JUDr. Pirošíková o nazákonnom zasahovaní do ľudských práv v mene koronavírusu, odškodnení fitnescentier, porušovaní slobody vierovyznania a sťažnostiam na európsky súd

Rozhovor s bývalou zástupkyňou Slovenska pred ESĽP JUDr. Maricou Pirošíkovou.

Prečo nepoznáme názor žiadneho slovenského súdu na to, či Úrad verejného zdravotníctva môže zasahovať do ľudských práv? Čo znamená, že Európsky súd pre ľudské práva oznámil sťažnosť fitnescentier našej vláde? Aký bude ďalší postup v tomto prípade a čo z toho vyplýva pre sťažnosť Jána Figeľa, ktorou namieta proti obmedzeným bohoslužbám? Bolo by právne v poriadku, aby zaočkovaní dostali nejaké výhody z opatrení?

Odpovedá advokátka a bývalá zástupkyňa Slovenska pred ESĽP Marica Pirošíková.

Bývalý Osobitný vyslanec pre podporu slobody náboženstva alebo viery mimo EÚ Ján Figeľ podal na Európsky súd pre ľudské práva sťažnosť, v ktorej tvrdí, že nariadenie o zákaze verejných bohoslužieb bolo protizákonné. Zároveň podnet podal aj na generálnu prokuratúru, aby ho posunula na Ústavný súd. Ako hodnotíte túto iniciatívu?

Hodnotím to veľmi kladne. Aj som sa ako advokátka spoločne s pánom docentom Drgoncom a pánom doktorom Čarnogurským ml. obrátila už minulý rok na generálnu prokuratúru s cieľom vyvolať konanie o súlade právnych predpisov, pokiaľ ide o zásahy do ľudských práv a ich právny základ. Zároveň spolupracujem s viacerými advokátmi, ktorí podávali správne žaloby či sťažnosti na ESĽP.

Čo považujete za hlavný problém?

Základným problémom je právny základ zásahu do ľudských práv, a síce otázka, či môže Úrad verejného zdravotníctva svojimi vyhláškami v takej masívnej miere ovplyvňovať napríklad slobodu pohybu, slobodu náboženského vyznania či slobodu podnikania.

Treba si všimnúť zásadné rozhodnutie Mestského súdu v Prahe, ktorý ešte v apríli minulého roka zrušil opatrenia ministerstva zdravotníctva týkajúce sa obmedzenia maloobchodného predaja či voľného pohybu osôb s tým, že počas núdzového stavu možnosťou obmedziť základné ľudské práva a slobody disponuje predovšetkým vláda a túto právomoc nemôže delegovať na niekoho iného, ani na jednotlivých členov vlády.

Keby sme toto rozhodnutie aplikovali u nás, tak z toho vyplýva, že Úrad verejného zdravotníctva zasahuje do základných ľudských práv a slobôd v rozpore zo zásadami právneho štátu.

Ako je možné, že u nás zatiaľ nemáme podobný verdikt, ktorý by riešil túto otázku?

Ústavný súd sa zaoberal opatreniami ÚVZ, lenže sťažovateľov odkázal na to, že majú v tejto veci podať správnu žalobu.

Takže nepoznáme názor žiadneho slovenského súdu na to, či môže ÚVZ obmedzovať ľudské práva, čo je právomoc, ktorú dostal na základe prijatej novely zákona o ochrane verejného zdravia?

Nepoznáme. Ústavný súd len poukázal na to, že napadnuté opatrenie ako správny akt vydaný orgánom verejnej správy pri plnení jeho úloh má charakter hybridného správneho aktu. Má teda prvky individuálneho právneho aktu, ako aj prvky normatívneho právneho aktu a práve vzhľadom na tú individuálnu zložku majú byť preskúmané v správnom súdnictve.

Môže jednotlivec napadnúť na Ústavnom súde vyhlásenie núdzového stavu alebo nesúlad zákona s ústavou?

