Ivan Štubňa: Stane sa korytár Korčok po Čaputovej novým americkým guvernérom štátu Slovensko?

Ivan Korčok (K) si hovorí, že je občiansky kandidát. Občiansky kandidát nemôže byť závislý od politickej moci. Tento stranícky skokan popreskakoval viacero strán, kým v honbe za svojim cieľom zakotvil v priazni progresívnej luzy.

Musí byť pre neho frustrujúce, keď vo svojom úsilí presadiť sa ako prezidentský kandidát, jeho osud závisí od protislovenských progresívcov, klanu Šimečkovcov, liberálnej kaviarne, konšpiratívneho mainstreamu a mecenáša Sorosa. Do takejto žumpy by žiadny normálny diplomat nevstúpil. Karierista K však áno. Kariéra K vždy závisela od nejakej tretej osoby. A vždy sa vedel prešplhať na vrchol pomocou strán, ktoré boli práve pri moci. 

Na svojej stránke píše, že nezaváhal, keď videl inzerát v novinách v roku 1991 že na Právnickej fakulte UK sa otvára štúdium medzinárodných vzťahov. Dovolil si to preto, lebo jeho manželka už pracovala a mohla ho počas štúdia živiť. Ale už v roku 1993 odchádza rýchlo vykvasený káder na svoj prvý post do Bonnu. Po pár mesiacoch pôsobenia na MZV. K nepíše o tom, kto stál za ním, kto ho protežoval a kto ho poslal na tento post. V diplomacii, kým sa normálne dopracujete k nejakému vyslaniu, musíte „nasať“ príslušné vedomosti o práci diplomata, vrátane domácej i medzinárodnej legislatívy, musíte ovládať veľké penzum informácií o teritóriu vyslania atď. Za niekoľko mesiacov sa to rozhodne nedá.

Úplne iný obraz dostaneme, keď si uvedomíme, že v dobe jeho vyslania bola pri moci vláda Vladimíra Mečiara. Na to, aby ste prenikli na vytúžené miesto stačilo málo. Mať známosť na niekoho vplyvného, kto vedel zariadiť vaše vyslanie. Verím tomu, že takto sa na svoju prvú diplomatickú „štáciu“ dostal aj Korčok. Vtedy sa štátne posty rozdávali väčšinou nie na základe odbornosti, ale známosti.

Na svojej stránke K píše o tom, že bolo pre neho sklamaním, že v roku 1997 SR nedostalo pozvánku do NATO. Ja tvrdím, že chvalabohu Slovensko pozvánku do zločineckého paktu NATO nedostalo. Keby ju dostalo, boli by sme sa dostali na zoznam zločineckých krajín NATO, ktoré v roku 1999 zaútočili na vtedajšiu Juhosláviu v rozpore s medzinárodným právom.

K na svojej stránke ďalej píše:

„Našťastie, voľby v roku 1998 priniesli obrat v našom domácom vývoji. Vláda Mikuláša Dzurindu nezaváhala, dokázala zmazať integračné zaostávanie a v roku 2004 sme sa stali členom EÚ aj NATO. Mal som tú česť viesť rokovania o vstupe do Aliancie“.

Tieto slová sú slová politického blúznivca. Iba blúznivec alebo americký sluha môže vyzdvihovať politiku zločineckej vlády M. Dzurindu. Jeho hlavné hriechy okrem množstva iných sú: Povolenie preletov zločineckých lietadiel NATO ponad územie SR s cieľom páchania vojnových zločinov proti suverénnej Juhoslávii. Druhým zločinom a zároveň vlastizradou by sa mohla nazvať privatizácia strategických firiem Slovenska do zahraničia. Bolo by potrebné túto činnosť vlády M. Dzurindu prešetriť a tiež zistiť koľko miliónov „odtieklo“ na súkromné účty politikov ako provízie za túto lúpež. Blúznivec K považuje za česť  viesť rokovania o vstupe do zločineckého paktu NATO a tvrdí, že NATO nemá alternatívu. To sú slová, ktoré prebral z Pentagonu, od Stoltenberga a ďalších vojnových štváčov. Úctivý služobníček USA musí dať najavo svoj proamerický postoj. Inak by nedostal podporu. 

