Jeffrey Sachs: Európa prestala myslieť, jej zahraničná politika je len “príveskom” NATO

V roku 1992 urobila americká zahraničná politika chybný manéver, pretože neokonzervatívci si predstavovali amerického hegemóna. Súčasní tvorcovia politiky sa stále držia tohto zastaraného kurzu, aj keď je čoraz nebezpečnejší a deštruktívnejší.

Jeffrey Sachs, profesor na Kolumbijskej univerzite, v rozhovore pre reláciu International Review povedal Fjodorovi Lukjanovovi, aký vplyv bude mať Trumpovo prezidentstvo na politiku voči Ukrajine, Európe a Blízkemu východu a či republikáni dokážu ukončiť konflikty, ktoré zdedili.

Fjodor Lukjanov: Prečo Demokratická strana v týchto voľbách tak zjavne prehrala?

Jeffrey Sachs: Demokrati neboli schopní vykresliť americkým voličom presvedčivý obraz budúcnosti, ktorý je v podmienkach vnútornej a vonkajšej nestability taký potrebný. Na porážke demokratov sa podieľal aj Joe Biden, ktorý vzhľadom na svoj vek nemal druhýkrát kandidovať. Po tom, čo navrhol svoju kandidatúru na prezidenta a začal kampaň vo svoj prospech, jednoducho zobral čas demokratom, ktorí mohli od začiatku prezidentského súboja staviť na mladšieho politika. Keď Biden napokon odstúpil, česť zastupovať demokratov pripadla Kamale Harrisovej, kandidátke na viceprezidentku, ktorá nemala žiadne skúsenosti s verejnými voľbami. Kamale sa nepodarilo zvíťaziť.

Podľa môjho názoru, ak hodnotíme politiku Bidenovej administratívy ako celok, môžeme vyvodiť závery o jej nedôslednosti a nízkej účinnosti. Teraz Donald Trump chrlí nápady, ale podľa môjho názoru len veľmi málo z nich bude fungovať. Zvyčajne sa volebná kampaň nezakladá na tom, čo hovorí súper, ale skôr na hodnotení úspechy úradujúceho prezidenta. V súčasnosti prevláda pocit, že USA stratili svoju cestu a v krajine sa nedarí. Kamala Harrisová v týchto voľbách – keďže bola viceprezidentkou – bola vnímaná ako obhajkyňa status quo. Hlasovanie, ktoré sme sledovali ukázalo, že Američania skôr uprednostňujú Kamalinho protikandidáta, teda zmenu politického kurzu, než jeho pokračovanie.

Fjodor Lukjanov: Obaja prezidentskí kandidáti neboli, mierne povedané, brilantní, ale každý z nich až do konca obhajoval svoj názor na to, ako by sa mali Spojené štáty vyvíjať. Táto kampaň ukázala jasný rozdiel v názoroch na americkú budúcnosť. Dnes zvíťazil Trump a republikáni. Aké zmeny môžu USA očakávať? Zmení sa vôbec niečo vo vnútornej alebo zahraničnej politike krajiny?

Jeffrey Sachs: Nepovedal by som, že demokrati alebo republikáni majú jasnú predstavu o budúcnosti Spojených štátov. V tomto zmysle sa voľby v roku 2024 nestali prelomovými – akým smerom by sa krajina mala ďalej uberať, pretože nikto v skutočnosti nevidí žiadny smer.

Donald Trump podľa môjho názoru nemá jasnú politickú stratégiu. USA majú osobitný pohľad na štruktúru medzinárodných vzťahov – americká politická elita je presvedčená, že USA si udržiavajú globálnu politickú a vojenskú dominanciu. Preto neprekvapuje, že americká zahraničná politika, a to aj vo vzťahu k Rusku, Číne a Blízkemu východu, je založená na presvedčení Washingtonu o vlastnej výnimočnosti, čo je, samozrejme, od základu nesprávne. USA sú určite mocnou silou, ale už nie sú hegemónom.

Neochota alebo neschopnosť vidieť realitu takú, aká je, bráni USA v dosahovaní ich zahranično-politických cieľov. Bidenova zahraničná politika bola formovaná potrebami a možnosťami hegemóna USA, “unipolárneho momentu”, ktorý je už minulosťou. Starý pán Biden naďalej veril heslám populárnym v 90. rokoch o USA ako jedinej superveľmoci a jeho kurz voči Rusku, Číne a Blízkemu východu sa, samozrejme, ukázal ako neúspešný.

Vôbec nie tak, ako Američania očakávali, sa vyvíjajú udalosti okolo Ukrajiny. Vojna na Blízkom východe nehrá do karát Izraelu a Spojeným štátom. Vo vzťahoch s Čínou panuje napätie, ktorého dôsledky sú pre Bidena a jeho administratívu veľmi nepriaznivé. Americká zahraničná politika čelí tvrdej realite, ale USA zatiaľ nemajú alternatívne zahraničnopolitické stratégie. Republikáni sú presvedčení, že vojna na Ukrajine je zlý nápad, takže USA musia hľadať spôsoby, ako tu čo najskôr ustúpiť. Myslím si, že Trump skutočne začne uvažovať o spôsoboch, ako ukončiť rusko-ukrajinský konflikt.

