Fikcia, ktorá sa hrá na “Dobovú dokumentárnu drámu”. Eduard Chmelár o Sorosovskom ideovo-propagandistickom filme Vlna.

V uplynulých dňoch ma profesionálna zvedavosť pritiahla do kina, aby som si pozrel široko diskutovanú drámu Vlny zobrazujúcu zápas redaktorov Česko-slovenského rozhlasu za slobodu v pohnutých dňoch vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do našej vlasti v auguste 1968.

Hneď na úvod musím povedať, že je to remeselne veľmi kvalitne urobené kino, porovnateľné s európskou produkciou. Divák sa nudiť určite nebude, ba je tu veľká pravdepodobnosť, že odíde z tohto filmového predstavenia dojatý. A tu sa začína (nielen môj) problém s týmto filmom. Ak by bol totiž uvedený ako fikcia, bolo by všetko v poriadku. Ak sa však tvári ako rekonštrukcia skutočných udalostí, je tu až príliš veľa vecí, ktoré nesedia s realitou a keďže tvorcovia hrajú vedome na city divákov, ktorí vychádzajú z kina so slzami v očiach v domnení, že presne tak sa to stalo, nemôžem hovoriť o ničom inom ako o cielenej manipulácii obecenstva.

Začnem tým, čo ma takmer zdvihlo zo stoličky hneď na úvod filmu. Rozprávačka (Táňa Pauhofová) ponurým hlasom takto uviedla dobový kontext: „Sovietsky zväz drží krajiny východnej Európy vo svojom područí, ich vlády sú podriadené Moskve. 1 300 000 politických väzňov, 5 800 popráv, milióny zničených životov…“ Tie čísla ma ako historika šokovali. Ako k nim tvorcovia filmu prišli? O ktorej krajine to hovoria? 5 800 politických popráv nebolo ani v ČSSR, NDR, Poľsku, Maďarsku, Rumunsku a Bulharsku dohromady. V Česko-Slovensku evidujem 178 popravených (podľa výskumu Karla Kaplana) alebo (keby mi chcel nejaký chytrák šermovať tendenčnými údajmi ÚPN) maximálne 248 osôb. To znamená, že film preháňa s počtom popravených o 3000 %. Francúzska historička Muriel Blaive zaoberajúca sa dejinami strednej Európy v komunistickom období zasa uvádza v rokoch stalinistického teroru (1948 – 1953) v táboroch a väzniciach maximálne 50 000 odsúdených. Ako sa filmári dopracovali k tomu číslu vyše jeden a štvrť milióna?

Film však prekrúca dejiny už samotnou atmosférou doby. V druhej polovici šesťdesiatych rokov tu rozhodne nevládol teror a strach. Bolo to obdobie tzv. politického odmäku a nádejí, obdobie nevídaného rozmachu umenia a vedy, panoval skôr optimizmus a idealizmus. Tvorcovia akoby vykreslili skôr temné päťdesiate ako farbisté šesťdesiate roky. S trpkým úsmevom som sa pozeral na to, ako zobrazili nástup Pražskej jari. Ono to nebolo tak, že v dôsledku rozhodnutia ÚV KSČ tu zrazu prepukla sloboda. Reformný proces sa postupne rozvíjal v rokoch 1963 – 1968, ľudia slobodne diskutovali už pred oficiálnym zrušením cenzúry a boli to diskusie oveľa bohatšie, hlbšie, rôznorodejšie a fundovanejšie ako dnes.

Scéna, kde študenti údajne už v roku 1967 pochopili, že Dubček sa ako prvý odvážne postaví za slobodu prejavu a roznášali letáky s jeho portrétom, je absolútne lživá. Alexander Dubček bol v tomto období nudným nevzdelaným aparátčikom, v päťdesiatych rokoch bol dokonca stalinistom a písal odporné pamflety proti „buržoáznym nacionalistom“, ktorí končili v krutom väzení alebo na popravisku. Dubčeka na čelo strany vybrali po vynútenej rezignácii Novotného preto, lebo ho považovali za neškodného, no na tomto poste svojou naivitou a nepochopením situácie prispel k tragédii 21. augusta 1968. Už veľakrát som zdôrazňoval, že jeho historická zásluha je skôr v tom, čo neurobil (nezasiahol voči rozmáhajúcemu sa demokratickému hnutiu zdola) ako v tom, čo urobil. A ešte k tej slobode prejavu: na lepšie pochopenie atmosféry šesťdesiatych rokov často opakujem svedectvo novinára Romana Kaliského. Keď redaktori Kultúrneho života niečo „vyviedli“, obchádzali Alexandra Dubčeka a išli orodovať priamo za Vasilom Biľakom. Ten bol totiž v tom čase oveľa liberálnejší ako Dubček. Až takéto zložité a paradoxné dokážu byť dejiny a ich vývoj.

Zobrazenie politickej, spoločenskej a kultúrnej atmosféry vo filme je úplne skreslené. Aj preto sa nebudem zaoberať často až úsmevnými detailmi, ako bol „news desk“ na americký spôsob (redakcie v Česko-Slovensku vyzerali v šesťdesiatych rokoch úplne inak). Chyby vo filme sú oveľa zásadnejšieho rázu. Stotožňujem sa so spomínanou francúzskou historičkou Muriel Blaive, že prekrútené dejiny ohrozujú demokraciu, lebo nepodnecujú mladých ľudí ku kritickému skúmaniu samých seba. Práve tento nedostatok sebareflexie škodí demokracii najviac. Najpovolanejší vyjadriť sa k tejto téme boli disidenti Ján Čarnogurský alebo Albert Marenčin. Obaja zhodne tvrdili, že s vykresľovaním niektorých aspektov normalizácie sa to už preháňa.

