Exšéf špeciálnej prokuratúry Kováčik sa spoza mreží vyjadruje k väzbe ako zaisťovaciemu inštitútu „ultima ratio“

Bývalý šéf špeciálnej prokuratúry Dušan Kováčik, ktorého NAKA zadržala 22. októbra 2020, opisuje vlas­tné skú­se­nos­ti s vý­ko­nom väz­by. Vo svojom článku reaguje aj na pod­mien­ky roz­ho­do­va­nia o väz­be.

K väz­be ako za­is­ťo­va­cie­mu in­šti­tú­tu ,,ul­ti­ma ra­tio“

Pod­ne­tom nas­le­du­jú­ce­ho vy­jad­re­nia sú osob­né ná­zo­ry na pod­mien­ky roz­ho­do­va­nia o väz­be ako i vlas­tné skú­se­nos­ti s vý­ko­nom väz­by, do kto­rej som bol vza­tý na zá­kla­de uz­ne­se­nia sú­du zo dňa 25.10.2020, a to z ko­lúz­ne­ho a pre­ven­tív­ne­ho dô­vo­du. Väz­ba je fa­kul­ta­tív­nym za­is­ťo­va­cím in­šti­tú­tom, kto­rý nie je a nik­dy nes­mie byť po­va­žo­va­ný za trest. Väz­ba pred­sta­vu­je je­den z naj­zá­važ­nej­ších zá­sa­hov do ľud­ských práv, kto­rý je ap­li­ko­va­ný vo vzťa­hu k ob­vi­ne­ným pre­važ­ne v po­čia­toč­ných štá­diách vy­šet­ro­va­nia. Až po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a nás­led­nom vza­tí do väz­by sa v roz­ho­du­jú­cej mie­re ot­vá­ra pries­tor pre do­ka­zo­va­nie, v dôs­led­ku čo­ho sa dô­vod­nosť vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia buď potvr­dzu­je ale­bo vy­vra­cia. V dôs­led­ku tej­to sku­toč­nos­ti je mož­né in­šti­tút väz­by ap­li­ko­vať len prís­ne reš­trik­tív­ne, pri strik­tnom spl­ne­ní zá­kon­ných pod­mie­nok, zoh­ľad­ňu­júc mož­nos­ti nah­ra­de­nia väz­by, a to s oh­ľa­dom na sku­toč­nosť, že na ob­vi­ne­né oso­by sa vzťa­hu­je zá­sa­da pre­zum­pcie ne­vi­ny tak, ako ju up­ra­vu­je Európ­sky do­ho­vor o ľud­ských prá­vach, Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky a mno­hé ďal­šie vnút­roš­tát­ne a me­dzi­ná­rod­né pra­me­ne prá­va vrá­ta­ne Tres­tné­ho po­riad­ku.

Zá­važ­nos­ti zá­sa­hu do osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­né­ho zod­po­ve­dá pot­re­ba riad­ne­ho a pod­rob­né­ho od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia o väz­be vo vzťa­hu ku kaž­dé­mu vä­zob­né­mu dô­vo­du. Uz­ne­se­nie o väz­be nes­mie niesť zna­ky ar­bit­rár­nos­ti, neo­dô­vod­ne­nos­ti, pri­čom ne­vyh­nut­né je roz­hod­núť o väz­be na zá­kla­de kon­krét­nych sku­toč­nos­tí a nie­len na zá­kla­de abstrak­tnej úva­hy (viď napr. roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky III. ÚS 296/2016). Me­dzi zá­ru­ky, kto­ré vy­plý­va­jú z člán­ku 17 ods. 2 a 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky,to­tiž pat­rí prá­vo oso­by na ta­ké od­ôvod­ne­nie súd­ne­ho roz­hod­nu­tia, kto­ré pres­kú­ma­teľ­ným spô­so­bom, jas­ne a zro­zu­mi­teľ­ne dá­va od­po­ve­de na všet­ky práv­ne a skut­ko­vo re­le­van­tné otáz­ky sú­vi­sia­ce s pred­me­tom súd­nej ochra­ny. Prin­cíp spra­vod­li­vos­ti pri­tom za­vä­zu­je sú­dy, aby pre svo­je roz­hod­nu­tia pos­kyt­li dos­ta­toč­né a re­le­van­tné dô­vo­dy (ob­dob­ne napr. III. ÚS 374/09).

