Analýza povinného očkovania proti koronavírusu od bývalého sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky Doc. JUDr. Jána Drgonca, DrSc.
Povinné očkovanie ponúka otázku Čo je strašnejšie? Zločiny komunizmu alebo ohrozenie povinným očkovaním proti COVID-19? Za takéhoto skutkového stavu je výhrou, že o ochranu pred zákonom či vyhláškou zavádzajúcou povinné očkovanie proti CV19, až k nemu dôjde, sa na Slovensku nebude treba uchádzať na Ústavnom súde SR.
Ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z. sa do Ústavy Slovenskej republiky vložil čl. 127 ods. 5 v znení: „(5) Spolu so sťažnosťou podľa odseku 1 možno podať návrh, aby senát ústavného súdu podal návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1, že všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka podanej sťažnosti, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu. Ak senát ústavného súdu dospeje k záveru, že tento návrh je dôvodný, konanie o sťažnosti preruší a podá návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre senát ústavného súdu záväzný.“
Článok 127 ods. 5 nenadobudol účinnosť spolu s celým ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z. Účinnosť nadobudne až od 1. januára 2025 (čl. II). Vtedy a až vtedy fyzické osoby a právnické osoby získajú právo prístupu k Ústavnému súdu SR vo veciach ochrany ústavnosti tam, kde ich základné právo či slobodu porušuje zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis.
Európsky súd pre ľudské práva zvýšil vlastnú aktivitu pri ochrane ľudských práv.Pri ochrane ľudských práv zaručených Dohovorom začal uplatňovať postup, pri ktorom osobám prichádzajúcim so sťažnosťami zo štátov, kde nemajú možnosť žiadať o vnútroštátny prieskum zákonov porušujúcich ľudské práva, priznal právo obrátiť sa s takou sťažnosťou rovno do Štrasburgu. K takým štátom Európsky súd pre ľudské práva priradil aj Slovensko (Július Pereszlényi-Servis TV-Video v. The Slovak Republic, rozsudok z 25. mája 2021).
Skutkový stav spojený s povinným očkovaním proti COVID-19 veľmi výstižne, stručne, jasne a literárne prístupne priblížil Václav Klaus, bývalý prezident Českej republiky a predtým aj predseda vlády Českej republiky. Hoci sa zameral na stav v Českej republike, jeho slová platia rovnakou mierou aj pre charakteristikuskutkového stavu v Slovenskej republike. Václav Klaus o záležitosti okrem iného uviedol:
„Viem, že slovom experiment nahnevám množstvo ľudí, ale súčasný boj s vírusom SARS-CoV-2 pomocou nedostatočne otestovaných vakcín experimentom je. To je, a to ani pre tzv. expertov, nepopieraným faktom. Tieto vakcíny boli ako náhlivá reakcia na vývoj epidémie covidu schválené na použitie predbežne a „experimentálne“. To bol v minulom roku oficiálny výrok.
Ide o vážne veci a debata o nich by mala byť racionálna férová. Naša krajina (rovnako ako ďalšie krajiny Západu) je v tejto záležitosti rozdelená. Niektorí ľudia sa bez akéhokoľvek odporu nechávajú očkovať, pretože sa asi skutočne boja a pretože uverili obrovskej, s ničím v minulosti neporovnateľnej propagande tohto konkrétneho očkovania. Nenechajú sa vyviesť z miery ani tým, že odrazu je všetko inak, ako im sľubovali. Teraz sa ukazuje:
– že nestačí jedno očkovanie (a začína byť zrejmé, že pôjde o opakované očkovanie ako proti normálnej chrípke);
– že dĺžka pôsobenia očkovania je kratšia, ako sa pôvodne deklarovalo;
– že očkovanie nechráni proti ochoreniu covidom, ale azda proti jeho ťažšiemu priebehu;
– že aj zaočkovaný môže prenášať vírus, atď., atď.