Nečudo, veď podobné filmy zobrazujúce gýčové stereotypy o dobrých novinároch a zlých Rusoch sú skôr paródiou na toto obdobie. Ale hlavne – mali by ho hodnotiť kvalifikovaní historici, a nie herci. Lebo keď sa už aj režisér Jiří Mádl musel dištancovať od dezinterpretácie Táni Pauhofovej a Tomáša Maštalíra o podobnosti vtedajšieho režimu s tým súčasným, mohli by si to uvedomiť aj všetci ostatní. Sú to podobné bludy ako tie, ktoré nedávno zazneli od herečky Rebeky Polákovej, ktorá sa pri propagovaní gangsterského filmu Miki úplne opustila a zadrela, že v súčasnosti sú na Slovensku rovnakí mafiáni ako v deväťdesiatych rokoch… Teda, milá slečna, aj keď ste mali vtedy iba osem rokov, to vás neospravedlňuje od šírenia podobných bludov, že dnes tu máme na dennom poriadku mafiánske vraždy ako za Černáka, spojené s odrezávaním hláv, rozpúšťaním tiel v kyseline a podobnými nechutnosťami. A tak herci, ktorí lákajú na podobné filmy s moralizujúcim apelom, že musíme poznať vlastné dejiny, prispievajú skôr k vymazávaniu historickej pamäte a ich toxická sila by sa nemala podceňovať.

Patrí k tomu aj spôsob zobrazovania roku 1968. Rôzni umelci a aktivisti sa urputne usilujú, aby ste si z Pražskej jari pamätali len jej krvavé potlačenie, aby sa pripomínanie tohto výročia stalo iba zvrátenou príležitosťou na neustále oživovanie šovinistickej nenávisti voči Rusom. Keď sa spýtate mladých ľudí, čo im hovorí rok 1968, tak väčšina z nich si spomenie (ak vôbec) len na tanky. Ale spýtajte sa, čo im hovorí Akčný program alebo autori reforiem Zdeněk Mlynář, Oto Šik, Viktor Pavlenda a ďalší. Budú na vás pozerať ako teliatka na vráta.

Aj preto v kapitole o Pražskej jari mojej pripravovanej knihy nebude ústrednou témou okupácia, ale priebeh reformného procesu. Ľudia by mali vedieť, aké nadšenie vtedy vládlo, ako sa reformátorom podarilo presadiť víziu tej najvyššej formy demokracie kombinovanej so sociálnou spravodlivosťou, ako sa im podarilo spojiť vysokú mieru slobody s bezplatným školstvom, zdravotníctvom, dotovanými potravinami, bývaním a rekreáciami, systémom pôžičiek s nízkymi úrokmi a spolurozhodovaním pracujúcich na riadení podnikov. Bola to Dubčekova éra, ktorá priniesla voľnú sobotu a skrátený pracovný týždeň, slobodne rozvíjala vzťahy s Východom i Západom bez akéhokoľvek nátlaku a presadila najvyššiu formu slobody prejavu v dejinách. Chcem, aby ľudia toto všetko vedeli a pochopili, že skutočným pokrokom, na ktorý by sme mali nadviazať, je rok 1968, a nie 1989, ktorý bol iba reštauráciou politických a ekonomických vzťahov, ktoré naša spoločnosť odmietla už v roku 1945.

Áno, novinári tohto obdobia boli hrdinovia, nie ako tie dnešné zapredané nevzdelané ľudské tragédie. Pracovali pre ľud, tlmočili vôľu ľudu, išli s ľudom. Aj preto mi bolo pri sledovaní filmu Vlny trochu ľúto, že zobrazoval iba príbeh českých novinárov, hoci tí slovenskí za nimi v odvahe, talente a erudícii v ničom nezaostávali, ba práve naopak: bolo to po prvýkrát, keď slovenská žurnalistika kvalitou prekonala českú a dosahovala tú najvyššiu európsku úroveň toho obdobia. Denník Smena dokonca ako prvé noviny v Európe vypovedal poslušnosť svojmu vydavateľovi a vyhlásil redakčnú nezávislosť, teda niečo, o čom sa dnešným robotníkom pera pracujúcim pre Pentu, Eset a iných oligarchov môže len snívať.

Takže nie, tento film vás o našich dejinách veľa nenaučí. Ak by som chcel byť veľmi zlý, tak by som povedal, že je myšlienkovo rovnako podnetný ako Mádlov pamflet „Přemluv bábu“. Ale napriek tomu si myslím, že je to jeho najlepší film. Len mu nesmiete uveriť a podľahnúť manipulatívnemu dojatiu. Lebo ak chceme našim dejinám naozaj porozumieť, nemôžeme stotožňovať atmosféru komunistického teroru z rokov päťdesiatych s atmosférou najväčšieho spoločenského vzopätia rokov šesťdesiatych. A už vôbec nie balamutiť ľudí, že normalizačné praktiky so zatváraním disidentov a mlátením demonštrantov sú totožné s dnešnou spoločenskou atmosférou.

/ FB Eduard Chmelár / Nové Slovo /