Pri­po­mí­nam, že exis­ten­cia pot­re­by zá­sa­hu do osob­nej slo­bo­dy v po­do­be vä­zob­né­ho stí­ha­nia mu­sí byť neus­tá­le skú­ma­ná a to tak z hľa­dis­ka prie­be­hu do­ka­zo­va­nia ako aj z hľa­dis­ka exis­ten­cie resp. tr­va­nia okol­nos­tí od­ôvod­ňu­jú­cich kon­krét­ny vä­zob­ný dô­vod. Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va v mi­nu­los­ti nie­koľ­kok­rát za­ujal sta­no­vis­ko, že v zmys­le čl. 5 ods. 3 a 4 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach sa­mot­ná exis­ten­cia a tr­va­nie po­doz­re­nia a ani zá­važ­nosť ob­vi­ne­nia po ur­či­tom ča­se nes­ta­čí na od­ôvod­ne­nie ďal­šie­ho tr­va­nia väz­by, resp. udr­ža­teľ­nosť napl­ne­nia jej dô­vo­dov (napr. roz­su­dok vo ve­ci Let­te­lier pro­ti Fran­cúz­sku).Uve­de­ná pre­mi­sa je od­ra­zom zos­tro­va­cej zá­sa­dy do­ka­zo­va­nia, pod­ľa kto­rej by sa pre úče­ly ďal­šie­ho tr­va­nia väz­by mal stu­peň po­doz­re­nia zvy­šo­vať po­sil­ňo­va­ním dô­kaz­nej si­tuácie. Po­žia­dav­ka pres­kú­ma­nia hmot­ných pod­mie­nok („sub­stan­ti­ve require­ment“) zna­me­ná po­vin­nosť pres­kú­mať okol­nos­ti sved­čia­ce pre a pro­ti väz­be a s pou­ka­zom na práv­ne kri­té­riá roz­hod­núť, či sú da­né dô­vo­dy opod­stat­ňu­jú­ce väz­bu, ako aj pre­pus­tiť oso­bu na slo­bo­du, po­kiaľ­ta­ké dô­vo­dy neexis­tu­jú (napr. roz­su­dok vo ve­ci Schies­ser v. Švaj­čiarsko zo 4. 12. 1979). Tá­to po­vin­nosť za­hŕňa aj pres­kú­ma­nie od­ôvod­ne­nos­ti po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, na zá­kla­de kto­ré­ho doš­lo k za­dr­ža­niu, a pres­kú­ma­nie, či za­dr­ža­nie a nás­led­ná väz­ba sle­du­jú le­gi­tím­ny účel (napr. roz­su­dok vo ve­ci Ilij­kov v. Bul­har­sko z 26. 7. 2001). Zdô­raz­ňu­jem, že zá­sa­du pre­zum­pcie ne­vi­ny v kon­texte per­ma­nen­tné­ho doh­ľa­du nad exis­ten­ciou vä­zob­ných dô­vo­dov je ne­vyh­nut­né strik­tne ap­li­ko­vať v kaž­dom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia.

Pr­vok zá­kon­nos­ti a pri­me­ra­nos­ti väz­by mu­sí byť ok­rem roz­ho­do­va­nia o väz­be prí­tom­ný i pri sa­mot­nom vý­ko­ne väz­by. Je nep­rí­pus­tné, aby v kon­texte zá­sa­dy pre­zum­pcie ne­vi­ny, bo­li ob­me­dzenia vo vý­ko­ne väz­by strik­tnej­šie ako vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. Opä­tov­ne to­tiž pri­po­mí­nam, že väz­ba je za­is­ťo­va­cí in­šti­tút ,,ul­ti­ma ra­tio“ ap­li­ko­va­ný­na oso­bách, o kto­rých vi­ne resp. ne­vi­ne sa má eš­te len v bu­dúc­nos­ti roz­hod­núť.

