Je to tu naplno: Liberálna demokracia je v skutočnosti obyčajný fašizmus

Mix s nacizmom – nielen tým ukrajinským. Korporát v politike aj v médiách zlyháva a besní. Nehrať na ich ihrisku. Nie sme v tom ale našťastie sami. Zvíťazíme! – konštatuje vo svojom komentári šéfredaktor portálu protiproud  Petr Hájek.

Petr Hájek je presvedčený, že je nutné pochopiť, čo je podstatou tunajšieho totalitného režimu, pretože to nám umožní nielen sa správne orientovať, ale súčasne využiť skúsenosti tých, ktorí s fašistami a nacistami bojovali pred nami. Článok preberáme v pôvodnom rozsahu v preklade do slovenšiny.

“Klamili sme vám ráno na poludnie aj večer,” vyhlásil pred rokmi na uzavretom zasadnutí vládnucej socialistickej strany v Maďarsku jej predseda. Krajina na tom bola biedne a on si myslel, že jeho „úprimnosť“ pred vybranou straníckou mafiou mu umožní urobiť politický obrat, ktorý ho mal pred voľbami zachrániť.

Lenže niekto si jeho slová nahral a vyniesol ich skrze opozičné médiá na verejnosť. Škandál znamenal nielen jeho pád, ale predovšetkým raketový nástup Viktora Orbána, ktorý odvtedy už štrnásť rokov opakovane suverénne vyhráva jedny voľby za druhými.

Pre „liberálno-demokratickú“ oligarchiu ovládajúcu väčšinu euro-amerického mocenského priestoru to bola veľmi poučná skúsenosť. Pochopila predovšetkým, že nestačí tvrdo centralizovať skrze Brusel (Washington) politiku, ale že treba jej podriadiť aj všetky hlavné médiá. Dostať ich vlastnícky pod kontrolu.

Dnes už nie je žiadna z existujúcich či občas ešte vznikajúcich (typicky na Slovensku a u nás /pozn. Česku/ Denník N), ktorá by nebola v rukách miliardárov – teda tých, ktorých banky, obchody či firmy spolupracujú v korporátnych celkoch. Čo je absolútna väčšina.

Pokiaľ sa niektorý “z klubu” začne vzďaľovať od dohodnutého smeru je nemilosrdne odstránený. Typicky Peter Kellner, vlastník TV Nova (popravený 27. marca 2021 pri ľadovci Knik, v Chugach Mountains na Aljaške). Dnes už je Nova opäť vo vnútri korporátu. Pokiaľ ide o spravodajstvo a publicistiku je na nerozoznanie od ČT, britskej BBC či americkej CNN.

Asi len vlastník českej TV Prima na to šiel celkom „švejkovsky prefíkane”: Svoju televíziu rovno sa CNN zvonka prepojil. To mu umožňuje produkovať v istej miere obsahy, ktoré málinko vybočujú z uniformného radu. Ale len opatrne. Taký „mierny pokrok v medziach zákona“, povedal by Jaroslav Hašek.

Zmysel pochopiteľne nie je v tom neklamať spolu s ostatnými ráno na poludnie a večer, ale využiť „odtieň“ k väčšej sledovanosti – a teda väčšiemu príjmu z reklám. Lebo okrem vplyvu – a z toho u tých veľkých korporátnych prameniacich „obchodov“ – predovšetkým v inzercii spočíva biznis (a pri malých životoch) súkromných médií.

Obyčajný fašizmus

Tak znel názov tesne povojnového dokumentárneho filmu, na ktorý vtedy (bez donútenia) chodili do kín davy (televízia ešte prakticky neexistovala). Mal našej „postprotektorátnej“ verejnosti po „zamatovke 1948“ priblížiť podstatu režimu(ov), ktoré sa spolu s Nemcami podieľali na vojnovom besnení, ktoré stálo (skôr stovky než deklarované) desiatky miliónov ľudských obetí.

A tiež bezpríkladnom ničení hospodárstva zúčastnených krajín – okrem Spojených štátov, ktoré jediné na vojne zarobili, a potom (skrz tzv. Marshallov plán) investovali do obnovy európskych štátov (najmä potom do porazeného Nemecka), čím z nich prakticky vytvorili kolónie.

Potom už išla studená vojna protihitlerovských spojencov z tej západnej časti ráz na ráz: 1949 vzniká NATO, 1951 Európske spoločenstvo uhlia a ocele – základ budúceho Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS), predobraz Európskej únie.

