Hľadá sa zvrchovanosť, sloboda a suverenita

Rafael Rafaj: Úvaha v aktuálnych súvislostiach o princípe zvrchovanosti.

Zvrchovanosť nie je len formalita pamätného dňa, ani spomienka na udalosti, ktoré vrcholili v roku 1992 pred vyhlásením suverénnej Slovenskej republiky. Princíp a hodnota zvrchovanosti sú ako biele krvinkyv každom z nás – budujú našu obrany- a životaschopnosť – jednotlivca, aj národa a štátu.

Podľa Biblie sa Boh po vyhnaní Adama z raja spýtal: „Kde si?“ Identifikačné otázky, smerujúce aj k podstate – identite (kto sme, kde sme, kde sú naše korene, čo tvorí našu podstatu, odkiaľ sme prišli a kam kráčame) sú základné otázky človeka aj národa, tvoriaceho kultúru a svoje dejiny.

Len tá spoločnosť, ktorá si správne odpovie na tieto otázky, môže mať aj svoju budúcnosť. Dnes si ju, žiaľ, mnohí zamieňajú za hlboký integračný predklon a inkluzívnu nadprácu „do jadra“ odnárodnenia, nádejajúc sa, že dobrého žiaka učitelia odmenia. Zásadný omyl. Západná elita nám dnes „budúcnosť“ preváža na lodiach cez Stredozemné more. Niektorí pôvodní európski pasažieri ešte nepochopili, že sú záťaž, lebo v globálnej a ideologickej mysli si všetko viete doviezť a každého nahradiť.

Sloboda nadovšetko

Lenže čo bude človek človekom, bude vždy túžiť. Kultúrni ľudia minimálne po troch veciach: po láske, po šťastí a po väčšej slobode. Podľa Janka Kráľa „sloboda nás volá k činom“.

Ak sa teda dnes niekto správa ako vykonávateľ cudzej vôle, nekoná vlastné činy a nebude mať ani vlastnú slobodu.

Len tú a takú ako mu tam „zhora“ určia, vymedzia, aj keď on si bude myslieť, že má otvorené hranice. Ďalší omyl hlupákov. Asi preto slovenský národ od vekov túžil po slobode aj svojej zvrchovanosti a nosíme ju každý v sebe od útleho detstva: všetci poznáme Dobšinského rozprávky , kde hrdina oslobodzuje kráľovstvo od utláčateľa – draka.

Sloboda znamená byť zvrchovaný v činoch, neobmedzený v rozhodnutiach a znamená aj prevziať zodpovednosť za seba.

To v prvom rade. Lebo ako nás Brusel a jeho komparz môže nútiť preberať zodpovednosť za Afriku, keď nemáme priestor pre vlastnú zodpovednosť a slobodu pre vlastné činy a naopak? Schizofrénia, klamstvo, ďalší omyl inkluzívnych trolov. Veď preto sa zdôraznilo v Deklarácii SNR o zvrchovanosti SR „aj my si chceme slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho života“.

Straty a nálezy zvrchovanosti

Slováci ako seba si vedomý národ vždy túžili byť rovnocenní a byť ako iní – byť na mape sveta. Po slávnej ére Veľkomoravskej ríše sme však začuli biť zvon slobody až v meruôsmych rokoch. „Slováci, Bratia! Od stáročí ležala na nás bieda a nešťastia…“

Takto sa začínalo oslovenie z pamätnej výzvy SNR z Myjavy z 19. septembra 1848. Prvú Slovenskú národnú radu (SNR) môžeme považovať za inštitucionálny aj štátotvorný míľnik v nastoľovaní zvrchovanosti Slovákov ako cesty k vlastnej, plnohodnotnej štátnosti. Slováci sa totiž nezobudili až pádom železnej opony…

Po prvýkrát sme po rozpade našej Veľkomoravskej ríše v moderných dejinách po mierumilovnej forme Žiadostí, Memorandách a Prosbopisoch vystúpili s ráznym kreovaním inštitúcie, ktorá znamená politickú zvrchovanosť národa.

Ak spomínam Veľkú Moravu, nemôžme nespomenúť zjavne prvý krok zvrchovanosti, ktorý urobili naši predkovia, keď panovník Rastislav poslal žiadosť byzantskému cisárovi Michalovi III. o evanjelium v našom vlastnom – staroslov(i)enskom jazyku. Výsledkom činu bolo potvrdenie zvrchovanosti pápežom Jánom VIII. listinou „Industriae tuae“, ktorou sa reč našich predkov stala nielen 4.liturgickým jazykom sveta, ale aj jazykom legitímnym a suverénnym.

