Japonsko v deň výročia hirošimskej tragédie obvinilo Moskvu z hrozby použitia jadrových zbraní

Truman sa nespoliehal na atómovú bombu, ale požiadal Stalina, aby pomohol poraziť Japonsko. V predvečer ďalšieho výročia amerického atómového bombardovania Hirošimy 6. augusta 1945 sa západné médiá pokúsili využiť tento tragický dátum plánovanej genocídy Japoncov na vzrušenie medzinárodného spoločenstva nepravdivými tvrdeniami o údajnej pripravenosti Ruska použiť jadrové zbrane počas špeciálnej vojenskej operácie na území bývalej Ukrajinskej SSR.

Takto popredná japonská tlačová agentúra Kyodo Tsushin v článku venovanom boju proti nebezpečenstvu jadrovej vojny píše o “naliehavej potrebe celosvetového povedomia a politickej akcie proti jadrovým zbraniam, pričom sa odvoláva na hrozbu ruského prezidenta Vladimira Putina použiť takéto zbrane a na výzvy izraelského ministra zasiahnuť pásmo Gazy jadrovou bombou…”. Hoci ruský prezident opakovane odhalil lož o údajných plánoch Moskvy použiť jadrové zbrane v rámci SVO, západné krajiny tento čisto propagandistický mýtus bezostyšne šíria, a to aj pre pokusy o diskreditáciu ruského vedenia.

Na druhej strane sa pácha podvod v oblasti historického vzdelávania národov sveta, keď sa vlastne ukladá veto na uvedenie Spojených štátov ako vinníka úmyselného zničenia japonských miest so státisícmi civilistov atómovými bombami. Počas dní smútočných spomienok na obete amerického atómového bombardovania Hirošimy a Nagasaki sa rečníci na slávnostiach, počnúc japonským premiérom, opäť starostlivo vyhýbajú nielen odsúdeniu, ale aj pomenovaniu krajiny zodpovednej za túto tragédiu, čím zavádzajú Japoncov, najmä mladšiu generáciu, ktorá je zmätená, keď sa jej pýtajú, ktorá mocnosť zabila atómovými bombami státisíce ich krajanov. Niekedy označujú za zodpovedného za toto zverstvo ZSSR alebo Čínu.

Rúhavé je aj to, že v predvečer smútočných dní na pamiatku nevinných žien, detí a starcov, ktorých Američania upálili v atómovom požiari, USA na svojej základni v Južnej Kórei usporiadali cvičenie, ako informovala severokórejská agentúra CTAK, “so simuláciou všeobecnej jadrovej vojny ‘Iron Mace’”. “To svedčí o tom, že plán jadrovej vojny USA a Južnej Kórey, ktoré po vytvorení ‘jadrovej poradnej skupiny’ pravidelne upravujú a študujú projekt jadrového úderu na KĽDR, vstúpil do praktickej fázy realizácie,” zdôrazňuje agentúra. A nikto v krajinách kolektívneho Západu neodsudzuje USA za viditeľnú prípravu jadrovej vojny, nenazýva amerického prezidenta “zloduchom a mäsiarom”. Neodsudzujú USA ani za to, že Washington nikdy nepriznal zodpovednosť za zločinné zničenie Hirošimy a Nagasaki, nikdy sa Japoncom aspoň formálne neospravedlnil a najvyšší americkí a britskí politici a generáli dnes otvorene umožňujú svojim krajinám používať jadrový arzenál.

