Fantastické v najobyčajnejšej každodennosti (Za velikánom slovenskej kinematografie Jurajom Jakubiskom)

Kultový taliansky režisér Federico Fellini o ňom povedal: „Nie všetci máme Jakubiskove oči, ktoré mu dovoľujú vidieť to zázračné, nečakané a fantastické aj v najobyčajnejšej každodennosti.“

Krátko pred polnocou v noci z piatka na sobotu 24. februára 2023 zomrel v Prahe vo veku nedožitých 85 rokov významný slovenský filmový režisér, scenárista, kameraman a výtvarník Juraj Jakubisko. Nemožné robil skutočným aj bez najmodernejšej techniky – fundamentom všetkého bola jeho bezbrehá imaginácia.

Kultový taliansky režisér Federico Fellini o ňom povedal: „Nie všetci máme Jakubiskove oči, ktoré mu dovoľujú vidieť to zázračné, nečakané a fantastické aj v najobyčajnejšej každodennosti.“

Hádam ani netreba špeciálne pripomínať, že Juraj Jakubisko, rodák z rázovitej východoslovenskej dediny Kojšov (nar. 30. apríla 1938), patril v šesťdesiatych rokoch minulého storočia medzi kľúčové osobnosti tzv. česko­‑slovenskej novej vlny. Zatiaľ čo všetci okolo neho – v snahe dostať do pľúc filmovej tvorby, vyschnutých obdobím schematickej podvýživy, čerstvý kyslík – „doháňali Európu“, Jakubisko akoby si stačil sám.

Isteže, nebolo to tak od samého začiatku, lebo z debutového filmu Kristove roky (1967) jednoznačne vyplýva, že režisér dobre vedel, čo sa vo vtedajšej Európe práve nosí. Ak túto cestu vzápätí opustil, určite nie preto, že by nikam neviedla, ale preto, že nešlo o líniu, v ktorej by sa mohol naplno cítiť v svojej slovenskej koži. Jednoducho, vrátil sa „domov“, a tento návrat znamenal v režisérovom prípade kardinálny filozofický, myšlienkový aj umelecký zlom. Tvorcu najväčšmi upútal vášnivý, paragrafmi počestnej morálky nespútaný život.

Intenzívne z neho čerpal od detských liet. A keďže disponoval zmyslami pripravenými absorbovať všetko – život i smrť, sladkosť i horkosť, hrôzu i šťastie, tragiku i humor v ich opojnej zmesi –, námety čerpal žiadostivejšie než iní. Navyše, všetko spomenuté umocňovala jeho fantázia, ktorá akoby sa napájala zo Chagallovho žriedla. Obrazy tejto imaginácie vybuchovali sťa petardy, pričom ich vyústeniu do bizarných rovín zabránila režisérova estetická disciplinovanosť.

Očarený ľudovou tradíciou

Slovenská aj česká filmová kritika považuje za Jakubiskove vrcholné diela prvé štyri dlhometrážne tituly, nakrútené v druhej polovici, resp. na sklonku šesťdesiatych rokov (Kristove roky, Zbehovia a pútnici, Vtáčkovia, siroty a blázni, Dovidenia v pekle, priatelia). Uvedené filmy, analyzované a interpretované mnohými štúdiami a článkami, sú presvedčivým dôkazom režisérovho výnimočného talentu, originálneho pohľadu na svet a, samozrejme, bezodnej fantázie. Sugestívne poetické a metaforické asociácie (à la Fellini) a formálne postupy, ktoré Jakubisko uplatnil v spomenutých dielach, patria v rámci česko­­slovenskej novej vlny medzi najosobitejšie autorské línie a koncepty. Tvorca v nich rezignoval na tradične chápaný časopriestor, autentické dekorácie či zaužívané rozprávačské klišé. Keďže však neuprednostnil formálny tvar pred silou výpovede, dokázal nielen zaujať a osloviť, ale aj šokovať a mrazivo prekvapiť. Tematické skonkrétnenie režisérových filmov smerovalo k zobrazeniu večnej konfrontácie energie s pasivitou, snov s prízemnosťou, nádeje s prázdnotou – s plným vedomím všetkých z toho vyplývajúcich nášľapných mín a rizík. Yorick, postava z filmu Vtáčkovia, siroty a blázni, hovorí: „Iba bláznovstvo robí človeka šťastným.“ Triezvejší autorský komentár vzápätí dopĺňa, že ľudia „nájdu chvíle, keď sú skutočne šťastní, ale to je málo, i keď je to krásne. Sám seba totiž človek nemôže dlho klamať. Hra na bláznovstvo prerastá v samo bláznovstvo, a je to daň za relatívne šťastnú hru.“

