Juraj Jakubisko: Pestovať v ľuďoch strach považujem za šialenstvo. Medzi ľuďmi sa vytratil dialóg a svet sa zúžil na príkazy a nariadenia

Hovoriť o tom, že by deti nemali byť vychovávané matkou a otcom, považujem za šialenstvo, tvrdí legendárny slovenský filmový režisér Juraj Jakubisko v rozhovore pre Nový čas.

Tento rozhovor sme robili cez skype 30. apríla, na deň čarodejníc, keď maestro Juraj Jakubisko (83) oslavoval narodeniny. Vraví, že práve vďaka tomuto význačnému dátumu narodenia má bláznivosť v krvi. A možno práve to je jeden z dôvodov, prečo sa vo svojom veku cíti na 38 rokov. Má na to aj vysvetlenie – stačí sa obzrieť späť a všetko sa môže javiť ináč.

Hoci sa spolu zhovárame prostredníctvom aplikácie skype – vy v Prahe, ja v Bratislave – váš povestný optimizmus a pozitívna energie doslova vyskakuje z obrazovky počítača. Ako to robíte?

Zistil som, že keď sa na tých 83 rokov dívam späť, tak je to 38. A to je rok, v ktorom som sa narodil – v roku 1938. Narodil som sa v apríli, na deň čarodejníc. Ja mám symbol bláznivosti v krvi. Niektorým magickým číslam verím a pozerám sa na ne aj naopak. Takéto vnímanie vecí naopak je vlastne filozofia. Všetko má dve tváre… A naopak. Myslím si, že všetko človek získa v mladosti – talent, zmysel pre spravodlivosť, pre rovnováhu a aj tú bláznivosť. Ja celý život snívam a potom sa s tými vysnívanými vecami musím nejako popasovať, takže nemám čas zostarnúť! (smiech) Lebo keď o niečom snívate, tak podvedome robíte všetko, aby sa to stalo. A čo sa babe zdalo, to sa babe stalo – hovorí slovenské porekadlo a ono to platí nielen na baby.

Prezradíte mi váš tajný elixír života?

Otec mi hovoril veci, ktoré ma sprevádzajú celý život. Keď ti chutí jesť, tak jedz, keď ti chutí piť tak pi, keď ti chutí fajčiť, fajči. Rob všetko, čo ti chutí! A keď robíš prácu, rob ju s rovnakou vášňou a ona bude posvätená. A musím vám povedať, že v živote som sa nevyhýbal ani vínu, ani fajčeniu, ani prekážkam.

Pochádzate z malej dedinky Kojšov na východe Slovenska. Život vás však zavial do Prahy. Snívali ste aj o tom, že budete žiť vo veľkomeste?

Do Kojšova neviedla žiadna komunikácia. Pamätám si, ako som sa vybral richtár do mesta na koni cez hory a o tri dni sa vrátil s bicyklom. Vymenil koňa za bicykel! Už z diaľky zvonil, celý zafúľaný, lebo sa po ceste učil jazdiť na dvoch kolesách. Videli sme, ako sa veľkou rýchlosťou rúti do dediny. Keď som zbadal ten bicykel, pochopil som, že tam niekde v diaľke žijú ľudia, ktorí vymysleli takú ohromnú vec. Bol som prekvapený a hovoril som si: Bože ako rád by som videl ten veľký svet! Vyštveral som sa na Folkmársku skalu, odkiaľ bolo vidieť Kojšovskú hoľu, celé okolie. A tam niekde v diaľke som objavil strechy nejakých domov. A začal som snívať… A časom som sa do toho sveta dostal. Osud to tak zariadil. Po vojne sme sa s rodičmi presťahovali z Kojšova do Košíc.

Možno práve to, že ste vyrastali mimo veľkého sveta, vo vás prebudilo fantáziu a obrazotvornosť, ktoré ste využili neskôr vo svojich filmoch.

Niečo na tom bude. Civilizácia ešte nemala také pazúre, aby sa dostala cez tie hory k nám. Ale vojna už mala pazúre. Kojšov bola partizánska obec, v noci tam boli partizáni, cez deň Nemci. Ako dieťa som nemal strach z vojny. Zbrane mi pripadali ako hračky. Pamätám si, ako sme všetci utekali cez rieku do krytu pred Nemcami. Ja som sa zastavil a s úžasom som sledoval, ako sa v slnku leskli náboje. Vyzerali, ako keby vystreľovali zo striekacej pištole. Náboje dopadli predo mnou, zavŕtavali sa do zeme a ja som sa na to s údivom díval, že takúto hračku by som chcel.