Nie. Napadnúť súlad vyhlásenia núdzového stavu s ústavou alebo s ústavným zákonom môže len úzky okruh subjektov – najmenej pätina poslancov NR SR, prezident, vláda a generálny prokurátor. Jednotlivec nemôže ani vyvolať pred Ústavným súdom konanie o súlade právnych predpisov. Pre vysvetlenie, keď trojčlenný senát Ústavného súdu rozhoduje o individuálnych sťažnostiach, nemá právomoc vyvolať konanie v pléne o súlade právnych predpisov. Takáto možnosť bude zavedená až od roku 2025.

Keď Ústavný súd rozhodoval na základe podnetu generálneho prokurátora a poslancov o súlade vyhláseného núdzového stavu s ústavou, sudca Straka chcel opatrenia ÚVZ preskúmať. Súhlasíte s ním?

Áno. Pán sudca Straka na rozdiel od väčšiny pléna dospel k názoru, že Ústavný súd mohol preskúmať v rámci tzv. abstraktnej kontroly ústavnosti aj opatrenia ÚVZ, ktoré súviseli s núdzovým stavom. Zdôvodnil to tým, že rozhodnutie v správnom súdnictve sa z časového hľadiska ani len nepribližuje desaťdňovej lehote, ktorú má v prípade núdzového stavu dodržať Ústavný súd. Vychádzal z toho, že rozhodnutie na správnom súde len v prvom stupni nenastane skôr ako do 90 dní, čo samo osebe otvára otázku efektivity súdnej ochrany.

Aké má dôsledky, že sa so sudcom Strakom väčšina pléna nestotožnila?

Je to veľká škoda, pretože pokiaľ ide o prijaté opatrenia ÚVZ, mohol dať Ústavný súd odpoveď na otázku, či vôbec možno takýmto spôsobom zasahovať do základných ľudských práv a slobôd a či to nie je v rozpore so zásadami právneho štátu – ako to formuloval Mestský súd v Prahe. Zároveň či boli tieto opatrenia primerané.

Kritizovali ste aj prijímanie ústavných zmien počas núdzového stavu?

Áno. U nás Národná rada prijímala v núdzovom stave ústavné zmeny, ktoré nesúviseli s pandémiou, hoci to Benátska komisia absolútne vylučuje. Keď prijímala uvedené ústavné zmeny, tak možnosť pre jednotlivca vyvolať v súvislosti s podanou ústavnou sťažnosťou konanie v pléne o súlade právnych predpisov zaviedla napriek výhradám viacerých odborníkov až od 1. januára 2025. V Českej republike pritom takáto možnosť už dlhé roky existuje. Bolo by veľmi vhodné, aby sme ňou disponovali už v tomto období, keď dochádza k závažným zásahom do ľudských práv, ktoré majú pôvod v právnych predpisoch.

V ankete Postoja o zákaze verených bohoslužieb ste upozornili na sťažnosť fitnescentier, ktoré sa obrátili priamo na Európsky súd pre ľudské práva s tým, že vzhľadom na opatrenia ÚVZ nemohli podnikať. Ako to, že mohli ísť priamo do Štrasburgu? Je to preto, že u nás – ako hovoríte – sa nemôžu obrátiť na Ústavný súd?

Áno, fitnescentrá napadli priamo zákonnosť zásahu, čo im otvorilo možnosť obrátiť sa rovno na ESĽP. Táto ich sťažnosť má pritom veľký význam pre celý rad právnych otázok, ktoré si tu v čase pandémie kladieme. Sťažnosť fitnescentier bola zo strany ESĽP už oznámená slovenskej vláde, čo je významná skutočnosť.

Čo to znamená?

Ak by bol ESĽP presvedčený, že sťažnosť je zjavne nepodložená alebo sťažovatelia mali evidentne k dispozícii vnútroštátny prostriedok nápravy, ktorý nevyčerpali, tak by ju vyhlásil za neprijateľnú už na úrovni samosudcu bez jej oznámenia vláde.

Čiže z pohľadu ESĽP na tom niečo bude?

Presne tak. ESĽP oznamuje vláde len tie sťažnosti, pri ktorých rozmýšľa nad tým, že niektoré aspekty vyvolávajú závažné otázky.

Čo sa pýta ESĽP vlády v rámci oznámenia sťažnosti?

Či sťažovatelia vyčerpali vnútroštátne prostriedky nápravy a či tento zásah do práv sťažovateľov bol zákonný.