Z hľa­dis­ka osob­ných skú­se­nos­tí mô­žem kon­šta­to­vať, že v rám­ci pod­mie­nok vý­ko­nu väz­by sa ako jed­ným z naj­prob­le­ma­tic­kej­ších ja­ví ne­dos­ta­toč­ný kon­takt s oko­li­tým sve­tom. Vo vzťa­hu k umož­ne­niu te­le­fo­no­vať s mo­ji­mi ob­haj­ca­mi uvá­dzam, že žia­dosť o te­le­fo­no­va­nie mo­jim ob­haj­com (pod­ľa § 29 ods. 2 Vy­hláš­ky č. 437/2006 Z.z., kto­rou sa vy­dá­va Po­ria­dok vý­ko­nu väz­by) som v ús­ta­ve na vý­kon väz­by po­dal na prís­luš­nom tla­či­ve ús­ta­vu krát­ko po mo­jom vza­tí do väz­by na kon­ci ok­tób­ra 2020. Úda­je na žia­dos­ti o te­le­fo­no­va­nie ob­haj­com ove­ril vy­šet­ro­va­teľ dňa 19.11.2020, pri­čom tla­či­vo s ove­re­ný­mi údaj­mi na ob­haj­cov bo­lo do ús­ta­vu do­ru­če­né až na kon­ci no­vem­bra 2020. V dôs­led­ku uve­de­né­ho pos­tu­pu mi bo­lo umož­ne­né te­le­fo­no­vať s ob­haj­ca­mi prib­liž­ne až po me­sia­ci od vza­tia do väz­by.

Vo vzťa­hu k umož­ne­niu te­le­fo­no­vať ro­di­ne uvá­dzam, že žia­dosť o umož­ne­nie te­le­fo­no­vať man­žel­ke som po­dal v ús­ta­ve na vý­kon väz­by na kon­ci no­vem­bra 2020.V me­sia­ci de­cem­ber 2020 môj ob­haj­ca ur­go­val or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní v sú­vis­los­ti s roz­hod­nu­tím o žia­dos­ti o te­le­fo­no­va­nie man­žel­ke. Dňa 28. ja­nuá­ra 2021 som v Ústa­ve na vý­kon väz­by po­ža­do­val ur­gen­ciu mo­jej žia­dos­ti o te­le­fo­no­va­nie man­žel­ke, v dôs­led­ku čo­ho mi v ten is­tý deň v po­po­lud­ňaj­ších ho­di­nách bo­lo pra­cov­ní­kom ús­ta­vu na vý­kon väz­by do­ru­če­né no­vé tla­či­vo s tým, aby som ho opä­tov­ne vy­pl­nil. Nás­led­ne mi v ten is­tý deň v pod­ve­čer­ných ho­di­nách ozná­mi­li pra­cov­ní­ci ús­ta­vu, že mo­ja žia­dosť o te­le­fo­no­va­nie bo­la schvá­le­ná a te­da, že mô­žem man­žel­ke te­le­fo­no­vať. Až na kon­ci ja­nuá­ra 2021 mi bol te­da or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní ude­le­ný súh­las te­le­fo­no­vať man­žel­ke. Prib­liž­ne pr­vé tri me­sia­ce vý­ko­nu väz­by som te­da ne­mal mož­nosť vô­bec te­le­fo­no­vať s ro­di­nou.