A netušili ste, že raz vás tieto zážitky, pretavené na filmové plátno, preslávia vo svete oveľa vzdialenejšom, než boli strechy domov, ktoré ste videli z Folkmárskej skaly.

Netušil. S obľubou hovorím, že som sa narodil skôr, ako sa rozbehla televízia u nás a možnože aj vo svete. Tým nechcem povedať, že som starší ako televízia, ale že som filmár. A všetko, čo televízia má, získala z filmu. Veľký mág Federico Fellini televíziu nenávidel, lebo vtedy svojou technickou nedokonalosťou ničila jeho nádherne filmy. Dokonca nakrútil o tom film „Ginger a Fred“, v ktorom sa jej vysmieva. Keby Federico žil, tak by bol k televízii už možno zhovievavejši. Síce zdevastovala kultúrne prostredie, v čom sa nemýlil, ale vďaka nej vznikli i digitálne triky, ktoré filmu dovolia robiť väčšie zázraky. Zoberte si napríklad scénu z prvej Perinbaby, kde Alžbetka s Jakubom letia v balóne a vedľa nich letí principál, herec Karel Effa (†71). Pri nakrúcaní boli tri žeriavy, na jednom bol priviazaný balón a na druhom principál. Herci viseli na malých neviditeľných lankách, nesmeli sa príliš obracať, lebo keby sa pretrhlo jedno lanko, pretrhnú sa ostatné a herec spadne. Bolo to nebezpečné. V mojej novej Perinbabe sú už moderné prvky, určené deťom, ktoré pracujú na počítači a vedia, že zázraky sa dajú robiť aj iným spôsobom, než lankami z nebies. Zavesím si ich pokojne na reťaz, ktorú potom v počítači vygumujem.

Je obdivuhodné, že ste si poradili s technickými vymoženosťami dnešnej doby. Baví vás učiť sa to alebo je to z donútenia, napríklad, aby ste mohli pracovať práve s trikmi pri filmovaní?

Odpoviem vám zas na príklade. Keď som prišiel do Košíc, videl som ísť dom na kolieskach – a to bola električka. Žasol som aj nad splachovacím záchodom. Keď som prišiel prvý raz do kina, stále som dumal, odkiaľ sa tam tí herci berú. Prvé scenáre som písal na písacom stroji. Mal som starú Remingtonku. Keď som písal scenár, vždy, keď som niečo dopísal, zistil som, že by to mohlo byť inak, že by som ten dialóg mohol dať na iné miesto. Tak som tie strojom popísané papiere rozstrihal, prelepoval, a znovu prepisoval… Teraz je to rýchlejšie, ak chcem niečo zmeniť, tak to jednoducho vymažem, alebo presuniem.

Keď sa spätne obzerám na cestu, ktorou som prešiel, zistil som, že som prežil vojnu, menu peňazí, prežil som niekoľko prezidentov, socializmus, perstrojku, nežnú revolúciu a prechod ku kapitalizmu. Zažil som čiernobiely film, ktorý prešiel na farbu, stereoskopický film umocnený surround dolby digital zvukom. Vývoj techniky ovplyvnil aj filmové žánre. A práve to ma prinútilo, aby som si techniku všímal. Pretože určitým spôsobom je osožná a pomáha, hoci niekedy aj ničí. Ako oheň, ktorý môže pomáhať, ale aj ničiť.

Ľahko ste sa naučili techniky, ktoré si vyžaduje vaša práca?

Áno, to je tou mojou zvedavosťou. Už ako dieťa som všetko skúšal. Vyrobil som si lietadlo, na podvozok kočíka, som primontoval krídla. Poznával som svet, nebál som sa ho. Neznáme bolo dobrodružstvom, nie hrozbou. Moje prvé vojnové hračky boli granáty, hádzali sme ich a čakali, čo to urobí. Vymýšľali sme z toho, čo existovalo. Všade bolo veľa nábojov. Nemecký šedočierny, ten mal malú cenu. Za jeden ruský, mosadzný, sme vymenili dvadsať nemeckých. Ale slovenské náboje, to bola zlatá nábojnica a projektil bol zrkadlovo strieborný. Za ten som dostal päťdesiat ruských! Po častiach som doniesol domov ľahký guľomet. (smiech) Aj to bola zvedavosť.