Zrejme vláda nebude tvrdiť, že to bolo nezákonné…

V prvom rade bude Slovenská republika tvrdiť, že prostriedkami nápravy sú správne žaloby, na ktoré odkázal Ústavný súd. Otázne bude, ako to vyhodnotí ESĽP. Ak by si tento názor neosvojil, tak by potom sťažnosť preskúmal v merite veci.

Aké sú ďalšie možnosti?

Ak by sa ESĽP stotožnil s tým, že opatrenia ÚVZ nepredstavovali náležitý právny základ, ktorý by umožňoval takýto zásah – v prípade fitnescentier do majetkových práv –, malo by to za následok konštatovanie, že došlo k porušeniu práva.

Druhá možnosť je, že ESĽP dospeje k tomu, že zásah bol zákonný. Potom by ďalej skúmal podmienku primeranosti a nevyhnutnosti zásahu do práv.

Teda zhruba to, čo skúmala napríklad Štátna rada vo Francúzsku, keď vyhlásila, že plošný limit 30 veriacich v kostole bol neproporčný a predstavoval hrubé a nezákonné porušenie základnej súčasti slobody vierovyznania?

Áno, napríklad aj belgický správny súd v decembri 2020 rozhodol, že úplné uzatvorenie miest na náboženské obrady nie je v súlade s princípom proporcionality a náboženské obrady by sa mohli konať za prísnych hygienických podmienok.

Osobne sa stotožňujem so zahraničnými súdmi, ktoré keď posudzovali takéto zásahy, poukázali na to, že úplný zákaz nebol primeraný a že je možné zabezpečiť dostatočnú ochranu pred infekciou napríklad obmedzením spevov, prekrytím dýchacích ciest či rozstupmi.

Akú rolu môžu zohrať pri rozhodovaní ESĽP verdikty z Francúzska či Belgicka?

Určite si ESĽP všíma tieto rozhodnutia. Aj Benátska komisia, keď vypracovávala správu k téme núdzového stavu, tak už vo svojej správe uvádzala ako príklady súdnej kontroly prijímaných opatrení niektoré rozhodnutia vnútroštátnych súdov. Nemôžeme to však chápať tak, že by sa ESĽP rozhodoval podľa toho, ako dopadlo takéto konanie v Belgicku či Francúzsku, je to skôr naopak.

Ako to myslíte?

Z môjho pohľadu uvedené súdy pri svojom rozhodovaní dôsledne dodržali princípy vyplývajúce z judikatúry ESĽP. Pretože táto má významný vplyv na vnútroštátne zákony aj súdne rozhodnutia. Takže to nie je o tom, že ESĽP by sa inšpiroval rozhodnutím francúzskej Štátnej rady alebo belgickým súdom, ale vnútroštátne súdy si dávajú pozor, aby správne aplikovali princípy, ktoré vytvoril ESĽP, a tým predišli tomu, aby voči ich rozhodnutiam boli úspešne podávané sťažnosti na tento medzinárodný súdny orgán.

Berie ESĽP do úvahy aj to, že vláda prišla s odškodňovacím mechanizmom, pokiaľ sa bavíme o fitnescentrách?

Ak by ESĽP dospel k záveru, že opatrenia mali zákonný zásah, tak by ďalej skúmal aj túto otázku – aké odškodnenie získali na vnútroštátnej úrovni a či je primerané vzhľadom na okolnosti prípadu.

Poznáme príklad z minulosti – regulované nájomné. Vlastníci bytov sa sťažovali, že právny predpis určuje také nízke nájomné, že nestačí ani na náklady na údržbu ich domov a je neprimerane nízke v porovnaní s trhovým nájomným. ESĽP im dal za pravdu a platili sme im veľmi vysoké sumy.

Keď sa rozprávame o sťažnostiach fitnescentier a Figeľovej sťažnosti o kostoloch – je to pre ESĽP rovnaká kategória?