K pôsobil na ambasáde v Bonne do r. 1996 vo funkcii 2. tajomníka. Okrem politického „raketového“ nástupu do diplomacie tu mohla zohrať svoju úlohu aj tajná služba. Nebudem skúmať či K spolupracoval s ŠtB alebo nie. To prenechám Zoroslavovi Kolárovi. Faktom však je, že vzbudil záujem príslušníkov ŠtB po tom čo tajný spolupracovník „SMEČIAR“ informoval príslušníkov o pašovaní a predaji športového tovaru Ivanom Korčokom. V zázname figuruje K ako preverovaná osoba.

Otázka znie, či v nových podmienkach K nespolupracoval so SIS. Pretože aj táto zložka pripravuje svoje agentúrne kádre pre prácu v zahraničí. Raketový nástup K do diplomacie naznačuje, že sa to mohlo stať. SIS svojich elévov väčšinou nasadzuje práve na stredné posty diplomatickej „posádky“ v zahraničí, čo zodpovedá funkcii 2. tajomníka. Samozrejme na tom, nemusí byť nič zlé, otázka je, či malo Slovensko z neho nejaký osoh, alebo išlo iba o „rýchlovýťah“ pre diplomatické vyslanie. Karierista K by neváhal tento „rýchlovýťah“ využiť. Je smutnou skutočnosťou, že SIS dnes svojich príslušníkov pod krytím diplomacie nasadzuje hlavne do bývalých východných štátov a odovzdáva poznatky západným špionážnym službám. V tomto vynikal amerikanofil Rastislav Káčer bývalý minister zahraničných vecí a pokračoval v tom jeho nástupca Miroslav Wlachovský, ktorý ako začínajúci diplomat si počas služobnej cesty do Belehradu vo vlaku zabudol diplomatický kufrík. V takých kufríkoch sa nenosí káva, ani čaj, ani toaletný papier, ale citlivé dokumenty.

V Nemecku K asi veľmi úspešný nebol, keď ho po návrate „odložili“ na post hovorcu MZV a neskôr na oddelenie analýz. Neskôr pôsobil vo Švajčiarsku. Dzurindomafia ho dosadila do funkcie zástupcu slovenskej misie pri NATO (1999 – 2001). Za dzurindomafie a potom aj za vlády Fica sa K mimoriadne darilo. Mal už dostatočné zázemie v politických kruhoch a jeho chameleónska povaha mu zabezpečila diplomatický rast.

Za ministrovania M. Lajčáka, ďalšieho diplomata, ktorý sa na chrbte Smeru vyšplhal do vysokej politiky, sa K stal štátnym tajomníkom. Jeho tvrdenia, že sa do politiky nemiešal a že je nestranný je hoax, pretože funkcia štátneho tajomníka je politická funkcia. Vtedajší smerácky „líbling“ K bol v roku 2018 nešťastníkom Kiskom vymenovaný za veľvyslanca v USA. Tam bol K preškolený a odvtedy sa stal plnokrvným proamerickým politikom. V roku 2020 ho jeho kamaráti – pravicoví liberáli zo SaS nominovali na post ministra zahraničných vecí vo vláde ďalšieho nešťastníka I. Matoviča. Ako správny liberál K vnucuje občanom SR svoje videnie sveta a Slovenska proti ich vôli. Občania SR majú iné videnie o budúcnosti našej vlasti ako amerikanofil Korčok nakazený škodlivou liberálnou ideológiou.

