčšiu moc na uskutočnenie zmeny – globálne jadrové odzbrojenie – ako ja.

No tak, jadrový militarizmus nefunguje

Za formálnym jazykom bola jednoduchá prosba: „No tak, chlapci. Jadrový militarizmus nefunguje.  Vieš to rovnako dobre ako my.“ Nič sa však nezmenilo. Možno až vtedy, keď už nebudete pri moci, sa zbavíte psychosociálnej choroby militarizmu. A tak „jadrové odstrašovanie“ spolu s enormnými, nafúknutými vojenskými rozpočtami zostáva spôsobom rozvinutého sveta.

Militarizmus – vrátane nukleárneho militarizmu – zostáva vo svete, sprevádzaný obrovským pokrčením plecami. V tomto prípade sa mi zdá vhodné vrátiť sa k pätnástim sekundám života Stanislava Petrova, podplukovníka sovietskych protivzdušných obranných síl, ktorý 26. septembra 1983 v podstate zachránil svet pred jadrovou vojnou.

Obr.: iStock

Mal službu vo veliteľskom centre mimo Moskvy, kde sa monitorovala jadrová hrozba. Niekoľko hodín po jeho rannej smene sa spustil budík. Bože môj! Počítače okamžite varovali, že USA práve spustili päť ICBM na Sovietsky zväz.

„Pätnásť sekúnd sme boli v šoku,“ povedal neskôr. Bolo to pätnásť sekúnd, v ktorých sa hralo o osud ľudstva – tvoj osud, môj osud. Ako poznamenal New York Times, toto bolo hlboko napäté obdobie studenej vojny.

Tri týždne predtým Sovietsky zväz zostrelil komerčný let spoločnosti Korean Air Lines letiaci nad sovietskym územím, pričom zabil všetkých 269 ľudí na palube. A prezident Reagan nedávno vyhlásil, že Sovietsky zväz je „impérium zla“ a odmietol zmraziť preteky v zbrojení. Uh Oh.

Podľa protokolu mal Petrov nahlásiť varovanie v rámci vojenského velenia s pravdepodobným výsledkom jadrovej odvety. Ale varovanie počítača sa zdalo zvláštne. Naznačovalo, že bolo odpálených iba päť rakiet, čo nedávalo zmysel. Prečo tak málo? V tých pätnástich sekundách, keď sa spamätal zo šoku a dal sa dokopy, študoval blikajúce mapy. Jeho inštinkt bol: nie, toto nie je skutočné. Je to planý poplach. The Times napísal:

„Keď napätie vo veliteľskom stredisku stúpalo – na plukovníka Petrova bolo vycvičených až 200 párov očí – rozhodol sa nahlásiť výstrahu ako poruchu systému.“

A áno, jeho inštinkt sa ukázal ako presný. Určitá jasnosť a zdravý rozum v rámci vojenského velenia zabránili svetu jadrovej vojny. Vtedy.

Robert Koehler 

O autorovi: Robert Koehler je ocenený novinárk z Chicaga a celoštátne publikovaný spisovateľ.  Koehler získal viacero ocenení za písanie a žurnalistiku od organizácií vrátane National Newspaper Association, Suburban Newspapers of America a Chicago Headline Club. Je pravidelným prispievateľom na vysokoprofilové webové stránky ako Common Dreams a Huffington Post. Koehler sa vyhýba politickým nálepkám a považuje sa za „mierového novinára“. Bol redaktorom v Tribune Media Services a reportérom, publicistom a vedúcim kopírovacieho oddelenia v Lerner Newspapers, reťazci novín zo susedstva a predmestia v oblasti Chicaga. Koehler spustil svoj stĺpček v roku 1999. Narodil sa v Detroite a vyrastal na predmestí Dearborn. Od roku 1976 žije v Chicagu. Získal magisterský titul v kreatívnom písaní na Columbia College a vyučoval písanie na vysokej aj strednej škole. Koehler je vdovec a slobodný rodič. Vo svojom písaní skúma obe podmienky do veľkej hĺbky. Jeho kniha, „Odvaha silnie pri rane “ (2016). 

skspravy