Zmieniť sa treba aj o Jakubiskovom hlbokom vzťahu k slovenskej ľudovej tradícii, kultúre a folklóru. Pri využívaní motívov tejto proveniencie mu nešlo o zobrazenie idylizujúcej malebnosti či rešpektovanie historicko­­etnografických faktov a zákonitostí. Naopak, chcel poskytnúť adekvátny priestor celkovému vyzneniu poézie, ktorá stvárňovaný svet nielen vonkajškovo opisuje, ale s využitím ľudovej fantázie a fantastiky aj emocionálne umocňuje a ozvláštňuje. Tým možno vysvetliť, prečo sa pre režiséra stala folklórom i secesia. Isteže, nemáme na mysli jej rafinované dekoratívne poňatie, ale secesiu v pôvodnej naivnej forme, ktorú si privlastnilo ľudstvo rovnakým spôsobom ako predtým barok. Povedané a napísané inými slovami: Jakubisko zbavil folklór diktátu suchého etnogafizmu a vrátil mu slobodnú obraznosť. Očividným dôkazom citlivého, výsostne autorského zaobchádzania s prejavmi slovenskej ľudovej tradície je film Zbehovia a pútnici (1968), voľne nakrútený podľa literárnej predlohy Ladislava Ťažkého.

Od normalizácie do revolúcie

Ďalekosiahle konzekvencie udalostí z augusta 1968 násilne prerušili Jakubiskov tvorivý rozlet a úspešne naštartovanú umeleckú kariéru. Normalizačná mašinéria mu do filmových štúdií dovolila vstúpiť až v polovici sedemdesiatych rokov. Aj to len „zadným vchodom“, prostredníctvom reklamných a populárno­‑vedeckých snímok. Prvým celovečerným filmom, ktorý mohol po vynútenej odmlke nakrútiť, bol Postav dom, zasaď strom (1979). Zaujímavosťou je, že prísne scenáristické mantinely tomuto príbehu „mierne dešperátneho“ mladíka s dobrými úmyslami zásadnejšie neuškodili. Paradoxne, omnoho viac režisérovi ublížil ideový, resp. ideologický pancier, ktorý ho navidomoči obmedzoval pri realizácii romantických titulov z osemdesiatych rokov (Pehavý Max a strašidlá, Takmer ružový príbeh).

Na základe objednávky zo strany Slovenskej televízie nakrútil komédiu s mierne satirickým ostrím Nevera po slovensky (1980). Hoci ide o divácky obľúbené a v televíziách často reprízované dielo, dvojdielnu verziu premietanú v kinách kritika neprijala. Za skutočnú Jakubiskovu umeleckú rehabilitáciu možno oprávnene považovať až fresku Tisícročná včela (1983), v ktorej sa na rozdiel od svojich filmov zo šesťdesiatych rokov pokúsil o zdanlivo štýlovú „nečistotu“. Zámer mu vyšiel dokonale. Opätovne uplatnil výrazné ireálne dekorácie (aspoň v niektorých sekvenciách na krehkom rozhraní sna a skutočnosti) i nezameniteľný štýl nakrúcania, pričom obe zložky situoval do oveľa reálnejšieho časopriestoru. „Povinné“ robotnícke motívy, ktoré vystupujú do popredia v druhej časti opusu, svojím celkovým (až schematickým) vyznením negatívne zasiahli do pôvodnej štruktúry rozprávania. Najambicióznejším tvorcovým prednovembrovým projektom bol film Sedím na konári a je mi dobre (1989), čiastočne evokujúci jeho slávnu éru z konca šesťdesiatych rokov. Jakubisko ho však nepovažoval za „obzvlášť výnimočný alebo prevratný“. Dúfal ale, že „snímka prinajmenšom splní úlohu onej príslovečnej prvej lastovičky, ktorá nepadla ranou z brokovnice“. Krátko po uvedení filmu prišla revolúcia a ďalších lastovičiek už nebolo treba… Prelínanie motívov, komediálnu orientáciu, ale i ornamentálne využívanie symboliky a snových čísel charakterizuje tragikomicky ladený film Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992). Vzhľadom na pomery deväťdesiatych rokov režisér ojedinelým spôsobom prepojil motív komorného príbehu hlavného aktéra deja s celkovými politickými a spoločenskými peripetiami Slovenska po novembri 1989.