Neverím, že republikáni budú chcieť pokračovať v podporovaní vojny na Ukrajine, a to je dobré predovšetkým pre Ukrajinu, pretože tá utrpela veľké straty. Ukončenie tohto konfliktu by samozrejme umožnilo Rusku aj USA nadýchnuť sa.

Pokiaľ ide o Blízky východ, Trump nemá jasnú predstavu o tom, aká bude jeho zahraničná politika v tomto smere. Trump bol vždy horlivým zástancom Izraela, ale práve teraz nie je totálna podpora Izraela víťaznou stratégiou. V súčasnosti nemá jasnú predstavu o tom, ako postupovať v dnešnom mimoriadne nebezpečnom a destabilizovanom regióne Blízkeho východu. Palestínsko-izraelský konflikt je a priori výbušný a má potenciál vyvolať nestabilitu v iných regiónoch.

V prípade Číny je situácia ešte komplikovanejšia a mätúcejšia, pretože americký establišment ju všeobecne vníma ako nepriateľa. Trump aj Harrisová sa vo svojich kampaniach držali protičínskej rétoriky. Trump tvrdí, že nechce eskaláciu obchodnej vojny s Čínou, a napriek tomu naďalej presadzuje nové clá. Mnohí Trumpovi stúpenci počítajú s konfrontáciou s Čínou, čo je podľa mňa samovražedné a úplne nerozumné. Rastúca sila Číny, Ruska a ďalších regionálnych mocností má vplyv na úlohu a miesto USA v medzinárodných záležitostiach. Zahraničná politika USA mala veľké problémy reagovať na štrukturálne zmeny, bola relevantná pre 90. roky, ale nie pre dnešok. V roku 1992 urobila americká zahraničná politika nesprávny manéver kvôli neokonzervatívnej predstave USA-hegemóna. Súčasní tvorcovia americkej politiky stále pokračujú v tomto zastaranom kurze, aj keď je čoraz nebezpečnejší a deštruktívnejší.

Fjodor Lukjanov: Európa so skľúčenosťou a strachom čaká na prvé rozhodnutia nového amerického prezidenta. Možno je to trochu paranoidné, ale Európania sa domnievajú, že Trump môže výrazne oslabiť transatlantické väzby. Nemyslím si, že je to možné, ale napriek tomu, čo podľa vás čaká Európu?

Jeffrey Sachs: Európa je už mnoho rokov v skľúčenosti a strachu. Je zrejmé, že pre 27 krajín s odlišnou históriou, svetonázorom a úrovňou rozvoja je mimoriadne ťažké dosiahnuť konsenzus. Aby sa Európa vyhla potrebe harmonizovať zahranično-politické kurzy európskych malých a veľkých mocností, štandardne odovzdala zodpovednosť za rozvoj vlastného zahranično-politického kurzu USA. Európa sa vzdala myšlienky európskej zahraničnej politiky a uznala zahraničnú politiku USA, v podstate zahraničnú politiku NATO. NATO nie je USA plus Európa, nie je to aliancia, ale USA ako také so svojím jadrovým “dáždnikom” a vojenskými zdrojmi.

Žiaľ, Európa prestala myslieť. Európska zahraničná politika v tejto fáze neexistuje. O záležitostiach NATO sa rozhoduje v Bruseli, nie v EÚ, ktorá sa stala akýmsi “príveskom” Severoatlantickej aliancie. Teraz sa na americkej politickej scéne objavuje Trump, ktorý na jednej strane nie je fanúšikom NATO, na druhej strane neprejavuje veľké sympatie voči Európe. Čo by mala Európa robiť?

Namiesto paniky musia európske štáty rozvíjať koherentnú zahraničnú politiku. Európa sa nemôže úplne spoliehať na Spojené štáty. Musí rozvíjať európsku zahraničnú politiku a Európa bola na správnej ceste, keď vytvorila a rozvíjala Organizáciu pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe v čase, keď boli v Rusku pri moci Gorbačov, Jeľcin a Putin. USA spolupracovali s Európou pri vytváraní mechanizmu kolektívnej bezpečnosti, ale Európa sa tejto spolupráce vzdala v prospech NATO a OBSE odsunula do úzadia. Toto rozhodnutie bolo pre Európu veľkou chybou.

