„Kde je môj klobúk“, povedal Tiso Hitlerovi a odchádzal preč

Myslím si, že 85. výročie vzniku slovenského štátu je príležitosťou pozrieť sa dozadu aj s cieľom porovnania, ako vtedajšia slovenská politická reprezentácia riešila otázky, pred ktoré ich postavila doba. Podotýkam, že vtedajšie konanie politickej reprezentácie Slovenska, ktoré by neuspokojilo sponzorujúcu veľmoc, by Slovensko nevystavilo len hrozbe nejakých majdanov alebo ekonomických sankcií.

Vtedajší Berlín bol pripravený vykonať tie najtvrdšie opatrenia vrátane fyzickej likvidácie tých, ktorých pokladal za nepriateľov. To bol Damoklov meč, ktorý počas celej existencie prvej Slovenskej republiky visel nad hlavami vtedajších slovenských politikov, a cez túto prizmu sa treba pozerať aj na ich konanie.

Vyhlásenie slovenského štátu 14. marca 1939 bol svojím spôsobom krok do neznáma. Poslanci pri svojom rozhodovaní vedeli dve veci. Ak nevyhlásia slovenskú samostatnosť, tak si Nemci zoberú západné Slovensko až po Váh a zbytok ponechajú Poľsku a Maďarsku, nech si s ním spravia, čo uznajú za vhodné.

Táto hrozba bola úplne reálna. Aj Poľsko, aj Maďarsko sa na jeseň 1938 podieľali na územnom okliešťovaní Slovenska a oba štáty boli so svojimi ziskami neuspokojené. To na Slovensku všetci vedeli. Hoci vedeli, že sľubom A. Hitlera nemožno veriť, vyhlásenie štátu dávalo nádej, že Slovensko zostane nerozdelené a možno si zachová aj svoju samostatnosť. Preto sa rozhodli štát vyhlásiť, hoci nesplnili nemecké ultimátum a F. Ďurčanský ani nepožiadal o nemeckú ochranu, ako sa od slovenskej delegácie 13. marca 1939 v Berlíne vyžadovalo.

Ešte v ten istý deň, keď bol vyhlásený slovenský štát, Hitler pozval do Berlína dnes v Čechách oslavovaného vlastenca, prezidenta Česko-Slovenska E. Háchu, ktorý mu čo i len náznakom neodporoval a súhlasil s pripojení Čiech a Moravy k tretej ríši formou protektorátu. Na druhý deň, 15. marca 1939 nemecké vojská obsadili Čechy a Moravu, no nezastavili sa na ich hraniciach, ale obsadili Záhorie až po Lamač a severne od Hlohovca až po údolie Váhu.

Jediná jednotka vtedy už slovenskej armády (zhodou okolností v nej slúžil aj môj otec), ktorá sa postavila nemeckým silám na odpor, bola jednotka protileteckej obrany Zbrojovky v Považskej Bystrici, ktorá nechcela vpusti Nemcov do mesta blokovaním mosta cez Váh. Aj Protektorát Čechy a Morava bol vyhlásený filištínsky. Vraj sa rozprestiera na území, ktoré v marci 1939 obsadila nemecká branná moc.

Po triumfe v Prahe sa A. Hitler pobral do Viedne. Medzitým vystrašený F. Ďurčanský, ktorému sa na poslednú chvíľu podarilo odvrátiť okupáciu Bratislavy, poslal do Berlína sľúbenú žiadosť o ochranu. Na tom základe pozval führer predsedu slovenskej vlády J. Tisa na rokovanie do Viedne. V hoteli Adlon mu predstavil budúce Slovensko, ktoré malo odstúpiť tretej ríši celé Záhorie aj s Malými a Bielymi Karpatmi až po údolie Váhu.

Šokovaný Tiso sa postavil od rokovacieho stola s otázkou: „Wo ist mein Hut“ (Kde je môj klobúk) a pobral sa z miestnosti. Hitlerov sprievod zostal zhrozený z toho, čo si tento „farárik“ dovolil. A. Hitler pochopiac, čo sa deje, vyskočil od stola a vo dverách zadržal slovenského predsedu vlády a presviedčal ho, že on to tak nemyslel a že nech sa vráti na rokovania.

Výsledkom rokovaní bola dohoda o ochrane (Schutzvertrag), ktorou Nemecko garantovalo územnú celistvosť Slovenska, ale na druhej strane si vyhradilo od slovenského štátu, že bude viesť zahraničnú politiku v súlade s Nemeckou ríšou a na území ohraničenom hrebeňmi Malých a Bielych Karpát a riekou Váh bude vytvorené tzv. ochranné pásmo (Schutzzone), v ktorom vykonávala výsostné vojenské práva Nemecká ríša. Zmluva bola podpísaná zo slovenskej strany 19. marca 1939 a z nemeckej strany 23. marca 1939.

