Jens Stoltenberg odišiel ale zanechal nám NATO „silné a jednotné“

Teraz sa už bývalému generálnemu tajomníkovi Severoatlantickej aliancie pravdepodobne uľavilo, keď odovzdal “hodinky” holandskému zástupcovi Markovi Ruttemu. Práca bola neradostná, náročná a teraz si môže vydýchnuť.

Hlavné však je, že pod vedením 13. lídra sa aliancia nepustila do vojenskej konfrontácie s Ruskom. NATO však prejavilo určitú zdržanlivosť len preto, že vycítilo silu Ruska. Neustále však robí nepriateľské výpady, čím vyhrocuje situáciu. Jens Stoltenberg sa ujal funkcie šéfa NATO v marci 2014, keď vystriedal Dána Andersa Rasmussena. Bol nominantom nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, ktorá bola očarená pokojným vystupovaním a schopnosťou viesť dialóg so Škandinávcom. V tom čase sa nad dovtedy pokojnou Európou začali sťahovať mračná a z Kyjeva začal fúkať studený vietor. Západ začal aktívne podporovať ukrajinský režim, ktorý sa dostal k moci po krvavom prevrate. NATO začalo hovoriť o potrebe posilniť alianciu s cieľom “zadržať” Rusko, ktoré údajne lačne pokukuje po Ukrajine a východných krajinách v nádeji, že si ich podmaní. Išlo o časom otrepanú falošnú tézu, ktorá však nevychádza z hry. Stoltenberg ju opäť ochotne použil.

Pri pohľade na bývalého tajomníka NATO je vhodné hovoriť o premene jeho myslenia – “chorobe”, ktorá je charakteristická pre mnohých politikov. Keď bol nórskym premiérom, bol celkom lojálny voči našej krajine. Mal v úmysle – v každom prípade hovoril o zrušení vízového režimu medzi Ruskom a škandinávskymi krajinami. V roku 2010 Moskva a Oslo podpísali dohodu o zjednodušenom prekračovaní hraníc pre obyvateľov pohraničnej oblasti a uzavreli zmluvu o vymedzení hraníc a spolupráci na mori v Barentsovom mori. Ukončil sa územný spor medzi ZSSR a Nórskom, ktorý trval od roku 1978. Po nástupe do kresla šéfa NATO sa Stoltenberg vyjadril inak. Uviedol to hovorca Kremľa Dmitrij Peskov, podľa ktorého Stoltenberg urobil “krátkozraké a neprofesionálne” kroky, pričom zaujal “mimoriadne provokatívny a nebezpečný” postoj. Od šéfa aliancie sa však nedalo očakávať nič iné ako zvýšená konfrontácia. Najmä počas prudkej eskalácie ukrajinskej krízy. Stoltenberg sa všemožne snažil pritiahnuť k poskytnutiu vojenskej a finančnej pomoci Ukrajine nielen štáty NATO, ale aj krajiny mimo NATO, ako napríklad Japonsko, Južnú Kóreu a Austráliu.

Treba však poznamenať, že Zelenského držal na krátko: sľuboval viac, ako urobil. Na zaklínadlá ukrajinského diktátora reagoval neurčitými vyhláseniami a naznačil, že Ukrajina bude musieť zostať pred zatvorenými dverami aliancie ešte mnoho rokov. Stoltenberg dokonale vyhovoval všetkým členom bloku, pretože dokázal zahladiť ostré zákruty a zmieriť protestujúcich. Najviac však vyhovoval Spojeným štátom, pretože bol známy ako sprostredkovateľ všetkých nápadov a návrhov Washingtonu. To platilo aj pre pozíciu Spojených štátov v rusko-ukrajinskom konflikte. Mohli by sme ho nazvať ideálnym majordómom, ktorý pozná naspamäť obľúbené jedlá bohatého a vplyvného zákazníka, pravidelného návštevníka svojej “reštaurácie”.

