Ideologická Nobelova cena za progresívnu „politickú ekonómiu“?

Tohtoročnú Nobelovu cenu za ekonómiu získali ekonómovia Daron Acemoglu, Simon Johnson a James Robinson pôsobiaci v Spojených štátoch, a to za výskum vplyvu inštitúcií na prosperitu štátov.

Napriek oceneniu Nobelovou cenou sa pri rozbore prístupu a výstupov javí daná oblasť ako „politická ekonómia“, čiže pohľad na sociálnu ekonomiku cez ideologické okuliare.

Prečo sú niektoré krajiny bohaté a iné chudobné?

Odpoveď práve na túto otázku hľadali čerství nositelia Nobelovej ceny za ekonómiu. Zistili, že rozhodujúce slovo vraj majú inštitúcie. Reč nie je len o ministerstvách a úradoch, ale aj o súdoch či polícii. Ak sú inštitúcie demokratické, štáty údajne prosperujú.

Tak sa poďme na túto tézu pozrieť kritickou antitézou.

Zdá sa, že kľúčovým faktorom pre výber ocenených bola tematicky opäť angažovanosť a mainstreamová ideológia.

Téma na prekrytie príčin problémov a neistoty vo svete je totiž „chrumkavá“ aj pre globalizátorov (napr. zo Svetového ekonomického fóra), preto ocenenie vedci podľa akadémie získali za vklad k pochopeniu rozdielov v prosperite medzi národmi.

Takže nie prírodné bohatstvo, nie kolonializmus, ani neokolonializmus, ani úloha svetového policajta, vyvolávanie vojen pre získanie zdrojov a kontroly nad svetovým obchodom – vďaka čomu si mnohé národy/štáty vybudovali infraštruktúru, nahromadili zlaté rezervy, uskladnili nevyčísliteľné kultúrne bohatstvo uchmatnuté z rôznych, v histórii prosperujúcich kultúr – ale vraj „demokratické inštitúcie“ majú byť tým novým eldorádom.

Keď sme pri nich, naozaj neviem ako vyzerá taká „demokratická“ polícia, napríklad?

Opäť sa tu v duchu základnej línie progresivistickej ideológie stavia na piedestál „demokracia inštitúcií“ nad základnú demokraciu, ktorou je vôľa väčšiny ľudu, a teda plnenie vôle väčšiny národa najmä tými inštitúciami, vrátane vlád a parlamentov.

Hlavný naratív: Inštitúcie sú viac ako vôľa ľudu

Okrem v dymovej clone skrytej globalistickej forme „liberálnej demokracie“ sa nám tu vedecké elity a hodnotitelia Nobelovej ceny prepožičali aj na propagandu nadstavby práve na elimináciu vôle väčšiny ľudu vo forme „právneho štátu“, teda nadvlády inštitúcií nad vôľou národa.

A to nielen domácich, ale aj medzinárodných či nadnárodných, ktoré pre globalizátorov či eurohujerov z Európskej komisie a agitačného Európskeho parlamentu držia tú „správnu líniu“.

Hodnotitelia ani ocenení vedci zjavne neriešili komplexnosť problematiky, či historický vývoj, keď sa zamerali len na prítomné „vykorisťovanie populácie“.

Farizeji

Túto formulku by si však mali zobrať k srdcu súdruhovia v Európskej komisii a agitátori progresívnej budúcnosti, pretože nemusíme chodiť do tretieho sveta, aby sme uznali fakt nerovnosti, že tá pomyselná krava sa síce stále pasie v strednej a východnej Európe, ale doja ju v Európe západnej.

No a práve odtiaľ počúvame mentorovanie, karhanie a trestanie neposlušných, teda tých, čo chcú, aby sa ich vlastný národ vzchopil, išiel vlastnou cestou s prioritou národno-štátnych záujmov a aby konečne začal ten Západ dobiehať aj sociálne, ekonomicky, čiže prosperitou, no fakty sú za tri desaťročia smutnou vizitkou pre týchto farizejov. Z politických, aj „odborných“ kruhov ako vidíme.

Naozaj prekvapuje miera agitačnej angažovanosti pre slávnu Švédsku akadémiu, ktorá si osvojila bez mihnutia oka hlavný naratív progresivistickej ideológie pre politickú nadstavbu, a to „zmeny k lepšiemu“ do budúcnosti.

Pochybnosti

Výskum laureátov nám napriek týmto faktom údajne pomáha pochopiť, prečo je to tak, o čom mám vážne pochybnosti.