O strachu zo smrti

Počas roku 1995 nakrúcal Juraj Jakubisko v mojej rodnej obci Terchová film Nejasná správa o konci sveta. Mal som vzácnu príležitosť sa s ním takmer dve hodiny nerušene zhovárať. Rozoberali sme aj budúcnosť filmu a režisér v tejto súvislosti uviedol: „Problém, či film prežije napríklad ďalších sto rokov, spočíva v tom, či prežije umenie. Veď si len predstavte, že sme sa pomocou počítačov dostali tak ďaleko, že si dáte na hlavu kuklu, okuliare, magnetické rukavice, a dotýkate sa vecí, chodíte v priestore. Ale ono je to všetko imaginárne! Potom záleží iba na jedincovi, či si vymyslí nejaký film, v ktorom sa bude on sám pohybovať. To však vedie k individualizmu, potlačeniu mysle a racionalizmu. Pevne verím, že umenie je mimoriadne dôležité, pretože je niečo podobné ako náboženstvo. Dáva človeku takú silu, že stráca strach zo smrti. Pozeráte nejaký dobrý film, a vidíte, že človek sa dostane do obrovských ťažkostí a že každý iný by to už vzdal. Z toho vyjdete, čiže dávate si určitý návod, že aj ja to skúsim. Človek vidí filmovú ságu, na ktorej konci sa umiera vyrovnane. Uvedomuje si, že každým dýchaním speje k smrti a so smrťou sa musí vyrovnať, ako keď sa niekto vyrovnáva s tým, že bude popravený vo väzení. Film teda dáva človeku ilúziu, že ho pripravuje na to, aby nemal strach zo smrti. Preto hovorím, že je ako náboženstvo, aby sa človek vedel pripraviť, že musí byť spokojný so svojím životom, že nežil nadarmo. Toto je systém umenia. Čím bohatší je štát, tým je umenie dôležitejšie. A čím ďalej tento svet bohatne, tým viac musí premýšľať o smrti, aby sa zbavil strachu z nej.“

Zaslúžime si veľkofilm

Pred pätnástimi rokmi mal v kinách premiéru koprodukčný slovensko­­česko­‑britsko­‑maďarský film Bathory (2008). Ako už vyplýva z názvu, Jaku­biska inšpiroval príbeh konkrétnej historickej osobnosti – legendami opradenej čachtickej panej. Toto monumentálne výpravné dielo bolo neobyčajné z viacerých hľadísk. Rozpočtom 400 miliónov vtedajších korún sa v čase svojho vzniku stalo najdrahším stredoeurópskym filmovým projektom. Zásluhou premyslenej marketingovej stratégie a masívnej reklamnej kampane prekonalo všetky domáce rekordy v návštevnosti i tržbách. Pripomenieme, že na filme pracovali dvaja špičkoví kameramani – Slovák Ján Ďuriš a jeho český kolega František Antonín Brabec.

Nie každý rozpracovaný námet a scenár Jakubisko aj dokončil. Veľkou stratou pre slovenskú kinematografiu navždy zostane, že z finančných dôvodov nemohol zrealizovať epopeju o Svätoplukovi. Magicky ho fascinovalo, že veľkomoravský panovník viedol trinásť vojen, ani jednu neprehral a rozhýbal veľkú časť Európy. Režisér o tom plánoval nakrútiť svoj najdrahší opus, lebo bol bytostne presvedčený, že „slovenský národ si zaslúži veľkofilm“.

Matičný hold Finitným Jakubiskovým dielom je pokračovanie kultovej rozprávky Perinbaba s názvom Perinbaba a dva svety. Sprvu bola premiéra titulu plánovaná ešte pred Vianocami 2019. Zhodou rozličných okolností a faktorov pôjde film do kín až na jeseň tohto roka. Režisér pred časom otvorene priznal, že to už nebude Perinbaba, ako ju poznáme spred 38 rokov. Zároveň fanúšikom mimoriadne obľúbenej snímky sľúbil, že ich nesklame. Vďaka digitálnej technike sa v pokračovaní dokonca zjaví aj pôvodná Perinbaba, ktorú stvárnila svetoznáma talianska herečka a manželka Federica Felliniho, medzičasom zosnulá Giulietta Masina. Chýbať nemôže ani Zubatá, do deja sa vráti aj Alžbetka a Jakub. Hlavným aktérom príbehu však bude ich syn Lukáš. Jedinečné umelecké majstrovstvo a zásluhy filmového mága Juraja Jakubiska ocenila aj Matica slovenská. Pri príležitosti osláv 150. jubilea vzniku mu počas galaprogramu v priamom televíznom prenose udelila v martinskom amfiteátri svoje najvyššie vyznamenanie (2013).

Česť pamiatke slovenského režiséra 20. storočia!

Autor: Peter Cabadaj

Zdroj: slovenskepohlady.sk