Niektorí ďalší ľudia síce nijaké veľké ilúzie o očkovaní nemali, ale dali sa očkovať, aby mali „papier“, aby mohli konzumovať výhody očkovaných. Pomer tých, ktorí skutočne uverili, voči tým, ktorí očkovanie iba akceptujú bez nadšenia, nie je a nemôže byť presne známy, ale určite to nie je 10 : 1. Skôr to bude 5 : 5. To zaslepení obhajcovia očkovania nechcú počuť.
Na druhej strane sú rovnako uvažujúci ľudia. Tí proti očkovaniu bojujú, pretože mu neveria, pretože sa boja jeho vedľajších účinkov, pretože vidia faloš v očiach halasných propagátorov očkovania, ktorí sú v politike, v biznise aj v medicíne. Niektorí z nich odmietajú vynucované očkovanie z princípu, z dôvodu obmedzovania individuálnych práv a slobôd. Ani túto proporciu nepoznáme.“
Základným prameňom práva pre povinné očkovanie na Slovensku je zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 355/2007 Z. z. ustanovuje, že opatreniami na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení podľa § 12 ods. 2 písm. d/ sú o. i.
– osobitné a mimoriadne očkovanie,
– očkovanie pri úrazoch, poraneniach a nehojacich sa ranách,
– očkovanie pred cestou do zahraničia,
– očkovanie osobitných skupín obyvateľstva.
Podľa § 51 ods. 1 písm. d) tohto zákona sa fyzickým osobám ukladá povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu; ak ide o maloletého, zodpovedá za plnenie tejto povinnosti zástupca dieťaťa (§ 51 ods. 3)
Podľa § 56 ods. 1 písm. a) priestupku na úseku verejného zdravotníctva sa dopustí ten, kto sa bez preukázania závažných zdravotných alebo iných lekárom zdôvodnených prípadoch nepodrobí očkovaniu, vyplývajúcemu z príslušných právnych predpisov, alebo nariadenému očkovaniu. Tohto priestupku v prípade maloletého dieťaťa sa dopustí ten, kto ako zástupca maloletého nezabezpečí plnenie uvedenej povinnosti (§ 56 ods. 1 písm. k/).
Porušenie povinnosti podrobiť sa predpísanému alebo nariadenému očkovaniu sa môže postihnúť pokutou v súhrnnej výške 331 eur (§ 56 ods. 2).
Zákon č. 355/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov neustanovuje choroby, proti ktorým je očkovanie povinné. To určuje vyhláška Ministerstva zdravotníctva SR č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR č. 544/2011 Z. z. a vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR č. 442/2019 Z. z.
Podľa § 6 vyhlášky č. 585/2008 Z. z.:
„Očkovanie detí proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilickým nákazám, pneumokokovým invazívnym ochoreniam sa vykonáva najskôr prvý deň desiateho týždňa života dieťaťa (§ 6 ods. 1).
„Očkovanie detí proti osýpkam, mumpsu a ružienke sa vykonáva najskôr prvý deň 15. mesiaca života dieťaťa.“ (§ 6 ods. 2)
„Preočkovanie dospelých proti záškrtu a tetanu sa vykonáva každých 15 rokov.“ (§ 6 ods. 3)
Prehľad povinného očkovania sa zďaleka nekončí. Aktuálny rozsah očkovaní a subjektov, ktorých zaťažuje povinnosť dať sa zaočkovať ustanovuje vyhláška Ministerstva zdravotníctva SR č. 585/2008 Z. z.
Ustanovením § 7 sa určuje rozsiahly súpis osôb, ktoré zaťažuje povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu, pretože sú vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz. § 7 v ôsmich odsekoch vypočítava osoby, ktoré sa musia očkovať proti 1. tuberkulóze, 2. vírusovému zápalu pečene typu B, 3. tetanu, 4. besnote, 5. chrípke, 6. pneumokokovým invazívnym infekciám, 7. vírusovému zápalu pečene typu A, 8. meningokokovým infekciám.