Človeka, a zvlášť kreatívneho umelca, celý život sprevádza zvedavosť…

Spomínam si, ako ma rodičia prepašovali do kina na americký film Alibaba a 40 zbojníkov. A tam sa lietalo na kobercoch. Mali sme tetu v Amerike, ktorá nám posielala po vojne cukrovinky, konzervy, žuvačky… Napísal som jej, aby nám neposielala konzervy, ani žuvačky, nech mi pošle lietajúci koberec, lebo by som chcel na ňom lietať. Myslel som si, že tak vyzerá Amerika. Že všetci tam lietajú na kobercoch a nosia turbany. Nič som nevedel o svete, a všetko bolo prekvapivé, zaujímavé, a dávalo nám nádej, že to najkrajšie ešte len príde. Bol to priestor pre fantáziu. I smrť bola ďaleko. Najhoršie je, že človek má skúsenosť a má aj pamäť. Ako sa tak pozerám, zdá sa mi, že politika dnes stavia na tom, že ľudia si nič nepamätajú. Ale veci sa opakujú a vy viete, ako dopadnú.

Je teda milosrdnejšie nepamätať si niektoré veci?

Keď je človek mladý, je ako počítač. Všetko, čo vidí a zažíva, ukladá na harddisk – do pamäti. Presne ako keď dávate informácie do počítača. Čím viacej informácií dáte, tým viac máte na harddisku myšlienok. A keď je človek starší, musí niektoré dáta – spomienky – vymazať, aby sa mu tam dostávali nové. Ale myšlienky sa ukladajú i iným spôsobom. Gorkij, ktorý údajne prešiel peši celé Rusko, ukladal spomienky do svojich kníh. Ja svoje spomienky ukladám do filmov. Ja som už nemusel chodiť peši naprieč krajinou, aby som so svojimi filmami, prešiel celý svet. Ak je film ľudský, a má príbeh, dokáže rozplakať a rozosmiať každého a kdekoľvek. Po Tisícročnej včele, mi písali dokonca diváci z Austrálie, že je to príbeh ich rodičov a prarodičov. Ľudský život si je všade v niečom podobný a jeho problémy sú istým spôsobom vždy rovnaké.

Vymazali ste zo svojho pomyselného harddisku aj neprávosti, ktoré sa vám ako umelcovi diali?

Ja som sa dostal do politickej nevôle už v čase, keď vznikla nová vlna ako chceli politici, s prúdom. Umenie je totiž dôležité nielen pre umelca, ale pre každého z nás. Má vyvolať polemiku, a má ísť proti prúdu. Pýtať sa a klásť otázky o živote. Je to jeho poslanie. Už od narodenia som sa pýtal matky, prečo je nebo modré, prečo musím ísť do školy… A keď som nedostal uspokojivú odpoveď, hľadal som ju sám. A to mi zostalo na celý život aj v mojej tvorbe. Ocitli sme sa v dobe, v ktorej sa od nás vyžaduje, aby sme nekládli otázky. Ľudia sú zbavovaní nádeje že existujú zázraky. Nádeje, že ešte niečo možno zmeniť. Prestávajú snívať, i keď všetko nové vzniklo zo snov. Keď vznikol nápad na prvý vlak, francúzska akadémia vied mala posúdiť, či také čudo môže ísť po koľajniciach. Vedci vydali posudok, že keby sa toto zrealizovalo, tak by pri 40 km rýchlosti vznikol taký prievan a vietor vo vlaku, že by vyhodilo cestujúcich von oknom. Nakoniec zvíťazili tí, ktorí šli proti prúdu.

Nedávno ste prekonali koronavírus. Mali ste strach, keď ste skončili v nemocnici?

Ja som strach nemal, ani nemám. Možno je to tým, že som optimista. Mohol mať strach, keď som išiel na transplantáciu srdca. Ani vtedy som ho nemal strach, lebo som vedel, že čo sa má stať, stane sa. Ležal som v nemocnici s mužom, ktorý mal tú istú srdečnú vadu ako ja. Bol o 25 rokov mladší. Oznámili mu, že bez nového srdca nedožije poldruha roka. Odmietol transplantáciu. Vraj, ak má zomrieť, chce zomrieť s vlastným srdcom. Jeho viera, že jeho púť sa už naplnila, bola nesmierne silná. Mojou vierou bolo, že sa všetko obráti k lepšiemu.