Vo vzťa­hu k osob­né­mu kon­tak­tu s ro­di­nou uvá­dzam, že s oh­ľa­dom na ak­tuál­nu pan­de­mic­kú si­tuáciu nie sú v ús­ta­ve na vý­kon väz­by po­vo­le­né osob­né náv­šte­vy ro­din­ných prís­luš­ní­kov, pri­čom ich účel by ma­li nah­rá­dzať tzv. vi­deo­náv­šte­vy, kto­ré pre­bie­ha­jú for­mou 20 mi­nú­to­vé­ho vi­deo­roz­ho­vo­ru s ro­din­ný­mi prís­luš­ník­mi pros­tred­níc­tvom po­čí­ta­čo­vej ap­li­ká­cie. Vi­deo­náv­šte­vu mi je umož­ne­né vy­ko­nať raz za ka­len­dár­ny me­siac po pred­chá­dza­jú­com súh­la­se or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní. Pr­vý mož­ný ter­mín vi­deo náv­šte­vy po nás­tu­pe na vý­kon väz­by bol na kon­ci no­vem­bra 2020. Žia­dosť o po­vo­le­nie vi­deo­náv­šte­vy som pre­to v ús­ta­ve po­dá­val na za­čiat­ku me­sia­ca no­vem­ber 2020 v dom­nien­ke, že o žia­dos­ti by moh­li OČTK v ob­do­bí tak­mer jed­né­ho me­sia­ca roz­hod­núť. O žia­dos­ti však roz­hod­nu­té ne­bo­lo, a to i na­priek ur­gen­cii mo­jich ob­haj­cov. Pr­vý mož­ný ter­mín vi­deo­náv­šte­vy tak bol zma­re­ný. Vi­deo­náv­šte­va s ro­din­ný­mi prís­luš­ník­mi mi bo­la nás­led­ne po­vo­le­ná až prib­liž­ne v po­lo­vi­ci de­cem­bra 2020 a to až po ur­gen­cii or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pra­cov­ník­mi Ústa­vu na vý­kon väz­by a po opä­tov­nom vy­pl­ne­ní no­vej žia­dos­ti o vy­da­nie súh­la­su s vi­deo­náv­šte­vou. Ďal­šie vi­deo­náv­šte­vy sa ko­na­jú v inter­va­le raz za me­siac.

Zdô­raz­ňu­jem, že prá­vo na náv­šte­vy a ko­mu­ni­ká­ciu s ro­di­nou v ča­se vý­ko­nu väz­by up­ra­vu­je čl. 99 písm. a) Európ­skych vä­zen­ských pra­vi­diel a je tak­tiež sú­čas­ťou zá­klad­né­ho ľud­ské­ho prá­va na reš­pek­to­va­nie súk­rom­né­ho a ro­din­né­ho ži­vo­ta v zmys­le čl. 8 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv, ne­vy­ní­ma­júc ús­tav­nop­ráv­ny roz­mer toh­to prá­va v zmys­le čl. 19 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Frek­ven­ciou a for­mou náv­štev ro­din­ných prís­luš­ní­kov sa v mi­nu­los­ti za­obe­ral Európ­sky vý­bor na za­brá­ne­nie mu­če­nia a ne­ľud­ské­ho či po­ni­žu­jú­ce­ho za­ob­chá­dzania ale­bo tres­ta­nia (ďa­lej len ako ,,Európ­sky vý­bor“), kto­rý ako kon­trol­ný a do­zor­ný or­gá­ny Ra­dy Euró­py viac­krát skú­mal dodr­žia­va­nie práv uväz­ne­ných osôb v kon­texte Európ­ske­ho do­ho­vo­ru na za­brá­ne­nie mu­če­niu a ne­ľud­ské­ho či po­ni­žu­jú­ce­mu za­ob­chá­dzaniu ale­bo tres­ta­niu. Európ­sky vý­bor vo svo­jej sprá­ve o náv­šte­ve Slo­ven­ska vy­ko­na­nej v ro­ku 2000 kon­šta­to­val vo vzťa­hu k náv­šte­vám vä­zob­ne stí­ha­ných osôb ,,od­po­rú­ča­nie, aby sa prá­va na náv­šte­vy pre väz­ňov vo vý­ko­ne väz­by pod­stat­ne zvý­ši­li (napr. na 30 mi­nút kaž­dý týž­deň).“ Po náv­šte­ve Slo­ven­ska vy­ko­na­nej v ro­ku 2005 kon­šta­to­val Európ­sky vý­bor, že ,,Cie­ľom by ma­lo byť po­núk­nuť náv­šte­vy prib­liž­ne kaž­dý týž­deň as­poň na 30 mi­nút.“.Po ďal­šej náv­šte­ve Slo­ven­ska vy­ko­na­nej v ro­ku 2018 kon­šta­to­val Európ­sky vý­bor, že: ,,všet­ci väz­ni by ma­li mať ná­rok a v praxi aj mož­nosť us­ku­toč­niť mi­ni­mál­ne je­den te­le­fo­nic­ký ho­vor pri­me­ra­nej dĺžky týž­den­ne a na ek­vi­va­lent as­poň jed­nej ho­di­ny náv­štev­né­ho ča­su týž­den­ne(pod­ľa mož­nos­ti by ma­li mať mož­nosť pri­jať náv­šte­vu kaž­dý týž­deň).“