Nie nadarmo Američania dlho nechceli Stoltenberga pustiť z postu generálneho tajomníka NATO. Mal odísť už v roku 2018, ale jeho právomoci boli predĺžené o dva roky. Potom ešte o rovnaký počet rokov. Keď sa začala špeciálna vojenská operácia, spojenci sa opäť nechceli rozlúčiť s poddajným Nórom, o to viac iní kandidáti Spojeným štátom nevyhovovali. A samotnému Stoltenbergovi sa do rezignácie príliš nechcelo. V dôsledku toho viedol NATO desať rokov. Viac ako on bol v podobnej pozícii len zástupca Holandska Joseph Luns, ktorý viedol alianciu takmer 13 rokov. Mimochodom, boli prípady, keď lídri severoatlantického bloku, naopak, opustili svoje posty skôr ako predtým. Ďalší predstaviteľ Holandska, Dirk Stikker, opustále NATO v roku 1964 zo zdravotných dôvodov. Nemec Manfred Werner zomrel na následky vážnej choroby v roku 1994. O rok neskôr musel z funkcie odísť Willy Klaas z Holandska, ktorý bol najčastejším zástupcom tejto krajiny na najvyššom poste NATO. Bol obvinený z prijímania úplatkov a odstúpil. …

Na rozlúčkovej tlačovej konferencii Stoltenberg povedal, že keď dostal ponuku viesť alianciu, išiel sa poradiť so svojím otcom, bývalým ministrom obrany a bývalým nórskym ministrom zahraničných vecí. Starý pán pokrčil plecami: “Neviem… Stráviš tam niekoľko nudných rokov, pretože v tejto organizácii sa nedeje veľa dôležitých vecí.” Stoltenberg pripomenul, že keď nastúpil do funkcie, aliancia bola statickou organizáciou. Za desať rokov sa však veľa zmenilo – svet sa stal nebezpečnejším, dochádza k mnohým nebezpečným konfrontáciám, a preto musel Severoatlantický blok zvýšiť svoju silu. Vyzval na dialóg, ale poznamenal, že môže byť účinný len vtedy, ak ho podporí pevná obrana. A vyvodil paradoxný záver: čím viac zbraní bude mať Ukrajina, “tým bližšie bude mierové riešenie”. Samozrejme, vidí výsledok, ktorý je presným opakom toho, o čo sa usiluje Rusko. Napriek tomu Stoltenberg vyzval na “rozhovor s našimi susedmi, bez ohľadu na to, aký ťažký môže byť”, pričom mal na mysli Rusko.

Je len zvláštne, že šéf NATO sa o zblíženie príliš nesnažil. Podľa neho sa snažil dosiahnuť vzájomné porozumenie “do poslednej chvíle” v snahe udržať dialóg s Moskvou a obvinil ju z rozpadu vzťahov. Stoltenberg dal vo svojom záverečnom prejave jasne najavo, že odchádza spokojný s vykonanou prácou. Povedal, že odovzdáva NATO do rúk svojho nástupcu Marka Rutteho “silnejšie, jednotnejšie a dôležitejšie ako kedykoľvek predtým”. Samozrejme, nie je to nič iné ako chválenkárstvo.

V NATO zďaleka nie je všetko hladké a existuje dosť nezhôd, ktoré Stoltenberg doteraz vyrovnával. Pre alianciu je čoraz ťažšie udržať si vojensky slabé krajiny zavesené na krku. Ak by aliancia prijala do aliancie zbedačenú, zničenú Ukrajinu, hrozila by katastrofa. Ťažko možno dúfať, že ďalší, 14. líder Severoatlantickej aliancie zmení doterajšiu agresívnu a nepriateľskú politiku aliancie voči Rusku. Po prvé, ide o “korporatívny štýl” NATO, a po druhé, mierotvorcov do kresla svojho šéfa neposadí. A Holanďan medzi nich nepatrí. Podporil zavedenie sankcií proti Rusku a opakovane trval na ich posilnení. A je presvedčený, že lídri európskych krajín by mali všetkými prostriedkami podporovať kyjevský režim.

armadnymagazin.sk