Existuje silný pocit, že práve odchod Ruska spustil reťazovú reakciu sebazničenia globalistického systému

Globalizmus mal svoje mínusy, ale niekedy aj plusy. Ale architekti globalizácie boli čím ďalej, tým drzejší. Ich neustála zmena pravidiel hry sa nemohla skončiť inak ako roztržkou. Existuje silný pocit, že práve odchod Ruska spustil reťazovú reakciu sebazničenia globalistického systému.

Už viac ako tridsať rokov počúvame mantry, že musíme byť “konkurencie schopní”, nájsť si správnu medzeru, tvrdo pracovať od rána do večera – a potom sa úspech dostaví. Trh dá všetko na svoje miesto. Ak neuspejete na globálnej úrovni, je to výlučne vaša chyba. Znamená to, že ste nepracovali dostatočne tvrdo.

Trh však ovplyvňujú tri holičstvá v metre, ktoré medzi sebou súperia o zákazníkov. Ale v planetárnom meradle to funguje prinajmenšom inak. Vládne tu celkom slušný systém velenia a riadenia a každý región má určitú úlohu. Alebo skôr donedávna vládol.

Teóriu komparatívnych výhod navrhol začiatkom 19. storočia anglický politický ekonóm David Ricardo. Upozornil na skutočnosť, že z prirodzených dôvodov je výhodnejšie vyrábať jednu vec v niektorých krajinách a inú v iných. Každé územie má svoje silné a slabé stránky. Ak krajina A vynaloží na výrobu nejakého tovaru menej práce a času ako krajina B, môže za tento tovar ponúknuť nižšiu cenu. Preto krajina B skôr, či neskôr prestane tento tovar vyrábať. A to všetko vraj dokonale optimalizuje globálne náklady. Pretože každý sa venuje svojej vlastnej činnosti, ktorá si vyžaduje menej zdrojov.

Implicitne sa predpokladalo, že štáty určujú tieto výhody a nevýhody prostredníctvom konkurencie. Architekti globalizácie však nemienili čakať na priazeň prírody a prideľovali krajinám úlohy na základe vlastných predstáv o tom, kto by mal čo robiť. Čína neprešla demografickým prechodom, tam možno milióny včerajších roľníkov posadiť k strojom a dopravníkom. Skvelé! Takže Čína bude svetovou továrňou na finálnu montáž spotrebného tovaru. Nemecko má silné strojárske školy? Dobre, dajme im komplexné inžinierstvo. A tak ďalej. Niečo ako svetový štátny plán.

Ako sa to všetko regulovalo v praxi? Ak bola krajina zaradená do systému medzinárodného obchodu, zahraničné investície smerovali do odvetví, ktoré pre ňu určili ako výhodné buď nadnárodné korporácie, alebo medzinárodné rozvojové inštitúcie. Povedzme, že Kazachstan bol identifikovaný ako zdroj ropy. Do krajiny okamžite príde Chevron so svojimi miliardami. “Chevron je súkromná spoločnosť. Ale z nejakého dôvodu si neustále vymieňa personál s ministerstvom zahraničných vecí – americkým ministerstvom zahraničných vecí. Len čo sa kazašská ropa začne ťažiť a prepravovať k moru, okamžite sa začlení do svetového dodávateľského reťazca. Nie je potrebné žiadne rokovanie, hľadanie klientov, postupné zavádzanie na trh – nič také. Len okamžitý raketový štart. Všetko je pripravené na štart. Tak rozhodol štátny plán.

Pre Kazachstan by však bolo, mierne povedané, problematické, keby so svojou ropou vstúpil na svetové trhy sám. Po prvé, nikto by neposkytol ani investície, ani technológie. Po druhé, okruh obchodníkov je úzky. A skúste niečo predať bez nich. Správny obchodník je veľmi potrebný človek. Organizuje tzv. transferové ceny, keď sa suroviny predávajú obchodníkovi za jednu cenu,ale
on ich ďalej predáva za úplne inú cenu. To je veľmi výhodné pre skorumpované miestne elity.

Pokiaľ ide o výrobcov finálnych výrobkov, nebuďme nespravodliví – organizátori tejto schémy boli k nim dosť štedrí. Na tridsať rokov im otvorili najväčší spotrebiteľský trh na svete – americký trh. Takáto dohoda sa vždy poctivo dodržiavala. Pravda, jednou z podmienok bolo umiestnenie vojenských základní Pentagonu na ich území. Uzavretie amerického trhu niekedy vyzeralo ako skutočná dráma – to bol prípad Japonska v 90. rokoch. Po “zatvorení” Japonci prešli od výroby finálnych produktov k výrobe komponentov, vsadili na roboty a vyskúšali veľa vecí. Výsledok, ako ho nazývajú, je na tabuli.