Úlohou každej generácie je ďalej nadväzovať na kontinuitu národnej, slovenskej a dnes aj štátnej suverenity a zvrchovanosti.

Vieme však v ére globalizácie a integrácie odhadnúť, kedy sa spätný pohyb odovzdávania slovenskej zvrchovanosti nenávratne stratí? Dnes si mnohí eurobyrokrati myslia, že samobytnosť, identita, sebaurčenie, ZVRCHOVANOSŤ národa a vôbec nielen samostatná, ale aj samotná existencia národných štátov je vraj prežitok a prekážkou k integrácii a globalizácii.

Najnovšie sa venujú osudom a údajnému právo na migráciu a otváraniu hraníc cudzincom. Skutočne si naivne myslia, že hlboká hodnotová kríza západnej civilizácie, založenej na toteme zlatého teľaťa bánk, konzumu a idey nepretržitej expanzie – ktorá sa v prírode nikde nevyskytuje – dá sa zachrániť zbavovaním národov ich slobody, zvrchovanosti a kultúrnej rozmanitosti budovaním európskeho superštátu? Že ideologická posadnutosť, promigračné šialenstvo a šírenie nenávisti k národnej aj pôvodnej európskej a kresťanskej identite sa nezaobíde bez civilizačných následkov?

Aj pápež za zvrchovanosť

Zvrchovanosť vyzdvihol aj pápež Ján Pavol II, ktorý v roku 1980 na kongrese UNESCO v Ženeve povedal:

Jestvuje základná zvrchovanosť spoločnosti, ktorá sa prejavuje v kultúre národa. Ide o zvrchovanosť, ktorou je zároveň aj človek výsostne zvrchovaný. Túto základnú zvrchovanosť vlastní každý národ silou svojej vlastnej kultúry

A my dnes, takmer o tri desaťročia nadšene ako boľševici a s nenávisťou ako fašisti presadzujeme multikulturalizmus! Ján Pavol II. akoby videl dopredu, keď súčasne uviedol: “Nedovoľte, aby sa táto podstatná – teda národná – zvrchovanosť stala korisťou akéhokoľvek politického alebo hospodárskeho záujmu!“.

Žiaľ, musíme povedať: Stalo sa! Rovnako jasná a zrozumiteľná bola zvrchovanosť 1.SNR v roku 1848: „Nikoho iného teraz nemá počúvať, od nikoho druhého rozkazy prijímať národ náš, okrem národnej svojej vrchnosti, od Národnej našej rady…“

Dnešná Národná rada však stále viac a viac zbavuje národ jeho zvrchovanosti vo vlastnom štáte, alebo zvrchovanosť nebráni, nepresadzuje, neobhajuje, neukotvuje a neposilňuje ďalšími zákonmi. Asi naposledy sme presadili povinnosť umiestniť v každej triede štátne symboly – vlajku, štátny znak a text štátnej hymny ešte v roku 2010 z môjho pôvodného návrhu Vlasteneckého zákona.

Už ani krok späť

Na výročie zvrchovanosti je čas pre kompetentných (predpokladá sa to), kde sú hranice, za ktoré už nesmieme ustúpiť.

Ešte nedávno prostredníctvom vlasteneckého cítenia sa snažili vlády udržiavať a prehlbovať spoločenskú a sociálnu súdržnosť, vrátane súdržnosti štátu, zabezpečiť lojalitu občanov, získať ich pre rôzne verejné projekty, činnosti a opatrenia.

Dnes sa štát len nemo prizerá ako moc v spoločnosti preberá nikým nevolený a nekontrolovaný tretí sektor.

V súčasnosti čoraz viac žneme negatívne dopady ľahostajného prístupu k zvrchovanosti v oblastiach, ktoré sú pre každého z nás priam životné: Slovensko má najnižšiu mieru potravinovej sebestačnosti, vrátane zvrchovanosti nad pôdou, ktorá nás primárne živí.