Je mystifikáciou či neznalosťou, ak niekto tvrdí, že EHS bolo bezva, až EÚ je zle. Išlo o proces vedúci rovnakým smerom – diktovaný záujmami USA. Ich obrie investície do Nemecka (dodnes tu majú okupačné vojská a každý nový „demokraticky zvolený“ kancelár musí byť potvrdený vo Washingtone) mali jediný zmysel: Vytvoriť a kontrolovať hospodársky motor povojnovej Európy – a prostredníctvom neho určovať aj politický vývoj kolonizovanej západnej Európy.

Monopoly a korporácie vznikali postupne – ale v podstate na rovnakej báze (niekedy sa firmy ani nepremenovali) ako tie, ktoré financovali a vojensky vybavili Hitlera. Dokonca aj niektorí nacistickí ministri boli omilostnení – a stáli potom pri zrode „Západoeurópskej integrácie (podobne ako „importovaní“ nemeckí vojnoví fyzici pri americkom jadrovom programe).

Všetko krok za krokom spelo k vytvoreniu vlády „korporátnej plutokracie“ – nenápadná napodobenina úspešnej Mussoliniho verzie korporativistického štátu, ktorý podľa „fasci“ (niečo ako naše „Svätoplukove prúty“) nazval fašistickým. Bolo to však pôvodne čosi podstatne iné ako Hitlerov „nadčlovečenský“ nacizmus, ale rozhodne totalita. Pretože sa však oba režimy vo vojne spojili, začalo sa obojemu hovoriť fašizmus.

Formálne je to nesprávne. Napríklad na Ukrajine sú zarytí nacisti. Ale to, čo dnes v euroamerickom priestore dominuje, je moderná kombinácia oboch: Možno povedať, že ide o fašizmus s prvkami nacizmu. Teda nie ten „obyčajný“.

Čierne zoznamy

Tá historická odbočka bola nutná, aby sme správne zaradili to, čo sa teraz deje u nás. „Neobyčajný fašizmus“ si z toho talianskeho obyčajného aj z nemeckého nacizmu vzal základné prvky: Predstieranie demokracie, vládu korporátu (neziskovky do neho patria ako ideové tykadlá určujúce, za čo sa práve bude „bojovať“). V praxi potom centrálna nadnárodná moc, úplnú kontrolu nad médiami – a deklaráciu amerického a europeistického „nadčlovečenstva“ takzvanej liberálnej demokracie – predovšetkým vo vzťahu k najväčšej krajine sveta prevažne dominovanej Slovanmi, a k Číne (všeobecne potom k príslušníkom „tretieho sveta“).

To je od začiatku tohto storočia (presnejšie od 11. septembra 2001) realizované cez priame vojnové výboje, štátne prevraty (typicky Majdan či „Arabská jar“) a ekonomický diktát dolára (sankcie atď.). Jediný problém je v tom, že Rusko, ktoré už mali západní fašisti po skončení „studenej vojny“ za dobyté, sa postavilo na zadné.

A pod Putinovým vedením sa nielen dostalo do hospodárskej kondície, ale predovšetkým urobilo zásadné technologické kroky v jadrovom vyzbrojení. Spolu s Čínou sa tak stalo zásadnou prekážkou pri nastolení celosvetového fašizmu (tzv. Nový svetový poriadok, respektíve Veľký reset).

A potom ešte niečo: internet. Ten zlomil veľa korporátnych médií, pretože približne v rovnakom období sa masovo rozšíril. Vyrobený ako absolútny nástroj na ovládnutie „mäs“ – teda verejného priestoru – dokonale demonštroval „metafyzický“ zákon: Žiadny plán nikdy nevyjde. Vznikli stovky a tisíce slobodných médií. A najneskôr po štátnom prevrate na Ukrajine (základne pre útok Západu na neposlušné Rusko) – a predovšetkým potom počas covidovej vakcinačnej tyranie – predviedla svoju moc.

Zrazu nešlo klamať ráno na poludnie aj večer. K ľuďom začali dostávať pravdivé informácie. Keď si to fašisti uvedomili, bolo neskoro. Dnes už môžu postupovať už len represiou: Cenzúrou, vypínaním webov, vytváraním „blacklistov“. Jeden taký sa práve opäť znova objavil u nás.

Je na rade justície?

Takzvaná nezisková organizácia (s príznačným „slovenským“ názvom“ sebaudávajúcim svoj pôvod aj financovanie) Prague Security Studies Institute (PSSI) opäť „mapovala dezinformačnú scénu“. Jej závery okamžite “prevzal” server SeznamSprávy.cz miliardára Ivo Lukačoviča. Je medzi nimi pochopiteľne aj Protiprúd – a vlastne všetky významnejšie slobodné médiá.