Z vy­ššie uve­de­né­ho zjav­ne vy­plý­va, že pod­mien­ky vý­ko­nu väz­by na Slo­ven­sku v kon­texte kon­tak­tu s oko­li­tým sve­tom aj na­ďa­lej nespĺňa­jú európ­ske kri­té­riá, a to i na­priek to­mu, že Slo­ven­ská re­pub­li­ka bo­la v sprá­vach Európ­ske­ho vý­bo­ru za tie­to ne­dos­tat­ky opa­ko­va­ne na­po­mí­na­ná.

Po nás­tu­pe na vý­kon väz­by bo­la lis­to­vá ko­mu­ni­ká­cia s ro­di­nou tak­tiež prob­le­ma­tic­ká. Lis­ty pri­jí­mam a od­osie­lam pod­ľa § 20 ods. 3 Zá­ko­na o vý­ko­ne väz­by pros­tred­níc­tvom or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní, kde list po­dlie­ha cen­zú­re resp. kon­tro­le, v dôs­led­ku čo­ho sa poš­to­vá ko­mu­ni­ká­cia znač­ne spo­ma­ľu­je. V pr­vých me­sia­coch vý­ko­nu väz­by tr­va­lo do­ru­če­nie lis­tu ro­di­ne prib­liž­ne 4 týž­dne. Nás­led­ne ďal­šie prib­liž­ne 4 týž­dne tr­va­lo, kým som obdr­žal od­po­veď od ro­di­ny na môj list. Je te­da zrej­mé, že kon­ti­nui­ta ko­mu­ni­ká­cie s ro­di­nou pros­tred­níc­tvom lis­tov bo­la znač­ne ob­me­dze­ná. Mám za to, že týž­dne tr­va­jú­ca cen­zú­ra lis­tov vy­ko­ná­va­ná or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní v žiad­nom prí­pa­de ne­zod­po­ve­da­la zá­sa­de pri­me­ra­nos­ti a zdr­žan­li­vos­ti pod­ľa § 2 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, čl. I, bo­dy 1 a 3 Európ­skych vä­zen­ských pra­vi­diel a § 2 ods. 2 Zá­ko­na o vý­ko­ne väz­by.V in­ten­ciách uve­de­nej zá­sa­dy je pri­tom po­vin­nos­ťou vy­šet­ro­va­te­ľa pos­tu­po­vať pri vý­ko­ne kon­tro­ly ko­reš­pon­den­cie bez­od­klad­ne.  Kon­takt s ro­di­nou resp. von­kaj­ším sve­tom tak, ako ho us­ta­no­vu­je čl. 99 Európ­skych vä­zen­ských pra­vi­diel, tak­bol i z hľa­dis­ka lis­to­vej ko­mu­ni­ká­ciev pr­vých me­sia­coch vý­ko­nu väz­by znač­ne na­ru­še­ný. K zrý­chle­niu lis­to­vej ko­mu­ni­ká­cie, schva­ľo­va­niu vi­deo­náv­štev a k schvá­le­niu žia­dos­ti o te­le­fo­no­va­nie man­žel­ke­doš­lo pa­ra­doxne až po úmr­tí gen. Mi­la­na Lu­čan­ské­ho.

