Po troch zavádzajúcich vetách kardinála Duku pri rozlúčke s kardinálom Tomkom v Košiciach 16. augusta – zhodou okolnosti vo výročný deň úmrtia Andreja Hlinku – začala sa na sociálnych sieťach široká diskusia, ktorá sa napokon krútila okolo Beneša. Tie tri Dukove vety „stoja zato“:
„Po vzniku nového štátu po prvej svetovej vojne, na ktorom sa podieľal pápežský legát Achille Ratti, neskôr Pius XI., mohol minister zahraničných vecí ČSR (myslel Beneša) v roku 1928 napísať svojmu prezidentovi (myslel na „svojho“ TGM), že to bola Svätá stolica, ktorá určením hraníc diecéz zabezpečila naše štátne hranice.
Bolo to po rokovaniach v Locarne v roku 1925, keď už západné mocnosti naznačili, že nás opúšťajú. Pamätajme si tieto skutočnosti aj dnes a pochopíme aj kroky mladého kňaza Jozefa Tomku, ktorý sa stáva vicerektorom a ekonómom československého pápežského kolégia Nepomucenum v Ríme.“
Čo veta, to zavádzanie. Achille Ratti mal toľko spoločného so vznikom „nového štátu“, ako ja s letom na Mesiac v roku 1969. Locarno bolo v skutočnosti Benešovým debaklom. A Svätá stolica hranice našich diecéz určila až 30. decembra 1977, keď pápež Pavol VI. konštitúciou Qui divino vyhlásil slovenskú cirkevnú provinciu, na čom mal veľkú zásluhu kardinál Tomko.
Slovákom to oznámil Dukov predchodca, pražský arcibiskup kardinál František Tomášek na Husov deň 6. júla 1978. Takže kardinál Duka to nemôže nevedieť. A okrem toho kardinál Tomko počas „pobytu“ v Nepomuceane pochopil, že pre Slovákov treba vybudovať osobitný, Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, a on sa o to aj s inými Slovákmi v Ríme i vo svete úspešne postaral.
Kardinál Duka, podľa neoverených informácií syn slobodného murára, ktorý lietal za Edvardových čias za Veľkú Britániu, toho nahovoril, nič v zlom, viac. Nejde o nič, len o pozorné vypočutie jeho slov a zamyslenie sa nad nimi.
Pri 140. výročí Benešových narodenín (2014) vyhlásil: „Odvážím se tvrdit, že kdyby nebylo prezidenta doktora Edvarda Beneše, nebylo by Československa po druhé světové válce.“ Svätá pravda. Beneš podpísal so Stalinom zmluvu v decembri 1943 a doslova vyprovokoval vypuknutie povstania v Banskej Bystrici v takej podobe a v takom čase, ako sa to stalo.
A v súlade s jeho londýnskym krédom „Tiso musí viset“, mohol škodoradostne vyhlásiť: „Tady máte spoutané samostatné Slovensko!“ – bolo to 29. októbra 1945, keď časť vlády prvej Slovenskej republiky na čele s prezidentom priviezli v putách do Bratislavy.
Beneš teda pre Slovákov vykonal, čo vykonal. Z dielne jeho národně-socialistickej strany vyšlo 7. júla 1946 Memorandum o Slovensku s podnadpisom „Možnosti české politiky vůči Slovensku“.
Začína sa tým, že „existence československého státu nebude zajištěna, dokud nebude získan bezvýhradně pro československou myšlenku slovenský lid.“ A ako na to? „Duchovní asimilací slovenského lidu a mocenskou asimilací slovenského národa.“
Je tam aj tento zámer:
Nejjednodušší, nejrychlejší a nejhladší cesta je cesta získat slovenský lid prostřednictvím církve. To ovšem předpokládá nejprve získání církve samé. Cirkevní hierarchie není slovensky nacionalistická nýbrž katolická, necíti nacionálně, nýbrž cirkevně – imperialisticky.
Pokud by snad hlavně v nižším kléru se vyskytovaly i motivy nacionální, budou cirkevní vrchnosti při tuhé kázni cirkevní organizace hladce potlačeny.“ Nič nám to nepripomína? Radšej nepokračovať?
Priznávam, že ma táto téma oslovila, a hádam, ak Boh dá, vznikne kniha s pracovným názvom „Smrť Edvarda Beneša“. Zomrel po siedmich mŕtviciach 3. septembra 1948. Podľa Jana Masaryka Beneš toho nahovoril toľko, že sa to nezmestí nielen na konský voz, ale ani do železničného vagóna, doslova: je to „takový kantorský typ, co vám dá sedmadvacet důvodů pro každý prd“.
Keď sa ho spýtal, prečo si niekedy nedá pohár whisky, počul, že človek nemá mať viac ako jednu vášeň. „Jeden pije, druhý letí na ženy, třetí hraje karty. Já jsem propadl politice.“ (Veď kto všetko prepadol politike aj u nás.)
Dokonca vyhlásil pred svojim spolupracovníkom Jaromírom Smutným:
Já vůbec nedělám spravedlnost, já dělám politiku. Při tom někdy vědomě musím dělat křivdy a dělám je, když je to v zájmu státu. I osobní
Hľa, politik Beneš, hľa politika vôbec! Našiel som vo vlastnej knižnici knihu Zbyňka Ludvíka a Václava Bureša „Černá kniha minulosti“ (2001).
A je tam aj kapitola s názvom „Sestřelení generála Štefánika – likvidace posledních svědků ještě po roce 1945“ či „Prokurátor generál JUDr. Antonín Rašla, obránce bolševizmu“. A na strane 319 stojí, že chorobná pomstychtivosť (ako duševná nenormálnosť) Benešovi „nedovolila 60-letému knězi a reprezentantu slovenského národa dr. Jozefu Tisovi změnit potupný trest smrti pověšením na doživotí.“ Že u „diplomata, odpovědného za soužití obou našich národu“ je to neodpustiteľné.
Naozaj, nejde o nič iné, len aby sme mali otvorené oči, uši, ale aj srdcia. A v nich lásku pre všetkých. Aj pre spravodlivých Čechov.
Marián Tkáč
Článok pôvodne vyšiel v mesačníku Svedectvo
skspravy
Ide o prvé osobné stretnutie prezidenta Ruska s predsedom slovenskej vlády od roku 2016, píše…
Na Srbsko sa podľa prezidenta Aleksandara Vučića pripravuje zvonku majdanový úder podľa deväť bodového scenára,…
Ruská armáda spustila raketový útok na jeden z najväčších bodov dočasného rozmiestnenia militantov kyjevského režimu…
Stalinovo meno sa spája predovšetkým s Veľkou vlasteneckou vojnou, Októbrovou revolúciou a premenou Sovietskeho zväzu…
Útok na Kazaň z 21. decembra bol zameraný na obytné budovy a továreň, pričom podľa…
„Vy asi nechápete, ako by to ovplyvnilo stabilitu našich finančných trhov!,“ povedal so zvýšeným hlasom.…