Je Ukrajina teroristickým štátom? Kto chce vyprovokovať Rusko k tvrdšiemu postupu?

Publicista, politický analytik a vysokoškolský pedagóg Eduard Chmelár komentuje zistenie amerického denníka The New York Times o účasti ukrajinskej vlády na atentáte a a ekalačnom slovníku ukrajinského prezidenta.

V poslednom čase si čoraz častejšie kladiem otázku, kedy západných predstaviteľom dôjde, že v prípade Volodymyra Zelenského stvorili monštrum, ktoré sa im môže veľmi rýchlo vymknúť spod kontroly. Zhrňme si len správy posledných niekoľkých dní. Podľa denníka The New York Times s odvolaním sa na predstaviteľov spravodajských služieb USA, bombový útok neďaleko Moskvy, pri ktorom zahynula dcéra známeho ruského filozofa Daria Duginová, naplánovala a schválila ukrajinská vláda. Američania Zelenského údajne napomenuli, že čosi také by nikdy nedovolili. Bidenovu administratívu znepokojilo nielen to, že o tom vopred nevedeli, ale najmä obavy z možných odvetných útokov Ruska. Moskva sa však vyprovokovať nedala.

Skutočne znepokojujúca je však táto časť správy prestížneho svetového denníka: „Americkí predstavitelia nemajú úplný obraz o konkurenčných mocenských centrách v rámci ukrajinskej vlády, vrátane armády, bezpečnostných služieb a úradu Zelenského,“ uvádza New York Times. Rád by som upozornil, že hovoríme o najskorumpovanejšom štáte Európy, do ktorého už teraz nalievame každý mesiac miliardy a miliardy dolárov bez toho, aby sme si kládli otázku, kde tie peniaze končia. Istý obraz nám počas svojej návštevy Bratislavy načrtla ukrajinská koordinátorka Medzinárodnej ligy žien za mier a slobodu Nina Potarská (s ktorou slovenské médiá odmietli hovoriť). Tá poukázala na to, že peniaze zo Západu netransparentne rozdeľuje úzka „rodina“ Zelenského ľudí, čo vyvoláva čoraz väčšiu kritiku zo strany samospráv i občianskych organizácií. Európskej únii a Spojeným štátom to však zjavne neprekáža, hoci si vyrábajú do budúcnosti obrovské problémy.

Slovník Zelenského administratívy sa však čoraz väčšmi ponáša na slovník gangstrov. Ukrajinský veľvyslanec v Nemecku Andrij Melnyk zareagoval na mierový plán miliardára Elona Muska spôsobom, ktorý je v dejinách diplomacie nevídaný. „Choď do riti!“ odkázal mu. Kedysi sme takéto agresívne prejavy počúvali len od predstaviteľov extrémistického Pravého sektora, dnes sa stávajú bežnou súčasťou slovníka ukrajinského establishmentu. Pripomeňme, že ide o toho istého veľvyslanca, ktorý v júli natoľko pobúril nemeckú verejnosť svojou glorifikáciou Stepana Banderu zodpovedného za etnické čistky Židov, Poliakov i Slovákov, že ukrajinský prezident bol nútený oznámiť jeho odvolanie. Čuduj sa svete, po troch mesiacoch Melnyk v Berlíne stále je a chvastá sa, že ho čaká vysoký post na ministerstve zahraničných vecí.

Zdá sa však, že svoj veľký vzor má práve v ukrajinskom prezidentovi. Ten pravidelne natoľko provokuje Rusko, že to už začína byť nepríjemné aj diplomatom na Západe. Najprv sa v stredu chvastal, že neexistuje žiadna zbraň, ktorá by Rusku pomohla vyhrať vojnu. A vzápätí vyhlásil, že NATO by malo preventívne zaútočiť na Rusko. Hádam nemusím podrobne vysvetľovať, aký psychologický účinok majú takéto nezodpovedné silácke slová. V Moskve ich interpretujú dvoma rôznymi spôsobmi. Ten prvý posilňuje oficiálnu verziu Kremľa, že tzv. „špeciálna vojenská operácia“ mala svoje opodstatnenie, lebo Ukrajina sa chystala zaútočiť na Donbas a ruská armáda ju iba predbehla. Ten druhý vyčíta ruskému vedeniu, že je príliš mäkké a že nemôže nechať donekonečna bez odpovede takéto provokácie.