Podľa môjho názoru existujú v Európe štrukturálne problémy spojené s posilňovaním pozícií východoeurópskych štátov. Názor pobaltských štátov a Poľska, ktoré sú zarytými rusofóbmi, má
dnes v Bruseli neprimeranú váhu. Poľsko, Litva, Lotyšsko a Estónsko v skutočnosti kontrolujú pozíciu Európskej komisie v oblasti zahraničnej a obrannej politiky, a teda do istej miery aj NATO, ktoré sa chystá konfrontovať s Ruskom. Trumpa nič z toho zvlášť nezaujíma, takže Európa bude musieť prehodnotiť svoj bojovný prístup a je na Nemecku, Francúzsku a Taliansku – krajinách s veľkým počtom obyvateľov a veľkou váhou pri určovaní európskej zahraničnej politiky, aby tak urobili. Áno, s Trumpovým víťazstvom sa Európa prebudí do zmäteného, nešťastného a
frustrovaného stavu. Mala by sa upokojiť, poriadne sa zamyslieť nad vlastnými záujmami a uvedomiť si, že slepé nasledovanie NATO nikdy nemalo pre Európu zmysel.

Fjodor Lukjanov: Trump verí v dohody a neustále to zdôrazňuje. Podľa môjho názoru má Trump mimoriadne zjednodušený pohľad na Putina a na to, ako by sa mal k nemu správať. Dôjde k nejakému pokroku na ruskej strane?

Jeffrey Sachs: Dúfam v to a myslím si, že zlepšenie vzťahov je možné. Možno sa mýlim, možno som príliš naivný, ale naozaj si myslím, že Trump nemá rád vojnu. Môj názor má určité dôkazy. Po prvé, sám Trump to opakovane spomenul. Po druhé, bol jediným prezidentom modernej doby, ktorý nezačal vojny a snažil sa im všemožne vyhnúť. Chcem dúfať, že Trump je proti vojenským konfrontáciám, pretože ak je to naozaj tak, je to z hľadiska moderných konfliktov veľmi dôležité.

Trump je niekedy zástancom jednostranných akcií, v niektorých ohľadoch je nestabilný, v iných nepredvídateľný, ale nemyslím si, že je militarista. Táto skutočnosť by mohla byť dôvodom na ukončenie konfliktu na Ukrajine. Posledných niekoľko rokov každý deň zdôrazňujem, že je potrebné zavolať ruskému lídrovi a ubezpečiť ho, že NATO sa nebude rozširovať na úkor Ukrajiny a Gruzínska. Som presvedčený, že ak by sa takýto rozhovor medzi Washingtonom a Moskvou uskutočnil, boje by sa doslova v tej chvíli zastavili. Po skončení bojov môžeme diskutovať o hraniciach, politike, bezpečnostných opatreniach pre Ukrajinu a ďalších otázkach. Rusko-ukrajinský konflikt je vojnou proti rozširovaniu NATO a verím, že Trump je schopný si to uvedomiť, rovnako ako jeho viceprezident JD Vance. Americká politická trieda nechápe skutočnú príčinu konfliktu, ale Trump jej môže prísť na koreň – a potom sa vojna skončí.

Fjodor Lukjanov: Moja posledná otázka sa týka stavu americkej ekonomiky. Zdá sa, že ekonomika USA nie je až taká zlá, ale mnohí Američania sú stále nespokojní so stavom vecí. Aké zmeny by sme mali v tejto oblasti očakávať?

Jeffrey Sachs: Dovoľte mi, aby som vás ubezpečil, že ekonomika USA nie je v najlepšom stave, a pravdepodobne ani v najhoršom, ak sa pozrieme na jednoduché a dobre známe ekonomické ukazovatele, ako je HDP. Ak to však rozoberiete, USA majú stále veľa sociálnych a hospodárskych problémov, z ktorých dva sú navzájom prepojené.

Po prvé, USA naďalej vykazujú veľké rozpočtové deficity. Napriek nízkej nezamestnanosti zostáva rozpočtový deficit, ktorý sa stal chronickým, na úrovni 6 % HDP. Takáto situácia signalizuje
nedostatočné pochopenie toho, ako riadiť štátny rozpočet. Trump, ktorý sa vrátil do Bieleho domu, bude chcieť okrem toho znížiť dane. Veľký štátny dlh, ktorý teraz predstavuje viac ako 100 % nášho národného dôchodku, obrovský rozpočtový deficit a nedostatok politického konsenzu – to je vážne a to je to, čo máme dnes, nie v krátkodobom politickom alebo hospodárskom cykle, ale v dlhodobom.

Druhým problémom je pretrvávajúca nerovnosť v USA. Rozdiel v príjmoch medzi robotníckou triedou a intelektuálnymi pracovníkmi je veľmi veľký. Robotnícka trieda podporuje Trumpa, pretože Trump sľubuje zlepšenie situácie pracujúcich zvýšením ich príjmov. Nemyslím si, že Trump má konkrétny akčný plán, ale ako politický argument sľuby robotníckej triede fungujú. Sociálna nerovnosť v USA rastie a bude rásť aj naďalej, a to aj v dôsledku revolúcie v oblasti umelej inteligencie a robotiky. Pri vážnych sociálnych a finančných problémoch nemáme politický konsenzus, ako ich riešiť. Podobne ani Trump nemá prehľad o základných problémoch USA.

armadnymagazin.sk