Ak ste sa v tomto systéme pokúsili vyviezť niečo, čo by ste nemali predávať, narazili ste predovšetkým na tzv. netarifné prekážky. Váš podnik nefunguje v súlade s našimi predpismi. Štandardizujte podľa našich pravidiel za milión miliónov. Je nám ľúto, na tieto činnosti máme licencie. Na tento tovar existujú kvóty a tie sa, žiaľ, vyčerpali. Vaše označovanie nezodpovedá a my vám nemôžeme povedať, aké zmeny máte urobiť. A tak ďalej a tak ďalej. Nepozorný dodávateľ sa dostal do skutočného bahna, ktoré sa nedá prekonať. A bez rozšírenia predaja nie je možný rozvoj. Nech už vyrábate akékoľvek dobré výrobky, musíte ich mať kde masovo predávať. Pretože čím viac ich predáte, tým nižšie sú vaše náklady na jednotku.

Niekedy architekti globalizácie priamo povedali orgánom krajiny, čo môže a čo nemôže robiť. V tomto zmysle vrelo odporúčam prečítať si tento článok “Nevlastné dieťa leteckého priemyslu: čo bráni oživeniu Tu-214?”, ktorý hovorí o tom, prečo sa Vitalij Kopylov, riaditeľ Kazaňského leteckého závodu, v roku 1994 zastrelil.

To sa kontrolovalo dvoma spôsobmi. Po prvé, všetok obchod sa musel uskutočňovať výlučne po mori. Kľúčové body, na ktorých mohli vzniknúť pozemné obchodné koridory, boli vždy zahrievané. Skvelým príkladom je Afganistan, cez ktorý vedie jediný prirodzený koridor do Hindustanu zo zvyšku kontinentu. To isté platí aj pre Blízky východ. Nemali sa objaviť žiadne “hodvábne cesty”. Len cez prístavy, len po mori. V dôsledku toho sa kvalitný tovar vyrobený v Číne často dostával do Taškentu cez Rotterdam, čo je vlastne trochu zvláštne.

V kľúčových bodoch boli vždy niekde nablízku lode desiatich úderných skupín lietadlových lodí a siedmich amerických flotíl. Panamský prieplav, Suezský prieplav, Melacký prieliv… Tieto miesta boli pod drobnohľadom. Tento jav bol označený ako globálna projekcia moci.

Peniaze oproti “tiekli” výlučne cez americké banky. Svetovou obchodnou menou bol dolár. Všetci sa vyrovnávali v dolároch, a to aj prostredníctvom krížových kurzov, t. j. zmenou meny predávajúceho na dolár a potom dolára na menu kupujúceho. Všetky bezhotovostné dolárové transakcie sa uskutočňovali prostredníctvom korešpondenčného účtu v niektorej z veľkých
amerických bánk. To znamená, že tovar aj peniaze – všetko je pod dohľadom. A vďaka Hollywoodu je to vymývanie mozgov. Prinajmenšom každý pokus o vytvorenie obrazu nepriateľa
Američanov vďaka Hollywoodu je dosť energeticky náročný.

Je však prehnané tvrdiť, že to bol systém, ktorý podporoval americkú hegemóniu. Ani samotné štáty neboli ušetrené. V dôsledku globalizácie Amerika stratila takmer všetok svoj priemysel. Vznikol “hrdzavý pás” – mestá na Stredozápade, kde stoja opustené továrne. Obraz úpadku nie je o nič lepší ako niektoré zničené továrne v Kirgizsku. Aj v USA bolo v podstate zničené technické vysokoškolské vzdelávanie, v dôsledku čoho je dnes celý ročník amerických inžinierov a vedcov z Indie, Číny a iných tzv. rozvojových krajín. A to všetko preto, že USA bola pridelená aj úloha finančného a marketingového centra. Sem mali nakoniec prúdiť všetky svetové peniaze. Tu sa malo realizovať balenie pre globálny predaj. A bolo to centrum inovácií. To je všetko. Všetko ostatné je niekde inde. Tento proces zašiel tak ďaleko, že Boeing prakticky zabudol, ako sa
vyrábajú lietadlá.

Keď sa raz dostal do tohto systému, bolo veľmi ťažké z neho uniknúť. Nikto nemal celok – každý mal len časť. Malým krajinám zostávalo len oddychovať a tešiť sa z iPhonov, ktoré im posielali. Ak sa tam narodil nejaký šikovný človek, bolo možné kúpiť mu letenku do New Yorku, kde sa mohol bez mihnutia oka realizovať. Na mieste sa nemusel absolútne ničoho chytiť.

