Už som niekoľkokrát spomenul, že všetky národy sa snažia vyzerať pred dejinami lepšími, ako v skutočnosti sú.
Len sa pozrime po okolí. Maďari si nepripustia, žeby v histórii spravili niečo zlé. Jeden z najväčších kolaborantov s Hitlerom Miklos Horthy je národným hrdinom a vlastizradcu Jánosa Esterházyho chcú dokonca blahorečiť.
Rakúšania, hoci sa na nacistických zločinoch podieľali pomerne vo väčšom množstve ako ríšski Nemci, sa tvária ako obeť nacistickej expanzie. Rovnako ako Rakúšania i Poliaci si nepripustia, že do tragickej pozície roku 1939 sa dostali aj v dôsledku vlastnej agresívnej politiky voči svojim susedom. Ukrajinci oslavujú masových vrahov Banderu a Šucheviča, nuž a “bratia” Česi vykresľujú jedného z najväčších kolaborantov v Európe E. Háchu div nie ako národného hrdinu.
Len Slováci si sústavne kydajú na svoju hlavu vinu aj za to, že mali politickú reprezentáciu v rokoch najstrašnejšej vojny v dejinách sveta, ktorá bola schopná v danej mizérii previezť Slovensko s porovnateľne s lepším výsledkom, ako okolité národy.
Na otázku prečo je tomu tak, je pomerne ľahko odpovedať. Pretože slovenské elity, či už komunistické alebo postkomunistické stále pristupujú k výkladu slovenských dejín z pozícií pražských elít, pre ktoré sa na česko-slovenský štát pozerá ako na zlaté teľa. A všetko, čo toto teľa kŕmilo (hoc to aj bolo v príkrom rozpore so slovenskými národnými záujmami) sa povinne pozerá ako na správne a všetko ostatné za nesprávne, poprípade zločinné.
Všetci vedia, že režim prvej republiky si dal za cieľ etnickú asimiláciu Slovákov do fiktívneho “československého” v realite českého národa. Bolo prirodzené, že sa Slováci s týmto osudom nechceli uspokojiť a bojovali za svoje prirodzené právo na samostatnú národnú existenciu.
Je zarážajúce, že aj dnes v samostatnej Slovenskej republike politická sila, ktorá reprezentovala slovenský odpor proti pražskému centralizmu, je prezentovaná ako niečo, od čoho sa treba dištancovať, čo treba odsúdiť, čo treba vyradiť zo slovenských dejín.
Pritom HSĽS až do Mníchova roku 1938 stále pevne na pozíciách ČSR a chcela len autonómiu pre Slovensko. O tej však v Prahe nechceli ani počuť. Aj za cenu totálneho oslabenia republiky.
Bolo prirodzené, že po Mníchovskej konferencii v septembri 1938, ale najmä po Viedenskej arbitráži, následkom ktorej Slovensko prišlo o pätinu svojho územia a 800 000 obyvateľov z toho 270 000 Slovákov, bola autorita Česko-Slovenska silno oslabená. Napriek tomu zodpovedné sily v HSĽS neuvažovali o okamžitom oddelení Slovenska od Českých krajín.
Predpokladali, že prirodzený vývin určí, kam sa pokročí so slovenskou “samostatnosťou”. O tom však neuvažovali len slovenskí politici, ale aj politici v Berlíne a v Prahe. V Berlíne dospeli k záveru, že Čechy a Moravu okupujú a Slovensku dajú na výber, či bude chcieť byť samostatné alebo sa necha pohltiť Maďarskom a Poľskom, pričom oni mali záujem o obsadenie Slovenska po líniu Váh, Biele a Malé Karpaty.
V Prahe tiež uvažovali, akú politiku viesť voči Slovensku. Dospeli k záveru – asi správnemu – že Slovensko sa bude postupne osamostatňovať, čo nepokladali za prospešné pre český národ.
Keď neskôr zistili, že Nemci budú tlačiť na rozbitie republiky, vyhodnotili situáciu tak, že pre Čechov bude prospešnejšie, keď bude aj medzinárodným pozorovateľom jasné, že republika sa nerozpadla, ale že bola rozbitá. Preto už 12. februára 1939 rozhodli o vojenskom zásahu na Slovensku, ktorý realizovali 10. marca 1939. Táto vojenská akcia, ktorá bola koordinovaná generálom Eliášom vošla do histórie ako Homolov puč. V prípade Homolu išlo o veľmi iniciatívneho českého generála, ktorý bol veliteľom banskobystrického vojenského zboru.