Ako teda prežívate už rok a pol pretrvávajúcu pandémiu?

Všetko, čo prežívam sa mi odráža v tvorbe. Pred pár rokmi vyšla moja kniha „Živé striebro“, teraz som napísal druhý diel, a chcem napísať aj tretí. Namiesto filmovania maľujem. Od roku 2000 som mal veľa výstav, aj v zahraničí. Skoro 60 rokov kráčam vedľa filmu, a snažím sa držať s ním krok. Kedysi sa písali knihy, aby zbavovali ľudí strachu zo smrti. Teraz musíme krútiť filmy, ktoré budú zbavovať ľudí strachu zo života. Pretože ten je dlhší ako smrť. Keď som nakrúcal film Vtáčkovia, siroty a blázni, už vtedy som v jednom interview povedal, že doba, v ktorej žijeme, je šialená. Ale po nej príde ešte šialenejšia Zažartoval som, a mal som pravdu. Dnešnú dobu považujem za ešte šialenejšiu.

V čom je podľa vás šialenejšia?

Hovoriť o tom, že by deti nemali byť vychovávané matkou a otcom, ani dostávať informácie o ďalšom živote od rodičov, považujem za šialenstvo. Považujem za šialené, aby sa 14-ročný človiečik mohol rozhodnúť, aké bude jeho pohlavie, keď o tom ešte nič nevie. Považujem za šialenstvo, keď deti učíme, aby premýšľali o sexe už v materskej škole, pretože ich zbavujeme krásy z objavovania lásky a tajomstva života. Považujem za šialenstvo v ľuďoch pestovať strach.

Svet sa zatvoril, opatrenia zasiahli mnohých ľudí, nielen umelcov. Aké pocity to vo vás vyvoláva?

Je to ako zlý sen. Svet sa zúžil na príkazy a nariadenia. Vytratil sa dialóg. Myslím si, že keď začneme hovoriť pravdu, pomenujeme si naše pochybenia, všetko sa zmení. A múdrosť, ktorú sme zdedili po predkoch, sa v nás zobudí a uspeje.

Hoci aktuálne sa opatrenia uvoľňujú, zďaleka nie sme tam, kde predtým. Ako sa podľa vás odrazí táto „nekultúrnosť“ v budúcnosti na spoločnosti?

Kultúra a umenie sú potrebné nielen pre umelca, ale pre každého človeka. Nie nadarmo sa vraví, že je to naša duševná potrava. Už tisícročia podáva o nás svedectvá. Kedysi umenie malo veľkú váhu a bolo súčasťou vzdelania. A kam sa to dnes všetko podelo… Kamery nám hrdzavejú, kiná, divadlá a výstavné siene sú zavreté, ľudia sa nemôžu stretávať a deti nechodia rok do školy. A tak sa pýtam ako v detstve: Prečo sa máme báť života? Prečo, prečo… V Tisícročnej včele je veta: Keď zbrane rinčia, múzy mlčia. Pred II. svetovou vojnou sa v jednom interview pýtali Wericha, čo sa to deje s českým národom, že všetci sú nejakí nervózni. A on odpovedal: Ľudia sú nervózni, ako keď má prísť vojna. A vojna prišla. Keď sa skončila, ľudia boli boli odrazu na seba milí. Pochopili, že všetko musia znovu obnoviť, vystavať, a že si musia vzájomne pomáhať. Mali sa radi a znovu si začali vážiť život. Keď sa nad týmto zamyslíme, môžeme naše uzdravenie urýchliť.

Inšpirovala vás pandémia pre nejaký ďalší film?

Chcem zostať vo svojich filmoch v niečom mladý. Chcem sa venovať témam, ktorými by sa mala zaoberať nová filmová generácia, ale nerobí to. Vediem na filmovej škole katedru réžie. Odučil som niekoľko poslucháčov, do ktorých som vkladal nádej, ale zatiaľ som nenašiel generála s „maršálskou palicou“, ktorý by zasvätil svoj život filmu. Mladí tvorcovia napodobňujú to, čo sme už urobili my, a nejdú ďalej, aj keď doba to od nich žiada. Všimli ste si, že prvý film, ktorý bol o Nežnej revolúcii nakrútený, bol „Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý“, ktorý som nakrútil už v roku 1991? Tak aj teraz som dokončil scenár „Kruh v kruhu“, príbeh sa dotýka chaotického sveta, v ktorom žijeme. Predložil som ho odbornej komisii Audiovizuálneho fondu. Jeden z jej členov, v rozprave priznal, že tak bizarnú tému a zaujímavý pohľad na svet čakal od niekoho mladšieho. A paradoxne, mladí členovia komisie scenár zamietli.