V podstate áno, súd bude v prípade bohoslužieb tiež skúmať, či bol zásah zákonný, pričom pán Figeľ tvrdí, že to tak nie je. A takisto bude ESĽP skúmať, či absolútny zákaz bohoslužieb bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, čiže primeraný vzhľadom na sledovaný legitímny cieľ ochrany verejného zdravia. ESĽP sa bude zaoberať tým, či sa to nedalo zrealizovať napríklad stanovením prísnych hygienických podmienok. Nemecký spolkový súd v tomto ohľade upozornil na možnosť zníženia rizika infekcie obmedzením spevov, prekrytím dýchacích ciest a rozostupmi.

V tomto ohľade je priťažujúcou okolnosťou to, že sme jediná krajina, ktorá organizovala počas takýchto prísnych obmedzení ľudských práv a základných slobôd zároveň „povinné“ celoplošné testovania, pri ktorých dochádzalo k zhromažďovaniu množstva ľudí, ktorí tak boli vystavení zvýšenému riziku nákazy, čo kritizovali mnohí epidemiológovia i lekári.

Dá sa povedať, že veriaci by mali pozorne sledovať prípad fitnescentier, lebo táto kauza veľa napovie o podnete k bohoslužbám?

Určite áno, či už ide o odpoveď na otázku vyčerpania správnej žaloby ako vnútroštátneho prostriedku nápravy, alebo pokiaľ ide o právny základ zásahov do práv. Odpovede ESĽP na tieto otázky budú významné pre všetky ďalšie zásahy do práv majúce pôvod v opatreniach ÚVZ, či už ide o maloobchod, alebo bohoslužby.

Rozdiel spočíva v tom, že tým, čo majú zatvorenú prevádzku, vzniká aj majetková škoda, kým pri slobode náboženského vyznania bude súd uvažovať skôr v kategóriách odškodnenia v rámci nemajetkovej ujmy.

Pri podnete Jána Figeľa si zrejme nebudú môcť náboženské spoločnosti uplatniť náhradu nemajetkovej ujmy, keďže ju nepodali, či?

Nemôžu, ale stále môžu podať sťažnosť na ESĽP, lebo situácia pretrváva.

Vzhľadom na vaše skúsenosti zo Štrasburgu aká je podľa vás šanca na úspech týchto dvoch prípadov – fitnescentier i bohoslužieb?

Kľúčové bude, či bude súd posudzovať meritum sťažnosti. Inými slovami, ak sa v Štrasburgu stotožnia s tým, že s opatreniami ÚVZ sa netreba obracať na správne súdy a posúdia sťažnosť v merite veci, tak potom tomu dávam veľkú šancu na úspech.

Dá sa povedať, že Ústavný súd problém len oddialil, keď povedal, že to riešte správnymi žalobami?

Áno, a preto sa to ani nepáčilo doktorovi Strakovi. Ústavný súd mohol dať jednoznačné odpovede na tieto otázky a nasmerovať vládu, ako má správne ďalej postupovať. ESĽP však bude teraz posudzovať aj to, či je správna žaloba naozaj účinným prostriedkom nápravy. V minulosti už totiž opakovane rozhodol, že podmieňovanie účinného prostriedku nápravy, akým je ústavná sťažnosť, neúčinným prostriedkom nápravy je problémom a podobné sťažnosti vyhlásil za prijateľné. Inak povedané, ak posúdi správne žaloby ako neúčinný prostriedok, sťažnosti vyhlási za prijateľné a bude posudzovať ich meritum.

Keby ESĽP vyhlásil, že obmedzenie bohoslužieb bolo nezákonné, čo to bude znamenať? Bolo chybou, že cirkev poslúchla?

Nikomu neodporúčam, aby platné opatrenia ignoroval a riskoval pokuty v čase, keď majú mnohí ľudia existenčné problémy. Kto má možnosti a je nespokojný, mal by sa problém pokúšať riešiť právnou cestou. Akékoľvek rozhodnutie, či by išlo o správny súd, Ústavný súd, alebo ESĽP, nás posunie dopredu, aj pokiaľ ide o obdobné situácie v budúcnosti.

V akom časovom horizonte môžeme očakávať verdikt ESĽP?