Aby toho nebolo málo, denník The New York Times s odvolaním sa na nemenovaného vysokého predstaviteľa Ukrajiny v najnovšom čísle priniesol informáciu, že včerajší výbuch na Kerčskom moste zorganizovali ukrajinské tajné služby… Keď takýmto spôsobom viedol svoju „asymetrickú vojnu“ voči americkým votrelcom afganský Taliban, hovorili sme otvorene o terorizme. Dnes sa takto správa ukrajinské vedenie a my ho nie sme schopní v takýchto metódach zastaviť. Iste, boli sme zvyknutí na to, že vo vojnách, ktoré viedli Spojené štáty, vyraďovali v prvom rade kritickú infraštruktúru ako sú elektrárne a mosty. Na tejto vojne je paradoxné, že hoci agresorom je Rusko, nič takéto nerobí, elektrárne fungujú ďalej a mosty (nielen Kerčský, ale napríklad aj Irpinský) vyhadzujú do vzduchu Ukrajinci. A vždy pri tom v rozpore s deklarovanými cieľmi komplikujú život skôr civilistom ako vojakom (napokon, médiá už s takou pasiou neopakujú informáciu, že Kerčský most bol opravený do niekoľkých hodín). Strategický význam týchto činov je teda minimálny, vplyv na eskaláciu konfliktu to môže mať však fatálny, najmä ak túto situáciu zneužijú militantné sily v Rusku, aby sa do čelných pozícií armády a ministerstva obrany postavili tzv. siloviki (niečo podobné ako sú v Spojených štátoch jastraby).

Ukrajinci si takúto vládu nezaslúžia

Preto sa neustále pýtam, kedy si západní predstavitelia uvedomia, že na čele Ukrajiny stojí nielen nesmierne skorumpovaný politik, ktorého meno je uvedené v Pandora Papers a ktorého od nového Majdanu zachránila iba vojna, ale predovšetkým nebezpečne nevyspytateľný človek, ktorý je prekážkou mieru minimálne v rovnakej miere ako Putin. Zelenskyj je čoraz viac mimo realitu, uznáva japonský nárok na Kurilské ostrovy a pri oznámení, že tohtoročnú Nobelovu cenu za mier získali tri pacifistické organizácie z Ruska, Bieloruska a Ukrajiny, sa rozvrieskal ako nepríčetný, že tvorcami mieru sú Ukrajinci, nie Rusi a Bielorusi, akoby vôbec nepochopil to, čo uviedol Nobelov výbor vo svojom odôvodnení: že v duchu ideálov Alfreda Nobela ocenil víziu mieru a bratstva medzi národmi, ktorá je v dnešnom svete najpotrebnejšia. Zelenského kabinet však zúri, že o žiadne bratstvo s Rusmi a Bielorusmi nestojí, že on chápe mier tak, že ich porazia… Ešte stále nechápete, s akými šialencami máme dočinenia? Pravdupovediac, tohtoročné Nobelove ceny za mier považujem skôr za politické a jediným, kto si ju podľa mňa v tomto čase svojimi postojmi zaslúži, je pápež František. Ale to nič nemení na fakte, ktorý naše médiá opäť raz zamlčali – totiž, že Volodymyr Zelenskyj je s oceneným ukrajinským Centrom pre občianske slobody v konflikte a že mu doteraz nezablahoželal (podobne ako Putin a Lukašenko nezablahoželali oceneným ruským a bieloruským laureátom). Zelenského odpor voči oceneným môže súvisieť aj s tým, že sám očakával, že dostane Nobelovu cenu za mier, no ale za to, že si pomýlil úlohu vojvodcu s mierotvorcom, už naozaj nikto nemôže.