Prečo? Ako vám to zdôvodnili?

Jednej členke komisie sa zdal príbeh tak zložitý, že nestačila v ňom sledovať moje nápady a vstrebať všetky informácie! Trochu mi to pripomenulo problém študenta prvého ročníka réžie. V televízii, rozhlase, na internete sa na nás chrlia informácie merané na sekundy, a generácia, ktorá na tomto skratkovom systéme myslenia odrástla, nedokáže v scenári sledovať príbeh pracujúci s myšlienkami pre dvojhodinový film. Ale to je možno „pudlo“ problému, že sú to myšlienky, a nie informácie. (smiech)

Práve ste sa zasmiali, ale pri niektorých rozhodnutiach človek nevie, či sa má smiať, či plakať…

Pobavilo by ma to, keby tieto nezrelé rozhodnutia nemali dopad na kinematografiu ako takú. Filmový scenár nie je literatúra, a treba ho vedieť čítať. Pre režiséra je to recept na upečenie torty. Film je tá torta, z ktorej si každý divák ukrojí, a povie, či má chuť ešte na jeden kúsok. Z mnohoročnej skúsenosti viem, že divák, nielen u nás, ale doslova na celom svete, má rád nápady a prekvapivé obrazové stvárnenie a jediné, čo tvorcovi neodpusti, je nuda.

Pri vašich filmoch sa divák nikdy nenudil…

Keď som išiel krútiť Tisícročnú včelu, mnohí kolegovia ma varovali, že tak zložitý scenár sa nedá nakrútiť. Že je to monumentálny príbeh, cez tri generácie, veľa malých postáv, a že sa v tom divák stratí. Každým rokom sa mi potvrdzuje, že za podmienok, ktoré sú dnes vo fonde nastavené, by nevzniklo veľa mojich filmov. Tak ako nevznikli moji Slovania, lebo členovia komisie audiovizuálneho fondu si jeho realizáciu nevedeli predstaviť. A tak sa nakrútili iní Slovania tak, ako si to táto generácia filmárov predstaviť vie.

Jedno však musím priznať, že našu generáciu predbehli mladí v tom, že majú guráž a nekonečné sebavedomie. Bez zaváhania si sadnú do komisií a hodnotia scenáre iných tvorcov. A pritom všetko, čo film robí filmom, čo v ňom bude zaujímavé pre diváka, nevedia v scenári odčítať. A dajú palec hore, alebo dolu. Len tak. Čo sa im za tie roky však podarilo, je, že úroveň kinematografie a kultúry dosiahla svoj vrchol v priemere.

Čím to podľa vás je?

Vždy ma zaskočí, že slovenskí, ale i český filmári akosi spohodlneli. Kvôli peniazom, sú bez názoru a rebélie. Zatiaľ sú v prevahe agitky a jednoduché komédie. Umelecky ani myšlienkovo prevratné som na plátne kín z domácej tvorby veľa nezaznamenal. Myslím si, že umenie nemá slúžiť politike, má slúžiť ľuďom. Chápem, že je jednoduchšie a istejšie ísť s prúdom politickej korektnosti, ale zabúdajú, že objednávky trvajú iba počas daného režimu.

Kedysi sa o nás hovorilo, že Slováci sú taký národ, že prídu, buchnú rukou po stole a všetko sa zmení. Neviem, čo sa stalo. Dnes každý čaká, že všetko vyrieši Ježiš Kristus, politici, cirkev, alebo že nás zachráni niečo v zahraničí… Je mi z toho smutno, ale stále verím, že Slováci nájdu v sebe silu. Ako by povedala moja babička, na dne každého zúfalstva drieme nádej. Musíme veriť, že všetko dopadne dobre, že sa všetci spamätáme a zobudíme. Silnejší a rozumnejší. Verím, že moja druhá Perinbaba sa stretne s divákmi a pohladí im dušu. Je to príbeh o hľadaní šťastia a lásky, čo dnes tak veľmi potrebujeme. Rád by som všetkých povzbudil jej mottom: Keď veríš snom, splnia sa ti, keď veríš láske, nájde si ťa. Dovidenia v kinách, milí priatelia…

Zdroj: cas.sk