Fašisti volajú po ich definitívnom odrezaní od peňazí z inzercie. Nič nemôže lepšie ilustrovať korporátnu totalitu. Za normálneho stavu sa inzerenti obracajú tam, kde je ich cieľová skupina. Vo fašizme korporát firmám určí, kde „môžu“ inzerovať.

Najviac ich však štve, že významnejšie slobodné médiá už dokonca nie sú ani tak závislé na príjme za inzerciu. Žijú prevažne z darov tej časti verejnosti, ktorá si ich význam uvedomila. Fašisti sa teda pokúšajú slobodných novinárov (predovšetkým vedúce osobnosti internetových médií) škandalizovať, tvrdiť, že darované prostriedky používajú na svoj osobný prospech a tak ďalej. Klamú ráno na poludnie a večer.

Mnoho nepodvolených osobností začalo premýšľať, čo s tým. Ako sa postaviť tým nebezpečným klamstvám, ktoré skutočne môžu niektorých ľudí ovplyvniť. Napríklad statočná senátorka Jana Zwyrtek Hamplová napísala: (korporátne) „médiá sa snažia udržať posledné štipky vážnosti najviac neschopné, smiešne a hlúpe, a pritom neuveriteľne nebezpečné a sebastredné vládnuce kľučky novodobej histórie. Klamú a manipulujú na svojich stránkach v ich prospech, a hrubo urážajú ich kritiky, o cenzúre nehovoriac. Pozri aktuálne novodobé zoznamy ‘škodlivých’”.

A odporúča zažalovať ich. Sama – ako známa „obhajkyňa chudobných“ sa dáva k dispozícii. Podobne napríklad Štefan Kotrba, ktorý v Parlamentných listoch celý útok PSSI obsiahle analyzoval – a dospel k rovnakému záveru: Teraz už sa musí do veci vložiť justície.

Protifašistický odboj

Ako jeden z dotknutých sa neodvažujem ostatným kolegom radiť. Za nás ale hovorím: Po skúsenostiach z nedávnej doby, keď Protiprúd vypli totiž viem, že celý represívny aparát – od polície, cez prokurátory (tzv. prokuratúry) až k súdom – pracuje čisto podľa vládnych „odporúčaní“. Zákonov, vrátane ústavných – o “spravodlivosti” ani nehovoriac – sa vo fašistickom režime nemožno dovolať. Skúsili sme to opakovane, je to bez šance.

Tým nechcem povedať, že v jednotlivých individuálnych prípadoch sa občas nenájde statočný sudca alebo sudkyňa, ktorí sa vzoprejú. Aj medzi nimi sú niektorí nepodvolení. Systém je ale nastavený inak. A stretnúť sa s ním v priamom čelnom strete je strata času, energie – av neposlednom rade aj peňazí. Pri žalobe skladáte kauciu, ktorá v prípade neúspechu, čo je takmer isté, prepadne.

Na to sú príspevky našich čitateľov a divákov príliš cenné. To radšej lepšie vybavíme štúdio, alebo zaplatíme zdroje informácií. A predovšetkým vytvoríme „obranné kruhy“, ktoré fašistom ich útoky sťažia.

Je to vlastne celkom štandardný protifašistický a protinacistický odboj. Viedli ho naši bezprostrední predkovia, a aj ich skúsenosti sú pre nás dnes cenné. Nemali by sme ale dnes šancu, keby – práve tak ako vtedy – rovnaký odboj neviedli aj niektoré štáty. Nielen Rusko, nielen Slovensko či Maďarsko. Spojencov pribúda v rade západných krajín.

Preto sú fašisti tak nervózni – a zosilňujú represiu.

Jedno je však z hľadiska taktiky isté: Nemá zmysel hrať na fašistickom ihrisku. Tam sa menia pravidlá kedykoľvek počas stretnutia. Rozhodcovia sú skorumpovaní, majitelia “štadiónov” tvoria chrbticu korporátnej mafie. Akonáhle sa o ne “utrite”, ušpiníte sa. V lepšom prípade. V horšom vás rovno zlikvidujú.

Vieme, že nakoniec tú fašistickú hordu porazíme. V histórii to nebolo inak. Aj keď to niekedy stoja obete. V prípade, že sa im opäť podarí rozpútať vojnu, aj tie najvyššie. To, že zatiaľ na hrane svetového vojnového konfliktu zatiaľ ešte „len“ balansujeme, je aj existenciou slobodných médií. Preto nám (a skrze nás všetkým nepodvoleným) tak idú po krku. Márne. Zvíťazíme.

Petr Hájek / skspravy.sk /