Stratili sme kontrolu nad energetickými nosičmi ich privatizáciou, stále obmedzujeme jazykovú zvrchovanosť slovenčiny ako štátneho jazyka na našom južnom území, nechránime jeho čistotu a kultivovanosť, kultúru sme rozpredali na „granty“ infantilným pseudoumelcom a národne cítiacich tvorcov sme odsúdili do ilegality.

Zvrchovanosť ako soľ

Zvrchovanosť znamená vedieť ju aj obrániť, dokázať ju, potvrdiť a keď treba – aj pritvrdiť. Napríklad dôslednejším vynútením plnenia si povinností a zákonnosti. Samostatnou kapitolou je dodržiavanie ústavy. V mnohom by stačilo a veľa spoločenského zla by sa zamedzilo, keby sa striktne dodržiavala veta prvého článku: Slovenská republika sa neriadi nijakou ideológiou…

Pretože dnes nás o našu zvrchovanosť oberajú, ba priamo ju likvidujú rôzne moderné ideológie, prenášané časťou spolitizovaných a sfanatizovaných mimovládnych organizácií.

Ak podľa Tomáša Akvinského národovectvo vychádza “z prirodzenej lásky ku koreňom našej bytosti a sama príroda nás vedie k prítulnosti a láske k nim”, potom zvrchovanosť patrí medzi tzv. prirodzené zákony, ktoré sú nadradené nad zákony prijímané zákonodarcami – či našimi, európskymi alebo uzneseniami a paktmi OSN!

Aj španielsky mysliteľ José Ortega y Gasset považuje európske národy na skrytú hnaciu silu v jestvovaní kultúry, spoločnej všetkým európskym národom. Nejaké choré hlavy si však myslia, že hnacím motorom budú migranti, na ktorých sa pozerajú ako komoditu, tovar a službu!

Tieto postihnuté mozgy tvrdia, že sme vraj zahľadení do seba, dokonca, že vraj máme vrodenú predispozíciu na rasizmus, xenofóbiu a extrémizmus a že teda Európania nemajú právo na samostatnú existenciu! A takýchto šialencov s postihnutím Kronovho komplexu dokonca ešte platíme z verejných zdrojov!

Učme sa zvrchovanosti aj od iných

Vraj sa máme učiť od cudzích. Dobre, poďme. Napríklad od Francúzov. Francúzska ústava nepozná iný pojem pre svojich občanov ako Francúzov. Preambula prehlasuje, že “Národ zabezpečuje jednotlivcovi i rodine podmienky potrebné k rozvoju”, že “národ vyhlasuje solidaritu a rovnosť a že je to Národ, ktorý “zaručuje deťom i dospelým prístup k vyučovaniu i k vzdelaniu”.

Írska ústava zas definuje “národné územie”, hovorí o národnej politike a o národnom jazyku. Nijaké „občianske“ bláboly tam nenájdete. Dokonca článok 9. stanovuje, že “základnými politickými povinnosťami všetkých občanov sú vernosť národu a oddanosť štátu”.

No toto keby sme išli dať do našej ústavy, tak všetci tí smatanovci, šimečkovci, kordovci, kernové, hríbovci, havrani … (zoznam by bol, žiaľ, dlhý) by dni a noci kvílili žalmy, písali petície, organizovali protesty a volali o pomoc svet, Sorosa, OSN, Brusel, kričiac „Sodoma a Gomora“ na Slovensko. Čo im na to povedať?

Že už Seneca to vedel: „Nikto nemiluje vlasť preto, že je veľká, ale preto, že je jeho“. Úlohou budúcnosti je nedopustiť vydediť národ, pozbaviť nás suverenity, zvrchovanosti a nedať priestor antislovenským, antinárodným a antikresťanským živlom, posadnutých novodobými šialenými ideológiami. Tak, aby aj mladí ľudia a jednotlivci z ďalších generácií vedeli po otázke, ktorú Boh položil Adamovi „Kde si?“ odpovedať hrdo a sebavedome: No predsa doma, na Slovensku!

Rafael Rafaj

O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou a slobodou slova a prejavu. Publicistike a písaniu sa venuje už 30 rokov so zameraním na komentáre, glosy, analýzy a eseje, ktoré mu spolu s básňami začali vychádzať v Literárnom týždenníku a neskôr vo vyše desiatke ďalších publikácií. Autor knihy Za národ (2005) a knihy na vydanie Tajný kód starých Slovenov. Expert a predseda odborného tímu pre kultúru a médiá v hnutí Republika.