Prekvapilo ma, ako pomerne rýchlo zareagoval ESĽP v prípade fitnescentier, lebo niekedy mu trvá aj dva roky, kým podanú sťažnosť oznámi vláde. V tomto prípade sa sťažujú na opatrenia trvajúce od marca do júna 2020 a vláde bola ich sťažnosť oznámená už v decembri. Myslím si, že do takého polroka až roka by sme mohli mať aj verdikt ESĽP.

Pri bohoslužbách môžeme k tomu pripočítať minimálne rok?

Asi áno, preto je nešťastné, že jednotlivci u nás nemôžu vyvolať konanie o súlade právnych predpisov na Ústavnom súde, lebo ten by to mohol veľmi účinne riešiť tým, že by pozastavil účinnosť sporných ustanovení, v ktorých majú takéto zásahy pôvod. Cesta do Štrasburgu je v týchto prípadoch síce možná a priama, ale veľmi zdĺhavá.

Keby rozhodol ESĽP a Ústavný súd rozdielne?

K tomu v minulosti už došlo. V zmysle článku 46 Dohovoru sú rozsudky ESĽP pre štát záväzné. V prípade ak porušenie spočíva v právnej úprave, je potrebné ju zmeniť tak, aby bola v súlade s rozsudkom ESĽP. Ak porušenie spočíva v nesprávnej praxi súdov, vrátane Ústavného, je potrebné ju zosúladiť s judikatúrou ESĽP. Uvedené štát preukazuje Výboru ministrov Rady Európy, ktorý dohliada nad výkonom rozsudkov ESĽP.

Nestretávate sa s názorom, že snahy právnikov v tejto oblasti zľahčujú boj proti pandémii?

Nestretávam sa s takýmito výhradami. Ľudia cítia, že opatrenia v boji s pandémiou sú často rozporuplné, nelogické a neprimerané a vyjadrujú nám veľkú podporu. V právnom štáte musíte trvať na tom, aby sa veci diali v súlade so zásadami právneho štátu. Lebo keď ich raz porušíte, tak potom sa to môže neskôr vypomstiť.

Spolu so sudcami, advokátmi a ďalšími právnikmi sme zverejnili Výzvu proti sústavnému porušovaniu princípov právneho štátu v Slovenskej republike. Urobili sme tak preto, lebo naše predchádzajúce verejné upozornenia ostali bez adekvátnej odozvy zo strany kompetentných.

Akokoľvek, chrániť verejné zdravie a rešpektovať ľudské práva možno súbežne. Čím viac budú orgány verejnej moci rešpektovať pri prijímaní opatrení princípy právneho štátu, tým viac im budú občania dôverovať a to im umožní oveľa účinnejšie realizovať stratégie v oblasti verejného zdravia, osobitne tie, ktoré si vyžadujú masívnu spoluprácu obyvateľstva.

Štát sa môže brániť tým, že sleduje legitímny cieľ…

To áno, celý čas počúvame o legitímnom cieli ochrany verejného zdravia, no mnohé opatrenia tomu protirečia. Napríklad v súvislosti s celoplošným testovaním došlo k absolútnemu ignorovaniu hlasu odborníkov, ktorí upozorňovali na plytvanie ľudskými zdrojmi a ohrozenie verejného zdravia. Pokiaľ ide o prvú výhradu, je evidentné, že celoplošné testovanie zamestnáva obrovské množstvo zdravotníkov, ktorí sú potrebnejší v nemocniciach a ambulanciách. Významným argumentom odborníkov proti bolo aj upozornenie na to, že pri plošnom testovaní sa združujú ľudia pri čakaní na odber a to je rizikové pre šírenie vírusu, pretože tu už cirkuluje oveľa infekčnejší britský variant.

Benefit jednorazového záchytu infikovaných znižovali – napríklad podľa epidemiologičky Alexandry Bražinovej – falošná pozitivita a falošná negativita antigénových testov. Preto odporúčala testovať len v miestach s najvyšším výskytom, rizikových prevádzkach či strategických podnikoch. Ja dodávam, že celoplošné testovanie bolo hazardovanie so zdravím obyvateľstva a neprípustným zásahom do ľudských práv. Nehovoriac o výnimkách, ktorých bolo vraj okolo osemtisíc. Možno potom hovoriť o primeranosti nariadení, keď jeden človek musí strpieť všetky obmedzenia a druhý cestuje na výnimku do rizikových krajín?