Cieľom Homolovho puču bolo buď získať opätovnú kontrolu centrálnej vlády nad Slovenskom, alebo prípadné rozpadnutie štátu vydávať za dôsledok vonkajšieho zásahu, teda samozrejme, zásahu Berlína.
Táto politika Prahe vyšla, lebo v špičkách HSĽS stále neuvažovali o okamžitom rozdelení ČSR. Dokonca nová slovenská vláda na čele s Karolom Sidorom, ktorého bola donútená pražská vláda vymenovať za predsedu autonómnej vlády po zlyhaní vojenského puču, nechala Hitlerovho emisára J. Kepplera odísť z Bratislavy s dlhým nosom. K. Sidor bol prvým európskym politikom, ktorý otvorene povedal Hitlerovi nie.
Dňa 13. marca 1939 dostal J. Tiso pozvanie od Hitlera do Berlína. Po porade s vedením HSĽS a štátu pozvanie prijal. Dostal však mandát si Hitlera iba vypočuť, ale o ničom nerozhodnúť. Tak sa aj v rozhovore s Hitlerom a neskôr s ministrom zahraničných veci J. von Ribbentropom správal. Darmo ho lámali, doknca mu dali deklaráciu v slovenskom jazyku, ktorou by v Berlíne z rozhlasu vyhlásil slovenský štát. Vydierali ho aj depešou z Budapešti, podľa ktorej Maďari prisúvajú vojská k slovenským hraniciam.
Keďže bol neoblomný, dostal v Berlíne ultimátum, že do 12.00 nasledujúceho dňa musí slovenský snem vyhlásiť samostatný štát, ináč Nemecko nechá Slovensko na pospas osudu, čo znamenalo, že Nemci dovolia Budapešti okupovať jeho územie.
V danej situácii boli možnosti slovenskej politickej reprezentácie veľmi obmedzené. Jediným pánom strednej Európy po Mníchove bol Hitler a Slovenska sa nemal kto zastať. Napriek tomu Slovensko nesplnilo Hitlerovo ultimátu, Poslanci Snemu Slovenskej krajiny, ktorí boli jediní oprávnení rozhodovať legitímne o osude Slovenska, vyčkali do uplynutia ultimáta a sedem minút po dvanástej 14. marca 1939 vyhlásili slovenskú samostatnosť.
Na tento akt sa možno pozerať z rôznych uhlov. Nemožno však poprieť, že akt 14. marca bol plne legitímny.
Okolnosti boli také, aké boli, ale žiaden štát v modernej histórii nevznikol bez vonkajších okolností. Ani Česko-Slovensko by nevzniklo, keby Rakúsko-Uhorsko nebolo porazené vo vojne a rozhodujúce mocnosti na čele s Francúzskom by nesúhlasili s jeho zánikom.
Jedine zo zakukleného pohľadu českých miniimperialistov možno na tento akt nazerať spôsobom, ktorým sa kriminalizuje toto rozhodnutie vtedajšej slovenskej politickej reprezentácie.
V danej situácii to bolo jediné rozhodnutie, ktoré zabránilo rozkúskovaniu Slovenska medzi Nemecko, Poľsko a Maďarsko.
Takéto rozkúskovanie by Slováci len veľmi ťažko prežili s takými malými stratami, aké v skutočnosti Slovensko v rokoch vojny postihli. Otázka ďalšieho vývinu na Slovensku po 14. marci je už iná kapitola. Vrátim sa k nej v niektorom z ďalších statusov.
Anton Hrnko
skspravy.sk
Líbya sa považuje za zlyhávajúci štát, keďže v nej po zvrhnutí a smrti dlhoročného vládcu…
Svetové médiá analyzujú ohromujúcu bleskovú vojnu teroristickej skupiny Haját Tahrír aš-Šám, ktorá za desať dní…
Dnes sa narodil človek, vďaka ktorému odkazu sa naša krajina napriek všetkému úsiliu Západu a…
decembra 2024 – Veď tí Rusi možno nie sú až takí zlí! Poslanec ruskej Štátnej…
Odhalenie nepodložených presvedčení je podľa vedcov Magdaleny Adamusovej, Evy Ballovej Mikuškovej a Michal Kohuta zo…
FSB zadržala uzbeckého občana za spáchanie teroristického útoku. Podozrivý priznal, že ho naverbovali ukrajinské spravodajské…