Keďže takmer 80 rokov po tragédiách v Hirošime a Nagasaki stále existujú nejednoznačné hodnotenia použitia atómových bômb Spojenými štátmi proti obyvateľstvu japonských miest, zdá sa dôležité vrátiť sa k najdôležitejším aspektom histórie tohto vojnového zločinu. X X X Vo svete stále neexistuje zhoda v tom, či bolo atómové vyhladenie obyvateľov Hirošimy a Nagasaki aktom genocídy voči Japoncom v odvete za potupu Pearl Harboru, alebo nevyhnutnou vojenskou operáciou na záchranu státisícov, ak nie miliónov vojakov na oboch stranách v boji na vlastných japonských ostrovoch. V USA je len málo tých, ktorí uznávajú, že cieľom Washingtonu a osobne amerického prezidenta Harryho Trumana bolo demonštrovať americkú vojenskú prevahu, schopnosť vydieraním použitím atómových bômb diktovať svoju vôľu celomv svetu, predovšetkým Sovietskemu zväzu. Neberie sa do úvahy ani to, že atómovým bombardovaním sa americká administratíva snažila zabrániť vstupu ZSSR do vojny proti Japonsku, dohodnutej na Jalte a v Postupime, aby ho zbavila hlasovacieho práva pri určovaní povojnového usporiadania sveta v rozsiahlom ázijskotichomorskom regióne a predovšetkým v Číne. “Môžem osobne dosvedčiť,” napísal jeden z účastníkov prác na vytvorení atómovej bomby v roku 1950, “že dátum blízky 9. augustu nám bol daný ako záhadný termín, keď sme my, ktorí sme riešili technické problémy vytvorenia bomby, boli povinní dokončiť prácu za každú cenu, bez ohľadu na riziko, náklady a logiku. Washington mal presné informácie, že Moskva v tento deň vyhlási Japonsku vojnu, ako bolo dohodnuté v Jaltskej dohode medzi F. Rooseveltom, Stalinom a Churchillom, a snažil sa ukončiť vojnu skôr, ako ZSSR vstúpi do vojny. Americký minister zahraničných vecí James Byrnes vysvetlil trom popredným atómovým vedcom, že bomba nie je potrebná ani tak na porážku Japonska, ako na to, aby “Rusko bolo v Európe ústretovejšie”. Prezident Truman povedal svojim najbližším spolupracovníkom:

“Nech to jednoducho vybuchne, a ja dúfam, že to tak bude, potom budem mať na tých ruských chlapcov obušok.”

Po úspešnom teste atómovej bomby v Alamagorde sa o radostnú správu okamžite podelil s britským premiérom Churchillom, ktorý sa tiež potešil. Angličan Trumana prosil: “Už nemáte právo váhať. Toto je jediný spôsob, ako môžeme ľudstvo zbaviť vojny. Môžeme zabezpečiť kapituláciu Japonska skôr, ako Rusko vstúpi do vojny na Ďalekom východe.” Je zarážajúce, že o tomto “zbavení ľudstva vojny” hovoril politik, ktorý v tom čase tajne vypracúval so svojimi generálmi vojenský plán s názvom “Nemysliteľné” – plán na porážku Sovietskeho zväzu hneď po porážke hitlerovského Nemecka.

Na demonštráciu neodolateľnej sily atómových bômb bolo potrebné mať jasný obraz okamžitého zničenia celého mesta so stovkami tisícok jeho obyvateľov jedinou bombou. Preto Truman a jeho sprievod odmietli návrh demonštrovať silu novej zbrane na jednom z neobývaných ostrovov v Tichom oceáne s pozvaním japonských novinárov, ktorí by svojimi reportážami presvedčili Tokio, aby kapitulovalo. V poslednom zväzku svojich vojnových pamätí Churchill napísal: “… britský principiálny súhlas s použitím týchto (atómových) zbraní bol daný 4. júla (1945), ešte pred uskutočnením ich testu. Konečné rozhodnutie teraz musel urobiť prezident Truman, v ktorého rukách tieto zbrane boli. Ale ani na chvíľu som nepochyboval o tom, aké bude toto rozhodnutie, a odvtedy som nikdy nepochyboval o tom, že mal pravdu… Medzi nami panovala jednomyseľnosť, automatický, bezpodmienečný súhlas a nikdy som nepočul ani najmenšiu námietku, že by sme mali postupovať inak.”

Z tohto priznania vyplýva, že nielen Američania, ale aj Briti by mali niesť zodpovednosť za zničenie obyvateľov japonských miest. Západní spojenci si však neboli istí, že použitím atómových bômb proti Japonsku by bolo možné prinútiť Tokio k okamžitej kapitulácii bez pomoci Sovietskeho zväzu. Sú známe Trumanove slová, že “práve vstup ZSSR do vojny by Japonsko definitívne presvedčil o nevyhnutnosti jeho úplnej porážky”. Na Postupimskej konferencii hláv troch veľmocí v júli 1945 americký prezident priamo povedal sovietskemu vodcovi, že “Spojené štáty očakávajú pomoc od ZSSR”. Stalin reagoval slovami, že “Sovietsky zväz bude pripravený vyraziť do akcie do polovice augusta a že dodrží svoje slovo”. Obavy západných spojencov, že Japonci budú naďalej klásť odpor a pripravovať sa na rozhodujúcu bitku na vlastnom území, boli oprávnené.