Oso­bit­ne si do­vo­ľu­jem pou­ká­zať na sku­toč­nosť, že po­čas vý­ko­nu väz­by som bol prís­luš­ník­mi ZVJS kon­tro­lo­va­ný v ce­le v inter­va­le prib­liž­ne raz za ho­di­nu a to cez deň ako i v no­ci. Kon­tro­la pre­bie­ha­la for­mou naz­re­tia cez prie­zor na dve­rách, pri­čom v no­ci bo­li tie­to kon­tro­ly spre­vá­dza­né roz­svie­te­ním svet­la. V ur­či­tých dňoch sa in­ten­zi­ta kon­trol zvý­ši­la v pol­ho­di­no­vých inter­va­loch. Za­žil som pri­tom ob­do­bie 5 dní a no­cí, ke­dy nep­retr­ži­te do­chá­dza­lo k pra­vi­del­nej kon­tro­le kaž­dú pol ho­di­nu a v no­ci sa­moz­rej­me aj roz­svie­te­ním svet­la. Uve­de­né kon­tro­ly s roz­sve­co­va­ním svet­la pred­sta­vu­jú znač­ný a nep­ri­me­ra­ný zá­sah do prie­be­hu vý­ko­nu väz­by, pri­čom spô­so­bu­jú vý­raz­ný spán­ko­vý de­fi­cit, kto­rý má v ko­neč­nom dôs­led­ku ne­ga­tív­ny vplyv na fy­zic­ké zdra­vie ako i na psy­chi­ku ob­vi­ne­né­ho.

V sú­vis­los­ti s opi­so­va­ný­mi kon­tro­la­mi a spán­ko­vým de­fi­ci­tom v dôs­led­ku kon­trol vo vý­ko­ne väz­by uvá­dzam, že Ná­rod­ným bez­peč­nos­tným úra­dom som bol pred­vo­la­ný za úče­lom ab­sol­vo­va­nia psy­cho­fy­zio­lo­gic­ké­ho ove­re­nia prav­dov­rav­nos­ti pod­ľa § 25 ods. 4 zá­ko­na č. 215/2004 Z.z. o ochra­ne uta­jo­va­ných sku­toč­nos­tí a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov.

V uve­de­nom pred­vo­la­ní som bol vy­zva­ný, aby som sa dos­ta­vil do síd­la úra­du v Bra­tis­la­ve (i na­priek všeo­bec­ne zná­mej in­for­má­cii, že sa na­chá­dzam vo väz­be), pri­čom sú­čas­ťou pred­vo­la­nia bo­lo pou­če­nie, z kto­ré­ho ok­rem iné­ho vy­ply­nu­lo, že na úkon sa mám dos­ta­viť od­po­či­nu­tý, vy­spa­tý, na­koľ­ko vy­šet­re­nie mô­že tr­vať až 4 ho­di­ny, pri­čom môj zdra­vot­ný stav mu­sí byť v nor­me. Uve­de­né pou­če­nie v sú­vis­los­ti s ko­na­ním na Ná­rod­nom bez­peč­nos­tnom úra­de pô­so­bí po me­sia­coch ko­lúz­nej väz­by a pra­vi­del­ných (aj noč­ných) kon­tro­lách priam cy­nic­ky.

Na zá­ver si do­vo­ľu­jem pri­po­me­núť, že zá­kon­nosť a pri­me­ra­nosť väz­by je sú­čas­ťou kri­té­rií práv­ne­ho štá­tu sta­no­ve­ných Be­nát­skou ko­mi­siou, v zmys­le kto­rých ,,Nep­ri­me­ra­ná vy­šet­ro­va­cia väz­ba mô­že byť po­va­žo­va­ná za vy­slo­ve­nie pred­čas­né­ho úsud­ku o vi­ne ob­vi­ne­né­ho“.

Je ne­vyh­nut­né, aby uve­de­né kri­té­rium na­chá­dza­lo svo­je up­lat­ne­nie v praxi nie­len pri roz­ho­do­va­ní o väz­be ale i v me­dziach pod­mie­nok vý­ko­nu väz­by.

Autor: JUDr. Du­šan Ko­vá­čik, PhD., pro­ku­rá­tor

Zdroj: pravnelisty.sk