Nasleduje ešte rozsiahlejší súpis povinného očkovania osôb, ktoré sú profesionálne vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz v § 8. Je prakticky nemožné citovať všetky ustanovenia § 8. Napríklad podľa § 8 ods. 3:
„Proti besnote sa očkujú
a) zamestnanci virologických laboratórií, v ktorých sa pracuje s vírusom besnoty,
b) zamestnanci asanačných podnikov, ktorí sú v priamom riziku nákazy,
c) šarhovia.“
Výpočet ohrozených profesií zahŕňa 6 odsekov, za ktorými nasleduje vágny ods. 7: „Ďalšie povinné očkovanie osoby v profesionálnom riziku nákazy môže nariadiť regionálny úrad.“
Je očividné, že nikto z tvorcov vyhlášky ukladajúcej povinnosť podrobiť sa očkovaniu určitého druhu, si nerobil ťažkú hlavu z toho, že obmedzuje právo očkovaných na súkromný život, a tým ich oberá o ochranu zaručenú Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Právo na súkromie alias právo na súkromný život je antitotalitné právo. Jeho účelom je chrániť jednotlivca pred štátnou diktatúrou. Obmedzovaním práva na súkromný život rozsiahlym povinným očkovaním proti neuveriteľnému počtu chorôb, aký nemá vo svete obdobu, sa na Ministerstve zdravotníctva Slovenskej republikyposilňuje totalitná forma vlády. Národná rada SR i vláda SR tomu nečinne prihliada.
Ústavný súd SR dokonca „priložil ruku k dielu“ v konaní PL. ÚS 10/2013 (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2014, s, 223 – 265).Rozhodnutie si zaslúži nadčasovú kritiku (DRGONEC, J.: Cuibono? (Nespravodlivá rovnováha v povinnom očkovaní z vôle Ústavného súdu SR). Zo súdnej praxe, 2015, č. 3, s. 98 – 103.).Tým, čo ústavný súd uviedol v odôvodnení toho skratového rozhodnutia, dal príčinu pre deformáciu problematiky povinného očkovania pozoruhodne účelovými názormi na prípustnosť povinného očkovania proti COVID-19.
„Zákon a vyhlášku, ktoré ho upravujú, v minulosti preskúmal Ústavný súd SR a ten potvrdil ich súlad s ústavou. V súčasnosti tak máme zavedené napríklad povinné pravidelné očkovanie osôb, ktoré dosiahli určitý vek alebo ľudí vystavených nebezpečenstvu ochorenia vo svojom zamestnaní,“ pripomenula Katarína Batková, „šéfka“ organizácie ViaIuris.
„Lucia Berdisová z Ústavu štátu a práva Slovenskej akadémie vied (SAV), ktorá je zároveň poradkyňou ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej, uviedla, že nájsť taký spôsob plošného a určitým spôsobom vynucovaného očkovania, ktoré by bolo súladné s Ústavou SR, je možné. Dôležité je zvoliť rozumné kritérium. Takým sa javí napríklad vek či druh profesie.“
Pridal sa aj doc. JUDr. Peter Kresák, CSc. V nezabudnuteľnom výroku, ktorý nesmie upadnúť do zabudnutia, uviedol: „V situácii, v ktorej sa Slovensko v súčasnosti nachádza, je povinné očkovanie nielen možné, ale aj potrebné a ústavne konformné.“ (https://www.aktuality.sk/clanok/zmhjne9/ustavny-pravnik-povinne-ockovanie-je-nielen-mozne-ale-aj-ustavne-konformne/)
Ústavný súd SR sa nevyslovil tak, že povinné očkovanie je „nielen možné, ale aj potrebné a ústavne konformné“. Povahe veci by zodpovedalo, ak by zainteresovaní ústavní právnici analyzovali právnu úpravu a výsledok analýzy keby preskúmali v okolnostiach skutkového stavu. No nešlo o právnu analýzu. Objednávateľ vyjadrení potreboval mediálnu kampaň na zavedenie obyvateľstva, na jeho presvedčenie, že povinné očkovanie proti COVID-19 „je to pravé orechové“. Počítal sa iba vopred určený výsledok. Tomu „nezávislí odborníci na ústavné právo“ prispôsobili svoje vyjadrenia. Celkom odtrhnuté od toho, o čom Ústavný súd SR vo veci PL. ÚS 10/2013 konal a rozhodol.