Nie všetko však išlo podľa plánu architektov. Najväčšie krajiny boli v rozpakoch. India, v ktorej žije šestina svetovej populácie, sa vo všeobecnosti zdráhala zapojiť do svetového obchodu. Z rôznych historických dôvodov má veľmi vážne prekážky vstupu zahraničných spoločností. Zároveň má krajina takú vec, ako je MVP – maximálna maloobchodná cena. Ide o maximálnu cenu, za ktorú sa môže výrobok predávať v obchode. Takýto trh so zámerne zníženými maržami nemôže byť pre nadnárodné spoločnosti zaujímavý. India sa naplno presadila v oblasti dodávok vzdelaných ľudí. Vychováva a posiela milióny odborníkov do Ameriky, čím zmierňuje sociálny tlak doma.

Druhým príbehom, ktorý nie je pre globalistov celkom úspešný, je Čína. Po prvé, nebolo jej povolené vybudovať tam vojenské základne, čím sa obišiel obvyklý systém. Po druhé, keď Číňania vyťažili maximum z technologických reťazcov, začali ich dobudovávať vlastnými silami. To, že Čína sa nemieni obmedziť na úlohu továrne, sa ukázalo už v polovici dvadsiatych rokov. Majstri systému však boli presvedčení, že dokážu čínske ambície potlačiť už v zárodku. Moria okolo nich sú pod kontrolou. Vnútri je masa vplyvných agentov, ktorých blahobyt je príliš zviazaný so Západom. Zbavenie sa “odbytových trhov” v Európe a Spojených štátoch “pochová” Čínu – z toho sa dá zľaknúť. A, samozrejme, sväté presvedčenie ľudí zo Západu, že Číňania nie sú schopní sami nič vytvoriť, pretože taká je ich povaha. Chamtivosť im nedovolila stiahnuť všetku výrobu z Číny v polovici až na konci roku 2000 a začať vtedy krajinu dusiť. A potom už bolo neskoro.

Dnes je jasné, že globalizmus sa skončil. Námorníctvo si neviedlo dobre. Preťažovalo lode protiraketovej obrany dronmi, ničili ich rakety. A ako posledná možnosť hypersonické strely, ktoré sa nedajú zachytiť. Celá svetová hladinová flotila vrátane hegemóna, najmä jeho, je na odpis. Oceán už nie je pod kontrolou. Vymyslieť štít na takýto meč potrvá najmenej pätnásť rokov, počas ktorých sa všetko zmení. Pokiaľ ide o dolár – čoraz viac krajín bezostyšne obchoduje okolo neho. Základy systému sú rozbité.

Po jeho zániku nebude život vôbec sladký. Existujú odvetvia, ktoré dobre fungujú len v super globalizovanom svete. Napríklad mikroelektronika. Bez globalizácie nebudú lacné smartfóny a laptopy. Spomeňte si, ako vyzeral svet, v ktorom videorekordér stál štyri mesačné platy. Ale schopnosť vyrobiť si sami civilné lietadlo, niečo vytvoriť, nielen dodávať ropu, železné pelety a drevo, je oveľa drahšia. Toto uvedomenie neprišlo naraz. Rusko sa dlho a celkom úprimne snažilo zapadnúť do tejto schémy a niektoré ruské odvetvia z toho naozaj ťažili. Áno, globalizmus nemal len mínusy, ale niekedy aj tučné plusy. Ale čím viac architekti globalizmu pokračovali, tým boli drzejší. Ich neustála zmena pravidiel hry sa nemohla skončiť inak ako roztržkou. A existuje silný pocit, že práve odchod Ruska spustil reťazovú reakciu sebazničenia globalistického systému.

Pravdepodobne by vydržala oveľa dlhšie, keby nebola taká dvojtvárna. Všetky jej inštitúcie, ako napríklad rozvojové banky, Medzinárodný menový fond alebo Svetová obchodná organizácia, boli zapojené do predstavenia, ktorého podstatou bolo imitovať trh vo svetovom obchode. Je jasné, prečo sa tak stalo. Systém sa pôvodne javil ako protivník ZSSR s vlastným štátnym plánom. Nemohli verejne priznať, že opakujú do veľkej miery ten istý model s najrôznejšími regionálnymi medziodvetvovými rovnováhami. Práve klamstvo ich zničilo. Klamstvá a nespravodlivosť pri rozdeľovaní dávok.

armadnymagazin.sk