Giulio Meotti: Pokiaľ nemáte slobodu prejavu, tak nie ste slobodní

Aj o rozdieloch a podobnosti medzi sovietskou represiou a politicky korektným Západom píše vo svojom článku kultúrny redaktor denníka Il Foglio, taliansky novinár a spisovateľ Giulio Meotti.

V Amerike existuje v súčasnej dobe nová generácia exulantov z komunistických režimov bojujúcich proti ideológii politickej korektnosti zvanej woke, píše Giulio Meotti v článku uverejnenom na webe Gatestone Institute.

Predtým, než sa Czeslaw Milosz stal autorom knihy Zotročený duch (Zniewolony umysl, The Captive Mind) a laureátom Nobelovej ceny za literatúru, tak vo svojom rodnom Poľsku bojoval s dvoma totalitami – najprv s nacizmom a potom s komunizmom.

V roku 1945, po vstupe do poľskej diplomatickej služby, bol Czeslaw Milosz menovaný kultúrnym atašé poľského veľvyslanectva v New Yorku, kde pôsobil až do svojho odvolania v roku 1950. V roku 1951 emigroval do Francúzska.

Jeho každodenné skúsenosti v metropolitnej oblasti Bay Area podnietili jeho nezmieriteľný vnútorný odpor k novej americkej politickej korektnosti. Czeslaw Milosz napísal:

„Je dosť znepokojujúce, keď stojíte pri okne s profesorkou nemeckého pôvodu a pozeráte sa, ako študenti na kampuse podpaľujú knižnicu a ona hovorí ‚To si pamätám.'“

Czeslaw Milosz videl vyrastať budúcu vládnucu triedu USA. Okrem iného napísal:

„Atmosféru na amerických univerzitách utvárajú do značnej miery aj ľudia, ktorí boli v roku 1968 revolucionári.“

Napísal tiež, že „v dnešnej dobe musíte byť“ ‚politicky korektní‘, čo znamená, že musíte byť na strane černochov, proti rasizmu, a pre všetko, čo je progresívne.“Na otázku, aké sú rozdiely a podobnosti medzi sovietskou represiou a politicky korektným Západom, odpovedal ďalší sovietsky disident a spisovateľ Vladimir Bukovskij – ktorému v USA trvalo 25 rokov nájsť vydavateľa, hoci strávil 12 rokov v sovietskom väzení – toto:

„Väčšina týchto kecov pochádza z amerických univerzitných kampusov. Bol som v Stanforde v polovici 80. rokov a s úžasom som sledoval erupciu politickej korektnosti. Vždy som vinil ľudí, ako boli Stalin a Berija, z cenzúry, ale teraz som si uvedomil, že ju chce zaviesť aj mnoho intelektuálov! Títo ľudia si vždy budú želať cenzúru; budú chcieť byť utláčateľmi, a vždy budú predstierať, že sú utláčaní.“

Natan Šaranský, ktorý pred tým, ako v roku 1986 odišiel zo Sovietskeho zväzu do Izraela, bojoval proti sovietskemu systému v gulagu, nedávno napísal:

„Dnes populárny termín ‚politicky korektné‘ sa objavil na konci 20. rokov 20. storočia a opisuje potrebu napraviť myslenie deviantov tak, aby zodpovedalo línii Komunistickej strany …“

„Na Západe dnes neprichádza tlak na prispôsobenie sa od totalitných špičiek – naši politickí vodcovia nie sú stalinistickí diktátori. Tento tlak vyvíjajú fanatici žijúci vedľa nás, v našich štvrtiach, v škole alebo v práci, ktorí často využívajú verejné zahanbenia na Twitteri ako nástroj šikanovania, ktorý slobodomyseľných ľudí umlčí – alebo ich naučí sa pretvarovať.“

Zástupca novej generácie ruských kritikov Garri Kasparov k „sebazničujúcej špirále Západu“ poznamenal, že namiesto toho, aby Západ vlastné kultúrne dedičstvo chránil, tak ho ničí.

K slabosti svetových lídrov bývalý majster sveta v šachu povedal, že sa nedávno díval s dojatím na rad bielych krížov na hroboch amerických vojakov padlých v Normandii. Denníku Le Figaro povedal:

„Kde sú de Gaulleovia a Churchillovia? Vidím len veľa Chamberlainov a Daladierov …. Keď som videl ten príval odsudzovania historických postáv na základe našich súčasných kritérií, tak som bol šokovaný. Západ by mal byť na svojich predkov hrdý, namiesto toho, aby ich nenávidel.“

Lej Čang, profesor fyziky na Štátnej univerzite Winston-Salem, sa narodil v Číne v roku 1966, v roku, keď začala Mao Ce-Tungova „kultúrna revolúcia“.

Počas desiatich rokov tiahli Červené gardy – tvorené väčšinou študentmi – po čínskych uliciach a napadali disidentov, nezávislých mysliteľov a učiteľov.