Vojna je najstrašnejšia vec na svete, nepredstaviteľná pre tých, ktorí do nej huckajú, pre tých, ktorí ju ospravedlňujú i pre tých, ktorí o nej rozprávajú so zvrhlou vášňou veľkých chlapcov, ktorí sa hrajú na vojačikov a obdivujú „ušľachtilé zbrane s krásnym dizajnom“, akoby si neuvedomovali, že to nie je ani detská hra, ani návšteva interaktívneho múzea, ale skutočné zabíjanie a mrzačenie ľudí, ničenie obydlí a miest, extrémna koncentrácia skazy, nešťastia a zla, ktoré dokáže rozpútať iba človek. Moje srdce v tejto vojne nie je ani na strane Moskvy, ani na strane Kyjeva, ale na strane bezbranných obyvateľov Donbasu, ktorých v tejto vojne už osem rokov zabíjajú ako muchy, a nikoho nezaujíma, koľko ich ešte zahynie a ako dlho potrvá toto krviprelievanie. Ukrajinci si takúto bezohľadnú, krvilačnú a skorumpovanú vládu nezaslúžia. A Európska únia, ak chce, aby jej slová o hodnotách mali ešte nejaký význam, by ich mala začať vyžadovať aj od Kyjeva. Ukrajina si musí začať plniť aj nejaké domáce úlohy, nielen požadovať desiatky miliárd dolárov bez akýchkoľvek podmienok. Lebo ak EÚ vpustí do svojich radov najskorumpovanejšiu krajinu, ak NATO prijme za svojho člena štát vo vojnovom stave, splní tým dve najdôležitejšie podmienky pre svoj urýchlený rozklad.

Keď sa v mene boja za slobodu ničí všetko, čo za ten boj stojí

Vidím, že toto si jadro európskej integrácie uvedomuje a zošaleli sme skôr my v strednej a východnej Európe. Bývalá nemecká kancelárka Angela Merkelová veľmi dobre pochopila, o čo sa tu hrá, keď v piatok vyhlásila, že toto šialenstvo sa musí okamžite skončiť, že trvalý mier môžeme dosiahnuť len so zapojením Ruska do celoeurópskej bezpečnostnej štruktúry a že kým sa nám to nepodarí, dovtedy bude trvať studená vojna. Uvedomila si konečne to, na čo podaktorí poukazujeme už viac ako dve desaťročia, že rozširovanie jednej vojenskej aliancie bez účasti Ruska je len prípravou na ďalší konflikt s ním. Mutti Merkel tak opäť potvrdila, že aj po odchode z funkcie zostáva najväčšou európskou štátničkou. Každý politik vás totiž občas niečím naštve, no jeho štátnický rozmer sa prejaví až v krízovej situácii.

Je desivé, že dnes na Slovensku chýbajú takíto partneri zodpovednej mierumilovnej politiky. Keď si uvedomíte, že prezidentkou SR je žena, ktorá sa zapojila do osláv fiktívnej anexie Kaliningradu ako taká pubertiačka, že na čele rezortu obrany stojí šašo, ktorý sa tešil z horiaceho Kerčského mosta ako taký nepríčetný Joker, môžeme sa oprávnene znepokojovať, kam sa vytratila z dnešnej politiky elementárna súdnosť a zodpovednosť za vlastné slová a skutky. Zámerne nespomínam takú českú ministerku obrany Janu Černochovú, na ktorej škandalózne výroky sa u nás vzťahuje paragraf zločinu proti mieru – ale to nech si vyriešia bratia a sestry za riekou Moravou.

Dnes je v ohrození podstata našej civilizácie, ale klameme sami seba, ak si myslíme, že najviac ju ohrozuje Putin. Najviac ju ohrozujeme my sami, resp. tí z nás, ktorí v mene boja za slobodu ničia všetko, čo za ten boj stojí. Teroristické praktiky a schvaľovanie zločinov proti ľudskosti by sme nemali trpieť nikomu – ani našim priateľom. Ba práve im.

Zdroj: casopisargument.cz