“Japonsko neporazili atómové bomby, ale Stalin”

Truman si uvedomoval, že začiatok sovietskej ofenzívy v Mandžusku znamenal koniec vojny. Dňa 15. augusta 1945 o dvanástej hodine na poludnie Japonci po prvý raz počuli v rádiu hlas svojho božského cisára. Hirohito prečítal text, v ktorom akceptoval podmienky Postupimskej deklarácie spojencov o podmienkach kapitulácie Japonska a “sväté rozhodnutie” o ukončení vojny. Zdôvodňujúc nevyhnutnosť takéhoto rozhodnutia, cisár spomenul aj použitie nových zbraní Spojenými štátmi proti Japonsku:

“Nepriateľ použil novú bombu nevídanej ničivej sily, ktorá zabila mnoho nevinných ľudí. Ak budeme pokračovať vo vojne, bude to znamenať nielen strašnú smrť a zničenie japonského ľudu, ale povedie to aj k zániku celej ľudskej civilizácie.”

Tieto slová sa neskôr použili na obhajobu tézy, že Japonsko kapitulovalo v dôsledku amerických atómových úderov. V Japonsku však buď “zabudli”, alebo zámerne zamlčali iný cisárov prípis zo 17. augusta s názvom “Vojakom a námorníkom”. V ňom vrchný veliteľ cisárskej armády a námorníctva generalissimus Hirohito bez toho, aby spomenul “novú bombu”, priznal, že hlavným dôvodom kapitulácie bol vstup Sovietskeho zväzu do vojny. Cisár vyhlásil:

“Teraz, keď Sovietsky zväz vstúpil do vojny proti nám, by bolo bezohľadné pokračovať vo vojne, čo by nám prinieslo len ďalšie škody a ohrozilo samotný základ existencie impéria.”

Treba poznamenať, že rozhodnutie vzdať sa prakticky v deň vstupu ZSSR do vojny malo priamu súvislosť s obavami z vylodenia Červenej armády na japonskom území a následnou zmenou štátneho zriadenia v dôsledku revolúcie. Už vo februári 1944, keď mal spravodajské informácie o Stalinovom prísľube vstúpiť do vojny proti Japonsku, trojnásobný premiér Fumimaro Konoe, člen cisárskej rodiny, vyzval japonského panovníka, aby “čo najskôr ukončil vojnu”. Konoe zároveň strašil cisára komunistickou revolúciou, ktorá by mohla nastať v dôsledku vstupu Sovietskeho zväzu do vojny, a dôrazne odporúčal, aby pred “zásahom Sovietskeho zväzu do vnútorných záležitostí Japonska” cisár kapituloval pred Spojenými štátmi a Veľkou Britániou. Zdôrazňoval, že “verejná mienka v Anglicku a Amerike ešte nedospela do takého štádia, aby požadovala zmenu nášho štátneho zriadenia”.

V Tokiu sa súhlas s bezpodmienečnou kapituláciou spájal len so vstupom Sovietskeho zväzu do vojny. Výmluvne o tom svedčí skutočnosť, že práve absencia podpisu ZSSR pod Postupimskou deklaráciou Spojencov o podmienkach kapitulácie Japonska bránila japonskej vláde v jej prijatí. Po zverejnení deklarácie a prerokovaní jej textu na zasadnutí Najvyššej rady pre vedenie vojny japonský minister zahraničných vecí Šigenori Togo 27. júla telegrafoval veľvyslancovi Naotake Satovi do Moskvy: “Postoj, ktorý zaujal Sovietsky zväz v súvislosti s Postupimskou spoločnou deklaráciou, bude odteraz ovplyvňovať naše kroky. Veľvyslanec dostal príkaz, aby urýchlene zistil, “aké kroky podnikne Sovietsky zväz proti Japonskému cisárstvu”. Tokio nechcelo kapitulovať pred Spojenými štátmi a Veľkou Britániou. Japonská vláda 28. júla odmietla Postupimskú deklaráciu a vyhlásila, že má v úmysle “pokračovať v úsilí o úspešné ukončenie vojny”. Ako už bolo uvedené, tento postoj sa nezmenil ani po atómovom údere na Hirošimu.