Na začiatku bol Krajský súd v Nitre, ktorý usúdil, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý má uplatniť, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná a súdne konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil, aby dal návrh na Ústavný súd SR na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zák. č. 355/2007 Z. z. a § 6 vyhlášky č. 585/2008 Z. z. s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 40 Ústavy SR.
Ústavný súd SR o tomto návrhu rozhodol výrokom, v ktorom sa doslova píše: „Návrhu Krajského súdu v Nitre nevyhovuje.“
Ústavný súd SR rozhodoval o povinnom očkovaní iba v rozsahu návrhu, ktorý dostal na rozhodnutie.
Z predmetu konania možno vyvodiť, že podľa Ústavného súdu SR odmietnutie povinného očkovania maloletého dieťaťa proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, hemofílnym invazívnym nákazám a pneumokokovým invazívnym ochoreniam vakcínou infanrixHexa a vakcínou proti pneumokokom je protiprávne, lebo zavedenie povinného očkovania proti uvedeným chorobám neporušuje Ústavu SR v čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1 ani v čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 40 Ústavy SR.
Otázky významné pre posúdenie ústavnosti povinného očkovania proti COVID-19 ležia na tej hromade ústavne dôležitých otázok, o ktorých Ústavný súd SR dosiaľ nerozhodol. Vo vzťahu k nastolenej téme tohto príspevku ide o právne irelevantnú časť problematiky súladnosti povinného očkovania proti CV19 s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Od jari 2020 sa Slovensko vydalo osobitnou cestou tvorby pravidiel správania viac alebo menej súvisiacich s ochorením SARS-CoV-2. Národná rada SR prijala niekoľko zákonov. Napríklad zák. č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej choroby COVID-19 v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony či zák. č. 67/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19. Článkom I zák. č. 279/2021 Z. z. sa do tohto zákona vložila všeobecne známa očkovacia prémia pre osoby, ktoré absolvovali očkovanie proti ochoreniu COVID-19 spôsobenému korona vírusom SARS-CoV 2 (§ 30q).
V právnej, a či v právnej“ regulácii boja s pandémiou CV19 sa však zákon stal nemilovaným dieťaťom. Kľúčovú úlohu dostali mimoprávne opatrenia Úradu verejného zdravia Slovenskej republiky, ktoré sa neskôr, v októbri 2020 zákonom č. 286/2020 Z. z. vyhlásili za všeobecne záväzný právny predpis s pomenovaním „vyhláška“ (§ 59b).
Ako je dobrým zvykom na Slovensku, zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia je viackrát novelizovaný. Dosiaľ naposledy článkom VIII zák. č. 412/2021, ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti s treťou vlnou pandémie ochorenia COVID-19. Národná rada SR ho prijala 12. novembra 2021. Účinnosť mu určila dňom vyhlásenia (čl. XII).
Očkovanie proti COVID-19 sa dosiaľ nevošlo do vyhlášky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR č. 544/2011 Z. z. a vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR č. 442/2019 Z. z. Právny poriadok SR na COVID-19 pamätá až následne. Podľa bodu 13 čl. VIII. zákona č. 412/2021 Z. z.: „V prílohe č. 5 sa v skupine B na konci vkladá čiarka a slová „COVID-19“. Zhodne je formulovaný aj bod 14 čl. VIII, ktorým sa slová COVID-19 vkladajú do prílohy č. 7.
Porušenie povinnosti podrobiť sa predpísanému alebo nariadenému očkovaniu sa môže postihnúť pokutou v súhrnnej výške 331 eur podľa zák. č. 355/2007 Z. z. (§ 56 ods. 2).