O tom, že vedátorom niečo v ich axióme a výstupoch nesedí sa môžeme presvedčiť, ak si pozrieme štatistiku rebríčka najbohatších krajín sveta v prepočte na obyvateľa 2).

Prvé Luxembursko, aj tretie Švajčiarsko ťažia najmä z prítomnosti bankového sektora a historického základu. Druhé Írsko vďačí za prosperitu daňovému systému, ktorý prilákal digitálnych gigantov na tento ostrov. Nórsko zas vďačí prosperite pre ťažbu ropy.

Za ukážku škrípania tézy o inštitucionálnej prosperite (a forme liberálnej demokracie) v tomto zozname najprosperujúcejších krajín sveta stoja Švajčiarsko a Singapúr.

Švajčiarsko s priamou demokraciou, kde rozhoduje vôľa ľudu v ľudových referendách je opakom nadvlády „demokratických“ inštitúcií, pretože demokraciu a spravodlivosť si zabezpečuje ľud priamo, bez sprostredkovateľov.

Singapúr síce dosahuje vysoký príjem na obyvateľa (5.miesto na svete), ale podľa charakteristiky The Economist Intelligence Unit’s Democracy Index 1) TU je klasifikovaný ako „defektná demokracia“ (69.miesto), podobne ako Slovensko (44.miesto)

Navyše má už 65 rokov vládu jednej a tej istej strany. The People’s Action Party (Ľudová Akčná Strana) tu vyhrala všetky voľby od roku 1959, takže aj tu sa zasekávajú ozubené kolieska tvrdení o vplyve demokratických inštitúcií, keďže jedným z významných znakov demokracie je nielen vôľa väčšiny ľudu, ale aj pluralita názorov.

Na vysvetlenie „defektné demokracie“ tvoria národy, kde sú voľby spravodlivé a slobodné a rešpektujú sa základné občianske slobody, ale môžu mať problémy (napr. pri obmedzovaní slobody médií či v potláčaní politickej opozície a kritikov). Tieto štáty môžu mať podľa tejto metodiky závažné chyby v iných demokratických aspektoch vrátane nedostatočne rozvinutej politickej kultúry, nízkej úrovne účasti v politike a problémov vo fungovaní správy vecí verejných.

Ak teda ľudia neparticipujú na rozhodovaní, ako môžu participovať na výslednej prosperite?  

Mimochodom úplných demokracií je vo svete len okolo 14% (s počtom obyvateľov menej ako 8 percent). Defektné tvoria 30%, hybridné režimy 20% a najväčší podiel majú autoritatívne režimy (35%). Ale aj toto hodnotenie je v postcovidovej ére treba brať s veľkou rezervou.

Kľúče k bohatstvu alebo štatistickej prosperite Singapuru, ktorú je nespochybniteľne aj vidieť, však visia na obchode ako inštitúciách, keďže Singapur je jedným z najdôležitejších obchodných centier na svete, štvrtým najväčším finančným centrom sveta a jeho prístav je najvyťaženejší a druhý najväčší na svete. Predovšetkým v svetovom obchode by sme mali hľadať skutočné korene prosperity Singapuru ako niekde v „demokratických inštitúciách“, čo tvrdia nositelia Nobelovej ceny.

Nuž a nakoniec za zmienku stojí aj položenie Kataru na sklíčko pod mikroskopom pravdy. Katar je totiž tradičná monarchia pod vládou emira Tamím ibn Hamáda Al Sáního, pričom rodina al-Sání tu vládne už od polovice devätnásteho storočia. V krajine pritom neexistujú politické strany, ani volený parlament, takže ďalší veľký otáznik visí nad tézou o prosperite vďaka inštitúciám.

Aj keď opäť nespochybniteľne je životná úroveň Katarčanov minimálne porovnateľná so Západnou Európou (ak nie vyššia aj z pohľadu HDI), faktom je, že nie fungujúce (demokratické) inštitúcie, ale plyn a ropa 3) tvoria hlavné národné príjmy a prosperitu Kataru a jeho obyvateľov.

Ako je možné, že v prvej desiatke sú dve problémové krajiny (20%), ktoré sa vymykajú z tézy o demokratických inštitúciách v štáte? Singapúr s „defektnou demokraciou“ a Katar dokonca s „autoritatívnym režimom“?!

Možno z pohľadu politickej, či ideologickej ekonómie je glorifikácia inštitúcií v angažovanej kaste politických progresívcov a ekonomických a mocenských globalistov mokrý sen, ktorý sa však rýchlo rozplynie na dennom svetle. Napriek spomínanej Nobelovej cene.

Rafael Rafaj / skspravy.sk /