„Neexistovala žiadna sloboda prejavu, nemohli ste zdieľať žiadne hodnoty a myšlienky, ak to neboli hodnoty a myšlienky Maa,“ povedal Lej Čang v rozhovore pre týždenník Carolina Journal.

V súčasnosti vidí profesor Čang podobnú znepokojivú atmosféru na amerických univerzitách.

„Sú tu teraz ľudia, ktorí hovoria: ‚Matematika predstavuje nadradenosť bielej rasy,‘ alebo že keď vyššiu matematiku vynašli bieli muži, tak ide o útlak. To je predsa úplná blbosť.“

Lej Čang zdôrazňuje to, čo nazýva ničivým účinkom na slobodu prejavu:

„Nemôžete hovoriť otvorene. Ľudia na univerzitách sú väčšinou liberálneho zamerania, a tak liberálna politika preniká do posluchární. Vy ale nemôžete otvorene povedať, že to je zle, a že to bude mať následky. Aj keď nikto nič nehovorí, tak ľudia vedia, kto je liberálny učiteľ, a kto uvažuje inak. A bez slobody prejavu je táto situácia veľmi nebezpečná. Ak nemáte slobodu prejavu, tak nie ste slobodní.“

Ďalším rizikom pre budúcnosť je vymývanie mozgov na základných školách v USA pod rúškom „kritickej rasovej teórie“.

Ako v denníku USA Today vysvetľuje Christopher Rufo z Manhattan Institute, „kritická rasová teória“ preformulováva znenie marxistickej dialektiky utláčateľov a utláčaných a „nahrádza triedne kategórie buržoázie a proletariátu kategóriami belošskej a černošskej identity.“

Jednoducho povedané,“ kritická rasová teória „predstavuje formu“ rasového marxizmu „.

Exulanti, ktorí zažili skutočný marxizmus vo svojich rodných krajinách, sú veľmi znepokojení tým, ako sa rasová verzia „utláčateľov a utláčaných“ šíri po celých Spojených štátoch.

Profesor Lej Čang povedal:

„Keď v škôlke povedia päťročným alebo šesťročným deťom, že sú zlé a vinné, pretože patria k tej či onej rase, alebo že sú utláčané, ak patria k tej či onej skupine, tak deti s tým nemôžu nesúhlasiť. A to je niečo veľmi zlé , pretože deti farbu svojej pleti ani svoj pôvod zmeniť nemôžu. Deti si svoju rasu nevybrali, deti sú Američania, my všetci sme Američania. Ak však spolu budeme kvôli tejto ideológii navzájom bojovať, tak súhlasím s názorom, že táto ideológia Ameriku zničí.“

„Rovnako to prebiehalo počas Mao Ce-tungovej kultúrnej revolúcie. Všetkým deťom sa už od útleho veku každý deň vtĺkali do hlavy, že vďaka svojmu zlému pôvodu sú veľmi nízko na súčasnom spoločenskom rebríčku a učili ich milovať len Maa a revolúciu. Ak ste nesúhlasili alebo ste povedali niečo iné, tak vás potrestali – prevychováním, aby ste slepo verili Mao Ce-tungovi. Vtedy sme nemali žiadnu slobodu myslenia.“

Popredný čínsky sociológ Sun Li-pching tvrdí, že hoci politická korektnosť v Amerike začala ako cesta k presadzovaniu rovnosti, tak dnes sa zmenila v „okovy, ktoré si Amerika dobrovoľne nasadila.“

Najslávnejšia severokórejská utečenkyňa Yeon Park povedala, že Spojené štáty americké vždy považovala za krajinu slobody prejavu a myslela si to až do chvíle, keď tam začala študovať na Kolumbijskej univerzite.

Bola hneď zo začiatku šokovaná tým, čo okolo seba videla – protizápadným sentimentom a vynútenou politickou korektnosťou – a napadlo ju, že „ani Severná Kórea nie je tak šialená.“

„Myslela som si, že Amerika je iná, ale videla som toľko podobností so Severnou Kóreou, až som z toho začala mať strach.“

Yeon Park sa narodila v severokórejskom Hjesane pri hranici s Čínou. Jej rodičia sa v snahe uživiť zapojili do obchodovania na čiernom trhu. Jej otec bol za predaj cukru a ryže na čiernom trhu poslaný do pracovného tábora.

Zo Severnej Kórey utiekla Yeon Park so svojimi rodičmi v roku 2007. Povedala, že vidieť „indoktrináciu“ v Amerike je pre ňu veľmi smutné. A podotkla:

„Keď som prišla na Kolumbijskú univerzitu, tak najskôr zo všetkého ma zoznámili s tzv. ‚Bezpečným priestorom‘. Povedali nám, že za všetky problémy môžu bieli muži.“

Diskusie na univerzite jej pripomínali kastový systém v Severnej Kórei, kde sú ľudia klasifikovaní podľa svojich predkov.