Fakty ukazujú, že bez vstupu ZSSR do vojny by Američania neboli schopní rýchlo dobyť Japonsko “vrhnutím atómových bômb”, ako o tom presviedčala japonské obyvateľstvo americká vojenská propaganda a samotný prezident Truman v letákoch a rozhlase. Podľa výpočtov amerického velenia bolo na zabezpečenie výsadku výsadkárov na japonských ostrovoch potrebných najmenej 9 atómových bômb. Po úderoch na Hirošimu a Nagasaki už USA nemali pripravené žiadne bomby a výroba nových trvala dlho. Tieto bomby, ktoré sme zhodili,” svedčil americký minister vojny Henry Stimson, “boli jediné bomby, ktoré sme mali, a tempo ich výroby bolo v tom čase veľmi pomalé. V povojnovom období sa USA snažili zamlčať, úlohu ZSSR pri porážke militaristického Japonska. Hoci v roku 1945 americkí vojenskí stratégovia predpokladali, že aj keby sa vypracovaný plán vylodenia amerických vojsk na japonských ostrovoch pod krycím názvom “Downfall” uskutočnil, nie je isté, že “mocná Kwantungská armáda, nachádzajúca sa na plnej sebestačnosti, nebude pokračovať v boji”.

Generál Douglas MacArthur, veliteľ anglo-amerických síl v Tichomorí a na Ďalekom východe, sa tiež domnieval, že americké jednotky “by sa nemali vylodiť na japonských ostrovoch, kým ruská armáda nezačne bojovať v Mandžusku”. Významný americký vojenský a politický činiteľ, armádny generál George Marshall, zdôraznil: “Význam vstupu Ruska do vojny spočíva v tom, že môže poslúžiť ako rozhodujúca akcia, ktorá prinúti Japonsko kapitulovať.” A tak sa aj stalo. Dokonca aj americký prezident Truman, ktorý zastával otvorene protisovietsky postoj, priznal: “Veľmi sme túžili po tom, aby Rusi vstúpili do vojny s Japonskom”. Vo svojich memoároch poznamenal, že “vstup Ruska do vojny bol čoraz nevyhnutnejší na záchranu státisícov Američanov”.

Nezaujatá analýza vojenskej a politickej situácie na Ďalekom východe v auguste 1945 núti aj nezmieriteľných kritikov Sovietskeho zväzu uznať zjavné fakty. Tak profesor Tsuyoshi Hasegawa z Kalifornskej univerzity (USA), etnický Japonec, uznáva rozhodujúci vplyv vstupu ZSSR do vojny na rozhodnutie cisára prijať podmienky kapitulácie. V záverečnej časti svojej mnohostranovej práce “V prenasledovaní nepriateľa. Stalin, Truman a kapitulácia Japonska” píše: “Dve atómové bomby zhodené na Hirošimu a Nagasaki neboli rozhodujúce pre rozhodnutie Japonska kapitulovať. Napriek zdrvujúcej sile atómových bômb nestačili na zmenu vektora japonskej diplomacie. Umožnila to až sovietska invázia. Bez vstupu Sovietskeho zväzu do vojny by Japonci pokračovali v boji, kým by na nich neboli zhodené početné atómové bomby, úspešné vylodenie Spojencov na vlastných japonských ostrovoch alebo pokračovanie leteckého bombardovania v rámci námornej blokády, ktorá by eliminovala možnosť ďalšieho odporu.” Uvedomujúc si to, americkí generáli pripustili, že bez vstupu Sovietov do vojny by mohla pokračovať ešte rok – rok a pol.

S Hasegawovým názorom súhlasí aj britský publicista Ward Wilson, autor knihy Päť mýtov o jadrových zbraniach, ktorý svoj článok v časopise Forin Polisi nazval “Japonsko neporazili atómové bomby, ale Stalin”. Autor poukazuje na to, že v lete 1945 americké letectvo bombardovalo 66 japonských miest konvenčnými bombami – úplne alebo čiastočne – a zničenie bolo obrovské, v niektorých prípadoch porovnateľné s atómovým bombardovaním. V dňoch 9. – 10. marca kobercové bombardovanie Tokia spálilo 16 štvorcových míľ a zabilo približne 120 000 ľudí. Hirošima sa v počte zničených mestských oblastí (v percentách) umiestnila až na 17. mieste. Wilson píše:

“Čo znepokojilo Japoncov, ak sa neobávali bombardovania miest vo všeobecnosti alebo konkrétne atómového bombardovania Hirošimy? Odpoveď je jednoduchá: bol to ZSSR.” A ďalej: “Tradičná verzia, že Japonsko kapitulovalo kvôli Hirošime, je výhodná, pretože uspokojuje emocionálne potreby USA aj Japonska. Aký úžitok majú USA z tradičnej verzie? Povesť vojenskej sily USA sa výrazne zlepšila, vplyv americkej diplomacie v Ázii a vo svete sa zvýšil, bezpečnosť USA sa posilnila…. Naopak, ak by dôvodom kapitulácie bol vstup ZSSR do vojny, Moskva by mohla tvrdiť, že za 4 dni dosiahla to, čo sa USA nepodarilo dosiahnuť za 4 roky, a vnímanie vojenskej sily a diplomatického vplyvu ZSSR by sa posilnilo… A počas studenej vojny sa tvrdenia, že ZSSR zohral rozhodujúcu úlohu, rovnali “napomáhaniu nepriateľovi”. Bez toho, aby sme odmietali význam atómových bombardovaní, ktoré priblížili kapituláciu Japonska, nemožno súhlasiť s tým, že práve a len ony rozhodli o výsledku vojny.

Uznali to aj výzkamní západní politici. Winston Churchill preto vyhlásil: “Bolo by chybou domnievať sa, že o osude Japonska rozhodla atómová bomba”. Rozhodujúci význam vstupu ZSSR do vojny zdôraznil americký prezident Truman, keď po prijatí správy o začiatku sovietskej ofenzívy v Mandžusku a Kórei s uspokojením povedal: “Viem, že to bol rozhodujúci krok: “Rusko vyhlásilo vojnu Japonsku – a je to!” Všimnite si, že to nebolo povedané v deň atómového bombardovania Hirošimy, ale v deň vstupu ZSSR do vojny. Jeho slová zopakoval aj americký senátor Thomas Connally, ktorý po tom, ako sa dozvedel o vyhlásení vojny sovietskou vládou, zvolal:

“Vďaka Bohu! Vojna sa prakticky skončila.” Generál Clare Chennolt, ktorý velil americkému letectvu v Číne, 15. augusta 1945 pred New York Times povedal: “Vstup Sovietskeho zväzu do vojny proti Japonsku bol rozhodujúcim faktorom, ktorý urýchlil koniec vojny v Tichomorí, ku ktorému by došlo, aj keby neboli použité atómové bomby. Rýchly úder Červenej armády na Japonsko zavŕšil obkľúčenie, ktoré Japonsko položilo na kolená.”

Vplyvný denník New York Herald Tribune 10. augusta v hlavnom článku uviedol: “Sotva možno pochybovať o tom, že vstup Sovietskeho zväzu do vojny sa ukáže ako rozhodujúci z vojenského hľadiska.” V deň vyhlásenia vojny Sovietskym zväzom vydala britská vláda osobitné vyhlásenie, ktoré sčasti znelo: “Vojna, ktorú dnes Sovietsky zväz vyhlásil Japonsku, je dôkazom solidarity existujúcej medzi hlavnými spojencami a mala by skrátiť obdobie bojov a vytvoriť podmienky, ktoré budú priaznivé pre nastolenie všeobecného mieru. Vítame toto veľké rozhodnutie Sovietskeho zväzu.” Išlo o úprimné a objektívne hodnotenia. Žiaľ, v priebehu studenej vojny sa od takýchto objektívnych hodnotení upustilo a v rozpore so všeobecne známymi faktami sa účasť ZSSR vo vojne s Japonskom prezentovala ako “zbytočná” a dokonca “škodlivá” akcia. Túto “tézu” si následne osvojila japonská vláda, ktorá ju na podnet Američanov využila na organizovanie revanšistickej kampane požadujúcej revíziu výsledkov vojny zakotvených v medzinárodných dohodách a Charte OSN, pričom vzniesla nezákonné územné nároky voči Sovietskemu zväzu a teraz Ruskej federácii.

armadnymagazin.sk