Mimochodom, bolo by zaujímavé sledovať verdikt ESĽP, ak by sa naň niekto obrátil v prípade, keby sa preukázalo, že sa nakazil pri celoplošnom testovaní, na ktorom sa zúčastnil len preto, že potreboval certifikát, ktorým bol podmienený jeho vstup na pracovisko.

A máme tu ďalšie oblasti, o ktorých by sa dalo dlho hovoriť. Napríklad otázku dostupnej liečby, keď ľudia nemôžu zohnať lacný a evidentne účinný liek ivermektín. Alebo očkovanie, to je ďalšia téma, ktorá prináša z právneho pohľadu veľa otázok.

Čo si myslíte o myšlienke, aby zaočkovaní už dnes boli oslobodení od niektorých protiepidemických opatrení, napríklad mali možnosť navštevovať bohoslužby alebo ísť ku kaderníčke?

Mám vážne pochybnosti, či by to bolo po právnej stránke v poriadku. V tomto ohľade upozorňujem na jasné stanovisko výboru Svetovej zdravotníckej organizácie z 15. januára 2021. Výbor pre reguláciu zdravotných predpisov v mimoriadnych situáciách konkrétne odporučil, aby krajiny nevyžadovali od prichádzajúcich cestujúcich dôkaz o zaočkovaní, a to vzhľadom na to, že vplyv očkovania na zníženie prenosu infekcie dosiaľ nie je známy a dostupnosť vakcín je v súčasnosti príliš obmedzená.

Vzhľadom na uvedené, ako aj obavy, že novoodhalené varianty koronavírusu by mohli znížiť účinnosť vyvinutých vakcín, nie je možné rozlične zaobchádzať so zaočkovanými a nezaočkovanými. Aj keby sa dostupnosť vakcín zvýšila, pokiaľ nie je dokázané, že zaočkovaní vírus ďalej nešíria, nie je možné argumentovať ochranou verejného zdravia.

Okrem toho máme ešte rezolúciu Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, ktorá vyslovene kladie dôraz na dobrovoľnosť očkovania. Vyzýva štáty, aby informovali svojich občanov, že vakcína nie je povinná, a chránili občanov pred diskrimináciou tých, ktorí nebudú očkovaní z dôvodu možných zdravotných rizík alebo z vlastnej vôle.

Zvládla nejaká krajina pandemické opatrenia právne čisto?

V krajinách, ktoré sme už spomínali, ako Francúzsko, Belgicko či Nemecko, nastúpila pomerne skoro súdna moc a stanovila určité limity. Aj české súdy promptne zareagovali a dôležité bolo ich ustanovenie o tom, že vláda nemôže delegovať obmedzovanie práv na ministerstvo a všetky zásahy musí primerane zdôvodniť.

Aj slovenské štátne orgány sa mohli poradiť, napríklad mohli požiadať o stanovisko Benátsku komisiu, podobne ako to urobili mnohé iné štáty.

Čo by si z toho mala vyvodiť napríklad cirkev? Vyplýva niečo už z tejto fázy, hoci nepoznáme rozhodnutie Štrasburgu?

Vyplýva z toho to, že právo patrí bdelým. Preto sme sa rozhodli zverejniť aj výzvu za právny štát, lebo jednotlivci majú mnoho iných starostí, brali sme to ako našu morálnu povinnosť. A cirkvi by mali urobiť to isté. Nikdy nie je neskoro.

Určite je dôležité dbať o to, aby boli aj v núdzovom stave a zásahoch do ľudských práv v čase pandémie dodržiavané princípy právneho štátu. Veď systém medzinárodnej právnej ochrany vznikol preto, aby sa zabránilo tomu, čo sa stalo v nacistickom Nemecku, kde mali jednu z najdemokratickejších ústav na svete.

Stačilo však prijať pár ústavných zákonov a ľudské práva sa začali porušovať v súlade s právnym poriadkom. Tieto zákony sa stali základom pre neskoršie vylúčenie Židov z nemeckej spoločnosti, na ich základe sa konalo prenasledovanie, nacistická rasová diskriminácia a genocída.

Zdroj: postoj.sk