Najhrubšou chybou K bola aktívna asistencia Naďovi pri podpise zapredaneckej tzv. obrannej DCA zmluvy s USA v roku 2022. Korčok i Naď ohrozili suverenitu Slovenska proti vôli občanov SR. Obom politikom asistovala americká guvernérka štátu Slovensko Čaputová. A to napriek vážnym výhradám generálneho prokurátora M. Žilinku, ktorému Hegmatova mafia nedovolila ani vystúpiť v parlamente. Túto zradcovskú zmluvu potichu už v roku 2019 pripravoval Lajčák. Vtedy neprešla. Po podpise tejto zmluvy v roku 2022 súčasný premiér Fico vtedy povedal: „Tak ako som v roku 2019 povedal nie, tak teraz hovorím štyrikrát nie. To, čo predviedli, je zrada Slovenskej republiky!“A mal pravdu.

Záver: Z pohľadu záujmov SR predstavuje Korčok obrovské politické i bezpečnostné riziko. Oveľa väčšie ako súčasná americká guvernérka Čaputová, lebo jeho politika by bola voči vlastnému národu oveľa agresívnejšia. Okrem toho K neváha zneužívať v rozpore so zákonom propagáciu svojej osoby v nadchádzajúcich prezidentských voľbách na školách. To je hyenizmus a manipulácia mládeže. Mládež na školách v skutočnosti nevie kto je KORČOK. Dôležité je, aby si občania všetkých vekových kategórií uvedomili, že samotné postavenie osoby v štátnej funkcii nie je dôležité. Dôležité je, ako túto funkciu daný človek v prospech Slovenska vykonáva. Ivan Korčok vzhľadom k jeho doterajšej činnosti si post prezidenta SR nezaslúži. Prezident SR by mal byť v spoločnosti širokospektrálne uznávaná a rešpektovaná osobnosť. A tou politický skokan Korčok nie je. Vo svojom poslaní pracovať pre záujmy SR sklamal. V jeho úsilí stať sa prezidentom SR mu výrazne pomáha Rotary klub, ktorého členovia sú prepojení na Deep State. Rotary klub funguje na princípe sekty. Korčok je takisto jeho členom.

Keď bol K štátnym tajomníkom MZV, na stretnutí ministrov zahraničných vecí v gréckom Cape Sounion, v roku 2018 vypotil toto: „Musíme sa držať našich hodnôt. Sú to princípy liberálnej demokracie (LD) a práve nimi sa definuje Západ a Slovensko ako jeho súčasť.“ Čiže K už vtedy presadzoval LD, čiže ideológiu, ktorá vyhlasuje iba svoje videnie sveta za správne a všetky ostatné názory, stanoviská politickej konkurencie popiera. A bojuje proti nim všetkými prostriedkami. V podstate ide o násilné presadzovanie ich politického videnia. LD je presadzovaná záujmovými skupinami (Deep State) na potlačenie pravej demokracie spočívajúcej na základoch otvoreného dialógu a spoločného hľadania východísk.

Politicky dezorientovaný Korčok v pozícii ministra zahraničných vecí inicioval pred pár rokmi počas nepokojov, vyvolaných Američanmi vo Venezuele uznanie amerického sluhu Guaidóa za prezidenta Venezuely. Guaidó sa bez volieb „samovyhlásil“ za prezidenta. Nikdy v histórii sa nestalo, aby SR takéhoto uzurpátora moci uznala. Američania šli tak ďaleko pri organizácii násilného prevratu v roku 2020 vo Venezuele, že tam poslali teroristickú jednotku pod vedením príslušníkov Zelených bariet, ktorí mali za úlohu zabiť vysokých predstaviteľov štátu. Boli zatknutí. Prečo to Američania robia? Chcú dostať pod kontrolu obrovské venezuelské zásoby ropy, plynu a iné nerastné bohatstvo.

Ani 30 rokov v diplomacii nestačilo Korčokovi, aby pochopil, aké sú skutočné slovenské záujmy. Verím, že slovenský občan má dostatok rozumu na to, aby nevolil protislovenského kandidáta Korčoka. Slováci a Slovenky už druhého „Čaputu“ v nohaviciach nechcú.

PS: Odporúčam čitateľom, aby si článok nielen prečítali, ale aj poslali na adresy svojim známym. Občania majú právo vedieť pravdu o tom, kto v skutočnosti Korčok je.

Z mesta SNP Ivan Štubňa

Slovanské Noviny