„Myslela som si, že Američanov nenávidia iba Severokórejčania, ale ukázalo sa, že v Amerike žije veľa ľudí, ktorí ju nenávidia.“

V jej rodnom „socialistickom raji“, Severnej Kórei, boli študenti zvyknutí mlčať. Yeon Park k tomu poznamenala:

„Moja matka mi povedala, že najnebezpečnejšia vec v mojom tele je môj jazyk. Takže som vedela, aké nebezpečné bolo hovoriť v našej krajine nevhodné veci.“

Profesorka chémie na Kalifornskej univerzite Anna Krylov, ktorá sa narodila v Sovietskom zväze, porovnala ideologickú zvieraciu kazajku v Sovietskom zväze so súčasnou politizáciou vedeckého a kultúrneho života v Spojených štátoch takto:

„Dospela som v relatívne miernom období sovietskej vlády, v ére po Stalinovej smrti. Ideológia napriek tomu stále prestupovala všetkými aspektmi života a prežitie vyžadovalo prísne dodržiavanie straníckej línie a nadšené prejavy ideologicky správneho správania. Nevstúpiť do Komsomolu (Komunistického zväzu mládeže) by znamenalo kariérnu samovraždu – nečlenom bolo znemožnené vysokoškolské vzdelanie. Otvorené praktizovanie viery by mohlo viesť k ešte horším následkom, napríklad až k uväzneniu. Rovnaké následky by mohlo mať aj čítania nesprávnej knihy (Orwell, Solženicyn atď.). Človeku mohla spôsobiť ťažkosti dokonca aj knižka poézie, ktorá nebola na štátom schválenom zozname …. „

„Tejto prísnej ideologickej kontrole neunikla ani veda. Západné vplyvy boli považované za nebezpečné. Učebnice a vedecké práce neúnavne zdôrazňovali svetoborné objavy a úspechy ruskej a sovietskej vedy. Celé vedecké disciplíny boli vyhlásené za ideologicky nečisté, reakčné a nepriateľské voči vláde robotníckej triedy a kauze svetovej revolúcie. Ako ‚buržoázne pavedy‘ boli označené napríklad genetika a kybernetika.“

Vráťme sa do 21. storočia. Píše sa rok 2021. Studená vojna je už len vzdialenou spomienkou. „ZSSR už nie je na mape sveta,“pripomína Anna Krylov.

„Zistila som však, že odkaz Sovietskeho zväzu prežívam niekoľko tisíc kilometrov na západ, akoby som žila v orwellovskej zóne súmraku. Som svedkom stále silnejších pokusov podrobiť vedu a vzdelávanie ideologickej kontrole a cenzúre. Rovnako ako v sovietskych časoch, je aj dnes cenzúra ospravedlňovaná všeobecným dobrom. Kým v roku 1950 stelesňovala väčšie dobro svetová revolúcia, tak v roku 2021 je oným dobrom ‚sociálna spravodlivosť’… „

„Bolo nám povedané, že v záujme budovania lepšieho sveta a riešenia spoločenských nerovností je našu odbornú literatúru potreba očistiť od mien ľudí, ktorých osobné správanie nezodpovedá vysokým štandardom samozvaných nositeľov novej pravdy. Povedali nám, že musíme prepísať naše osnovy a zmeniť spôsob, akým učíme a ako sa vyjadrujeme….“

„Ako spoločnosť stojíme pred dôležitou voľbou. Môžeme podľahnúť extrémne ľavicovej ideológii a stráviť zvyšok svojho života lovom prízrakov a honením čarodejníc, prepisovaním histórie, politizáciou vedy, inou formuláciou prvkov jazyka a premenou technického vzdelávania (veda, technológia, inžinierstvo a matematika) vo frašku. Alebo môžeme presadzovať kľúčový princíp demokratickej spoločnosti – slobodnú a necenzurovanú výmenu názorov – a pokračovať v našom hlavnom poslaní, v hľadaní pravdy, so zameraním pozornosti na riešenie skutočných, dôležitých problémov ľudstva.“

Je životne dôležité počúvať, čo hovoria a píšu ľudia, ktorí utiekli z represívnych komunistických režimov. Zažili zastrašovanie, politickú propagandu, vymývanie mozgov na školách a univerzitách a intelektuálny teror kvôli „zlej“ knihe, myšlienke alebo slovu.

Tí, ktorí utiekli z komunistických rajov, dnes v americkej demokracii vidia rovnako nebezpečnú cenzúru a bezohľadný totalitný útlak.

Vedia lepšie ako my, aký veľký význam má v spoločnosti sloboda myslenia a aké úsilie musíme na jej obranu vynaložiť.

Autor: Giulio Meotti – kultúrny redaktor denníka Il Foglio, taliansky novinár a spisovateľ.

Zdroj: cs.gatestoneinstitute.org
Preklad: konzervativnyweb.sk