Exriaditeľ kontrarozviedky SIS Peter Tóth o kauze policajného násilia v Košiciach a absurdnej poľovačke na hlavu Matúša Šutaja Eštoka

Excesy, k akému došlo naposledy v Košiciach, sú dosledkom desaťtročí marazmu na Slovensku. Krajnosťami toho istého problému bol zrod čuríll alebo dosadenie narcistického metrosexuála Hamrana do funkcie vrchného žandára, negramotného Daňka na čelo zrušenej NAKA alebo mnohé roky predtým ustanovenie podpriemerných okresných policajtov Jána Piptu a Jaroslava Spišiaka na pozíciu policajného prezidenta, píše vo svojom článku bývalý novinár a exriaditeľ kontrarozviedky Slovenskej informačnej služby Peter Tóth.

Prečo nemôžeme mať na Slovensku zmysluplnú spoločenskú konverzáciu? Nuž preto, lebo poniektorí aktéri na rozumný dialóg jednoducho nie sú mentálne a intelektuálne vybavení.
Pozrime sa na kauzu policajného násilia. Nejaký idiot v uniforme dobije na smrť zadržanú osobu. Je pochopiteľné a správne, že to vyvolá vlnu nevôle verejnosti. Na hrebeni tejto vlny však surfujú aj čierni pasažieri z radov médií a politikov. Zodpovednosť za tragický a neodpustiteľný incident bezcharakterne hádžu za golier ministrovi vnútra Matúšovi Šutajovi-Eštokovi.

Je to nekonečne nekorektné a vecne nesprávne. Natoľko, až strácam reč, pretože mentálny a intelektuálny úpadok poniektorých účastníkov verejnej diskusie je neopísateľný.

Je očividné, že v košickej polícii boli dlhodobo pomery v rozpore s kostolným poriadkom. Muselo sa to ťahať naprieč volebnými obdobiami aj v priebehu výkonu funkčných mandátov viacerých služobných funkcionárov Policajného zboru na krajskej, okresnej i obvodnej úrovni. Ak sa nemáme na realitu pozerať ružovými okuliarmi, musíme pripustiť, že podobné nešváry sa odohrávali a odohrávajú aj v pôsobnosti iných krajských riaditeľstiev Policajného zboru, nielen v Košiciach.

Ak sa obzrieme do minulosti, zistíme, že od revolúcie 1989 malo najviac ministrov vnútra KDH: Anton Andráš, Ladislav Pittner (trikrát), Ivan Šimko (dvakrát), Vladimír Palko, Daniel Lipšic. Trikrát bol ministrom vnútra podpredseda Smeru Robert Kaliňák. Ministrami vnútra boli aj Milan Čič, Vladimír Mečiar (VPN), Jozef Tuchyňa (HZDS), Ľudovít Hudek (HZDS), Gustáv Krajči (HZDS), Martin Pado (SDKÚ), Denisa Saková (Smer), Roman Mikulec (OĽANO) a niekoľkí ďalší.

Nech si o komunistoch myslíme čokoľvek, podmienky kariérneho postupu policajtov a ich preverovania a testovania sa po revolúcii len zhoršovali. Najmä politici KDH zmenili zákon tak, aby mohli minister vnútra a policajný prezident odvolávať policajtov z riadiacich funkcií aj bez udania zákonom taxatívne stanovených dôvodov. Svojvôľa bola doslova zakódovaná aj do procesu funkčného povyšovania policajtov. A tak sa nielen riadiace funkcie, ale aj tabuľkové miesta pod nimi obsadzovali na základe mimoriadne subjektívneho kľúča.

Popísaný marazmus na Slovensku funguje desaťročia. Jeho dôsledkom sú okrem iného aj také excesy, k akému došlo naposledy v Košiciach. Krajnosťami toho istého problému bol zrod čuríll alebo dosadenie narcistického metrosexuála Hamrana do funkcie vrchného žandára, negramotného Daňka na čelo zrušenej NAKA (prečítajte si jeho zápisnice, objavíte, aký má hokej v syntaxi aj v používaní predložiek spojených s genitívom a inštrumentálom) alebo mnohé roky predtým ustanovenie podpriemerných okresných policajtov Jána Piptu a Jaroslava Spišiaka na pozíciu policajného prezidenta.

Viac ako tridsať rokov politika devastovala políciu a dnes chcú poniektorí tvrdiť, že za všetko môže Matúš Šutaj-Eštok. Isteže, minister môže urobiť teatrálne gesto pre masy, vyvodiť akože politickú zodpovednosť a odstúpiť. Ako však pomôže symbolické divadielko pomenovať a najmä odstrániť problémy nakopené generáciami ministrov a policajných prezidentov v priebehu času rovnajúcemu sa celej tretine storočia?

Zdroj: Facebook Ďateľ / InfoVojna