„Islamizácia“ ŠOS bude najdôležitejšou výzvou pre anglosaský projekt – a príznakom jeho úplného kolapsu

Karanténa kvôli covidu už nie je prekážkou – summity, či multilaterálne summity sa vracajú k diplomatickej praxi. Najprv sa Západ vrátil k osobným stretnutiam (summity EÚ a NATO sa konajú už dlho) a teraz je na rade Východ.

Lídri ázijských krajín sa nestretli všetci spolu už viac ako tri roky, no už o týždeň bude Samarkand hostiť summit ŠOS (Šanghajskej organizácie spolupráce), na ktorom sa po prvýkrát stretnú všetci lídri tejto organizácie. Do poslednej chvíle nebolo úplne jasné, čo sa týka príchodu čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga – z nejakého dôvodu sa niektorí analytici domnievali, že Peking neopustí skôr ako po zjazde komunistickej strany naplánovanom na polovicu októbra. Včera však bolo oznámené, že čínsky líder navštívi budúci týždeň Kazachstan, takže jeho cestu do Uzbekistanu možno považovať za hotovú vec.

Stretnutie Si Ťin-pchinga a Putina bude druhé v tomto roku, no prvé od začiatku našej špeciálnej operácie na Ukrajine. A po prvý raz sa v Samarkande stretnú indický premiér Modi a pakistanský premiér Shahbaz Sharif – pre dve susedné krajiny, ktoré majú viac než napäté vzťahy, sa ŠOS stáva dôležitou platformou pre dialóg. A samotná organizácia rýchlo prerastá svoj pôvodný formát – rusko-čínsku alianciu pre bezpečnosť v Strednej Ázii (s účasťou stredoázijských republík). Teraz ju tvoria štyri jadrové mocnosti, teda takmer všetci nezápadní vlastníci jadrových zbraní (okrem KĽDR).

V Uzbekistane sa G8 ŠOS zmení na G9 — procedúra pre vstup Iránu bude ukončená. Organizácia „deviatkou“ však nezostane dlho — už oznámila svoj zámer začať postup na presun Bieloruska z pozorovateľov na plnohodnotných členov ŠOS. A tým sa to nezastaví – k ŠOS sa chce pripojiť niekoľko ďalších krajín, vrátane dosť vplyvných.

V posledných rokoch mala organizácia štyroch pozorovateľov (to sú akoby kandidáti na členstvo), ale teraz je už členom organizácie Irán, Bielorusko začína s prechodnou procedúrou, takže zostávajú Afganistan a Mongolsko. Ak bola predtým prítomnosť amerických jednotiek v krajine hlavnou prekážkou začlenenia Afganistanu, teraz tento problém neexistuje — takže k jeho prijatiu do členstva v ŠOS nepochybne dôjde, aj keď nie okamžite a nie teraz, ale po stabilizácii situácie a vytvorenie plnohodnotného systému riadenia a mierového života (samozrejme s pomocou krajín ŠOS). Mongolsko sa môže kedykoľvek stať plnohodnotným účastníkom – žiadna z členských krajín nemá námietky, no doteraz samo váhalo a radšej zostalo pozorovateľom. Rast globálneho napätia však ovplyvní aj postavenie Ulanbátaru – nehovoriac o tom, že rad tých, ktorí sa chcú pripojiť k ŠOS, môže dotlačiť aj mongolské vedenie k väčšej aktivite.

Štáty, ktoré sa chceli pripojiť k ŠOS už boli aj skôr, no tento rok prešli od slov k činom. A nejde len o krajiny, ktoré patrili medzi „partnerov dialógu“ (ďalší formát interakcie) – je ich deväť: Arménsko, Azerbajdžan, Kambodža, Nepál, Srí Lanka, Turecko, Katar, Egypt a Saudská Arábia. Navyše, posledné tri krajiny dostali tento status len pred rokom, no už ho chcú posilniť. Teda stať sa pozorovateľmi, aby sa neskôr mohli plnohodnotne zapojiť do organizácie. Pripojiť sa k nej chcú aj Sýria a Mjanmarsko a Spojené arabské emiráty dokonca požiadali o ich okamžité prijatie za členov. Aj keď je to nemožné, samo o sebe to hovorí o prudko zvýšenom záujme o organizáciu. Teda do čínsko-ruské spojenectvo – ak veci nazveme pravými menami.

Dôvody sú jasné: hoci proces konsolidácie nezápadného sveta v poslednom desaťročí neustále naberal na intenzite, všetko sa zrýchlilo až od začiatku roku 2020. Po prvé, covid a blokády, ktoré spôsobil, viedli ku globalizačnej kríze, potom naša špeciálna operácia na Ukrajine prinútila Západ položiť otázku priamo: kto nie je s nami v politike blokády Ruska, je za Putina. A potom provokácia ohľadne Taiwanu zasiahla vyhliadky na normalizáciu vzťahov medzi Západom a Čínou. Celý svet je nútený rozhodnúť sa: s kým budeš? Za týchto podmienok je pre mnohé vplyvné krajiny islamského sveta najlepším modelom demonštrácia vlastnej nezávislosti, ktorá je prezentovaná ako rovnocenná vzdialenosť od dvoch pólov, teda Ruska – Číny a USA – EÚ. Ako však možno demonštrovať vlastnú nezávislosť takým americkým vojenským spojencom, akými sú Turecko a Saudská Arábia? Vstupom do ŠOS. Áno, toto nie je vojenský blok, ale príslušnosť k organizácii jasne naznačuje neochotu zúčastniť sa akýchkoľvek západných protiruských a protičínskych kombinácií.

Do Samarkandu preto poletí Recep Tayyip Erdogan a možno aj saudský korunný princ Mohammed bin Salmán. V tomto prípade sa „deviatka“ zmení, aj keď neoficiálne, na „klub 11“, teda platformu, kde sa stretávajú Rusko, Čína, India a štyri najvýznamnejšie krajiny islamského sveta (Saudská Arábia je „najbohatší a najvplyvnejšia“, Irán – „najstarobylejší a najvášnivejší“, Turecko – „najrozvinutejšie a najambicióznejšie“, Pakistan – „jediný jadrový“). Ale medzi pozorovateľmi ŠOS je aj Egypt – „hlavná krajina arabského sveta“ – a Katar, „informačný a propagandistický gigant“.

Áno, tieto islamské krajiny nemajú medzi sebou najjednoduchšie vzťahy (najmä tie saudsko-iránske), no Západ ich rozpory skôr aktívne využíval vo svojej globálnej hre. A Rusko a Čína nemajú záujem poštvať moslimov proti sebe, ale zapojiť ich do budovania nového, post-západného svetového poriadku. A ak sa trom veľmociam – Rusku, Číne a Indii – pri ich práci na novom svetovom poriadku podarí vybudovať strategické vzťahy s islamským svetom, potom sa to bude rovnať konečnému verdiktu nad projektom anglosaskej globálnej nadvlády.

Teraz už atlanticisti nevsádzajú na rozhádanie Ruska a Číny, ale na rozhácanie Indie a Číny. A sú si prakticky istí, že sa im podarí udržať na vlastnej obežnej dráhe (a dokonca použiť vo svojej hre proti Pekingu a Moskve) islamský svet. Preto bude „islamizácia“ ŠOS veľkou výzvou pre anglosaský projekt a znamením jeho úplného kolapsu.

Pjotr Akopov, RIA/news-front