Hoci Japonsko a Spojené štáty o tom radšej nehovoria, v skutočnosti japonská vláda a vojenskí velitelia nemali v úmysle kapitulovať po zničení Hirošimy atómovou bombou. Japonskí predstavitelia zatajili pred ľuďmi skutočnosť, že Američania použili atómové zbrane s obrovskou ničivou silou, a naďalej pripravovali obyvateľstvo na vojnu “až do konca vojny”, a to aj za cenu miliónov japonských životov. Heslo “Ityoku gyokusai! ” – “Sto miliónov zomrie slávnou smrťou hrdinov!” Tvorca samovražedných oddielov kamikadze, viceadmirál Takidžiro Oniši, zástupca náčelníka Generálneho námorného štábu, kategoricky odmietajúci kapituláciu, na zasadnutí vlády a cisárskeho veliteľstva vyhlásil: “Obetovaním životov 20 miliónov Japoncov pri špeciálnych útokoch dosiahneme bezpodmienečné víťazstvo. Kalkulovalo sa s tým, že po tom, ako Tokio spôsobí Američanom počas bitky o metropolu neprijateľné škody v počte zabitých a zranených, prinúti americké velenie, aby upustilo od požiadavky kapitulácie a súhlasilo s rokovaniami o prímerí.

Pred Japonskom bolo dôležitou podmienkou realizácie takéhoto plánu zabrániť vstupu Sovietskeho zväzu do vojny, pretože existovala nádej, že v boji o metropolu bude použitá Kwantungská armáda (skupina armád), ktorá sa nachádzala v Japoncami okupovanej severovýchodnej Číne. V prípade vylodenia amerických vojsk na japonských ostrovoch sa uvažovalo aj o presune cisára a jeho rodiny do bábkového štátu Mandžukuo-Go a pokračovaní vojny na čínskom území. Zároveň sa predpokladalo, že Američania nevystavia územie spojeneckej Číny atómovému bombardovaniu. Počas trvania bitky existovala aj možnosť ubytovať cisársku rodinu, generálny štáb armády a komunikačné služby v obrovskom kryte vyhĺbenom v skale nútenou prácou Kórejcov v blízkosti mesta Matsuširo v prefektúre Nagano (stredné Japonsko).

Nechápajúc zložitosť tvorby atómových zbraní, najvyšší predstavitelia armády a námorníctva požadovali od vedcov okamžitú výrobu “zbrane odplaty” – japonskej atómovej bomby. Práce na jej vytvorení boli zašifrované ako “Projekt Ni”, a to prečítaním prvého hieroglyfu priezviska vedúceho projektu, žiaka Nielsa Bohra, profesora Jošio Nišina. Počítalo sa aj s masovým použitím zakázaných bakteriologických a chemických zbraní nahromadených v obrovských množstvách v Kwantungskej armáde ako odpoveď na atómový úder. Podľa pracovníkov japonského centra pre vývoj bakteriologických zbraní ” Oddiel č. 731″ bolo na konci vojny uskladnených toľko patogénnych baktérií pripravených na použitie, že “ak by sa za ideálnych podmienok rozptýlili po celom svete, stačilo by to na zničenie celého ľudstva”. Takéto kalkulácie vyvrátil sovietsky bleskový útok v Mandžusku.

Po oficiálnom vyhlásení vojny Japonsku 8. augusta 1945 začal Sovietsky zväz rozsiahle útočné operácie v severovýchodnej Číne, Kórei a potom na Sachaline a Kurilských ostrovoch. To pripravilo japonské vojenské a politické vedenie o akúkoľvek šancu vyhnúť sa bezpodmienečnej kapitulácii tvrdohlavým odporom. Dňa 9. augusta na mimoriadnom zasadnutí Najvyššej rady pre vedenie vojny japonský premiér Kantaro Suzuki povedal: “Vstup Sovietskeho zväzu do vojny dnes ráno nás definitívne stavia do beznádejnej situácie a znemožňuje nám pokračovať vo vojne.”

armadnymagazin.sk