Hocikto, kto tvrdí, že predstavitelia vtedajšej slovenskej politiky aktivisticky pristupovali k spolupráci s nacistickým Nemeckom, jednoducho nehovorí pravdu.

Boli dezorientovaní vývinom svetovej politiky, ústupom demokratických mocností zo scény a neúprimnosťou predstaviteľov Berlína.

To sa prejavilo aj pri maďarskom vpáde na východné Slovensko 23. marca 1939 (Malá vojna), keď sa slovenská diplomacia márne dovolávala ochrannej zmluvy. Nedôvera sa ešte viac zvýšila, keď sa na prelome apríla a mája prevalila informácia, že Nemecko a Poľsko rokovali o Slovensku ako výmennom objekte, ktorý mal Poliakom kompenzovať územie, ak by Nemecku odstúpilo tzv. koridor, ktorý ináč vnútrozemské Poľsko spájal s morom.

Nemci sa pri okupácii Považia zmocnili vojenského materiálu cca za 5 mld. Vtedajších korún. To im však nestačilo. Chceli od slovenskej vlády, aby im vydala všetky zásoby zbraní bývalej čsl. Armády, ktoré sa nachádzali na ostatnom území, neokupovanom nemeckou armádou.

Za tým účelom vyslala Tretia ríša do Bratislavy vojenskú komisiu na čele s pplk. J. Beckerom. Jej cieľom bolo dosiahnuť dohodu o odzbrojení slovenskej armády, ktorá mala mať len ceremoniálnu funkciu (25000 mužov) a len primeranú ľahkú výzbroj. Ostatná zbroj mala byť odovzdaná Nemecku.

Začali tvrdé rokovania, ktoré zo slovenskej strany viedli F. Ďurčanský a F. Čatloš s plnou podporou predsedu vlády J. Tisa. Slovenská strana tvrdo oponovala snahám o odzbrojenie slovenského štátu. Trvala na tom, že stav slovenského vojska má byť určený na 150 000 mužov a má byť zachovaná všetka výzbroj pre takúto armádu, ktorá sa nachádzala na Slovensku.

Rovnako odmietali extenzívny výklad ochrannej zmluvy, ktorá by plne obmedzila suverenitu Slovenska vo vzťahu k nacistickému Nemecku. Nemecko, tlačené termínmi svojich plánov na útok proti Poľsku, nakoniec Slovensku vo všetkých podstatných bodoch ustúpilo. Súhlasilo s počtom príslušníkov slovenskej armády vo veľkosti 125 00 mužov s tým, že Slovensko si môže ponechať zbrane pre ďalších 25 000 mužov, výsostné vojenské práva získala nemecká armáda len na území ochranného pásma.

Na ostatné územie SR mohli príslušníci nemeckej brannej moci prísť len s diplomatickým povolením, teda ich pobyt musel byť dopredu schválený slovenskými orgánmi. Ani ochranné pásmo sa nestalo výlučnou doménou wehrmachtu. V Senici bol dislokovaný delostrelecký pluk slovenskej armády. Toto všetko bolo zakotvené v zmluve o ochrannom pásme, ktorá bola podpísaná 12. augusta 1939. Až podpísanie tejto zmluvy a následná účasť slovenskej armády vo vojna v Poľsku definitívne ukotvila SR na mapu vtedajšej Európy.

Keď porovnáme vtedajšie výkony slovenských vyjednávačov pri zabezpečovaní suverenity Slovenska napr. s tými, čo vyjednávali DCA s USA, tak musíme povedať, že zabezpečili vo vzťahu k Nemecku omnoho viac suverenity než v druhom prípade.

Nebyť tvrdého postoja F. Ďurčanského a F. Čatloša, ktoré zabezpečili Slovensku reálnu armádu a zdroje na jej fungovanie, nikdy by nebolo niečo ako Slovenské národné povstanie. Nemal by kto na nemal by čím sa postaviť na odpor nacistickému vpádu roku 1944.

A keďže Slovensko nebolo korzom pre nemeckých vojakov, mohlo vojenské ústredie, pripravujúce povstanie proti Nemcom, stanoviť jednu z podmienok na začatie vojenského odporu proti Nemcom vstup wehrmachtu na územie Slovenska mimo ochranného pásma. Veru tak, dejiny nie sú čierno-biele. Majú väčšiu dúhu farieb ako zástava LGBTI.

Existencia prvej Slovenskej republiky má ešte mnoho iných zaujímavostí, o ktorých také paškvily, ako sa objavujú v najnovších seriáloch o dobe vojny ani netušia. O tom však niekedy inokedy.

Anton Hrnko

O autorovi: PhDr. Anton Hrnko, CSc. je slovenský historik a politik, bývalý poslanec Národnej rady SR a bývalý podpredseda SNS

skspravy.sk