No môže sa postihnúť aj podľa § 29 ods. 1 písm. a) zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení čl. I zák. č. 412/2021 Z. z. „Priestupku sa dopustí ten, kto … sa nepodrobí povinnému vyšetreniu alebo liečeniu.“
Očkovanie proti CV19 nie je ani povinným vyšetrením ani liečením, no s prihliadnutím na úsilie dotlačiť obyvateľstvo k očkovaniu možno očakávať, že dôjde prinajmenšom k pokusom o presadenie extenzívneho výkladu tohto ustanovenia tak, aby sa prevencia vsunula do § 29 ods. 1 písm. a) zákona.
Podľa § 29 ods. 1 zákona o priestupkoch v znení 85. novely tohto zákona (zák. č. 412/2021 Z. z.) platí:
– za priestupky podľa odseku 1 písm. a) až c) možno uložiť pokutu do 1000 eur (§ 29 ods. 2),
– za priestupky podľa odseku 1 písm. a) až c) možno v blokovom konaní alebo v rozkaznom konaní uložiť pokutu do 500 eur (§ 29 ods. 3),
-za priestupky podľa odseku 1 písm. a) až c) spáchané počas mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu možno uložiť pokutu do 1500 eur; v blokovom konaní alebo v rozkaznom konaní do 700 eur (§ 29 ods. 3).
„Covidové právo o pokutovaní“ sa stále nekončí.
Podľa zák. č. 355/2007 v znení čl. VIII zák. č. 412/2021 Z. z.: „V § 57 sa za odsek 39 vkladá nový odsek 40, ktorý znie:
„(40) Správneho deliktu na úseku verejného zdravotníctva sa dopustí fyzická osoba – podnikateľ alebo právnická osoba, ak
a) poruší povinnosť podľa § 52a ods. 1 alebo 2,
b) nedodrží opatrenie podľa § 55a“.
Sankciu „covidového práva“ možno uložiť aj podľa úpravy bod 9 čl. VIII zák. č. 412/2021 Z. z., kde sa uvádza:
„V § 57 ods. 41 sa na konci pripájajú tieto vety: „Správny delikt podľa odseku 33 písm. b) z dôvodu ochorenia COVID-19 môže v blokovom konaní, okrem orgánov uvedených v prvej vete, prejednať aj orgán Policajného zboru; za správny delikt podľa odseku 33 písm. b) z dôvodu ochorenia COVID-19 možno v blokovom konaní uložiť pokutu do 5000 eur… Správny delikt podľa odseku 33 písm. b) z dôvodu ochorenia COVID-19 možno prejednať aj v rozkaznom konaní; v rozkaznom konaní možno uložiť pokutu do 7000 eur.“
Systém pokút za porušenie príkazov a zákazov ustanovených predovšetkým vyhláškami Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky spochybňuje dodržanie požiadavky právnej istoty implikovanej v ochrane zaručenej požiadavkami materiálneho právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR). Ťažko sa prekonáva aj pochybnosť, či sa psychovaxeris vplyvom na chod štátu nedali príliš uniesť v túžbe po prekonaní nevôle nemalej časti obyvateľstva k očkovaniu proti COVID-19, ktoré je formálne dobrovoľné, no de factoje vynucované masívnym, predovšetkým mediálnym, nátlakom. To všetko je však téma na samostatný, a nie krátky, článok. Zmieniť sa treba aj o nie jednoznačnej zhode pokút, ktoré v slovenských ekonomických podmienok sú takmer likvidačné, s požiadavkami Európskeho súdu pre ľudské práva ustanovené pre výšku pokút za vyhýbanie sa povinnému očkovaniu proti CV19. O tejto otázke v tomto príspevku už onedlho.
Očkovanie, dobrovoľné i povinné, podlieha úprave článku 8 Dohovoru, v ktorom sa uvádza:
„1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
2. Štátny orgán nemôže do tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.“
Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) konštatoval, že súčasťou práva na súkromný život je právo každého jednotlivca viesť život podľa svojich predstáv ako si ho zvolí, a to aj spôsobom, že sa jednotlivec bude venovať činnostiam, ktoré sú pre neho fyzicky alebo psychicky škodlivé či nebezpečné.
Podľa ESĽP v ľudskom práve na súkromný život je implikované právo fyzickej osoby odmietnuť poskytnutie zdravotnej starostlivosti, a to aj v prípade, že by odmietnutie znamenalo ohrozenie jej zdravia, či dokonca života. Pri priemete tejto zásady do vzťahu s očkovaním to potom znamená, že človek má právo slobodne sa rozhodnúť, či sa podrobí očkovaniu ako preventívnemu lekárskemu výkonu na ochranu svojho zdravia, alebo či sa očkovaniu nepodrobí, a tak vystaví svoje zdravie, prípadne aj život ohrozeniu. V prípade maloletých toto právo prechádza na rodičov ako zákonných zástupcov maloletých.
Významnú úlohu pri obmedzovaní práva na súkromie v demokratickej spoločnosti predstavuje podmienka verejného záujmu v spojení s požiadavkou nastolenia spravodlivej rovnováhy medzi právom na súkromie a verejným záujmom, kvôli ktorému sa právo na súkromie obmedzuje. Účelom, kvôli ktorému má prednosť verejný, je prevencia prenosných ochorení. Konštrukcia má Achillovu pätu. Vyhláškou sa ustanovuje aj povinné očkovanie proti tetanu, ktorý nie je ochorením prenosným z človeka na človeka. Prehliadaným faktom je, že platná právna úprava ustanovila povinné očkovanie aj tam, kde nejde o prenosné ochorenia, takže spoločnosť niet pred čím brániť. K tomu treba pripočítať povinné očkovania proti ochoreniam, ktoré síce sú prenosné, ale nie je preukázané, že povinne podávané vakcíny sú naozaj spôsobilé účinným spôsobom zasiahnuť v záujme verejného zdravia.
Pojem „prenosné ochorenia“ zahŕňa širokú škálu ochorení s rôznou mierou pravdepodobnosti prenosu z chorých na zdravých, aj s rôznou mierou závažnosti následkov zapríčinených rozvinutím ochorenia a radom ďalších faktorov. Sama skutočnosť, že ochorenie je prenosné, nelegitimizuje verejný záujem na prevencii jeho šírenia natoľko, aby sa kvôli nemu vždy potlačilo ľudské právo na súkromný život, teda aby komukoľvek kedykoľvek vznikala povinnosť podrobiť sa očkovaniu.
Pri dosiahnutom stupni poznania v medicíne nemožno zabezpečiť absolútnu úspešnosť ochrany zdravia očkovaním. Počas vývoja lekárskej vedy došlo k stiahnutiu z obehu radu očkovacích látok, lebo sa preukázali, či aspoň vážne podozrenie vyvolali, ich škodlivé vedľajšie účinky. To má za následok, že s očkovaním sa spájajú riziká, aké v prípade povinného očkovania premieňajú očkované osoby na obete zbavené možnosti vlastnej úvahy a vlastného rozhodnutia, hoci na to ich oprávňuje ľudské právo na súkromný život. Inak povedané, majú ľudské právo, ale odníma sa im možnosť toto právo účinne uplatniť vo svojom záujme.
Verejný záujem ako rozhodujúce kritérium pre obmedzenie ľudského práva na súkromný život možno dôvodne identifikovať až vtedy a tam, kde je jasne definovaný a preukázaný tento záujem v spojení s ďalším klasifikačným kritériom – kde je preukázaná schopnosť konkrétnej vakcíny účinne pôsobiť v prospech verejného záujmu. Teda tam, kde sa dá prenosu ochorenia zabrániť pomocou konkrétnej vakcíny s dostatočnou mierou štatistickej pravdepodobnosti.Ostatné očkovania, po preukázaní, že ide o očkovanie, ktoré sa úspešne dostalo z fázy pokusov a patrí k medicínskym výkonom lege artis, by mali patriť k tým očkovaniam, ktorým sa človek môže podrobiť z vlastného rozhodnutia, so svojím súhlasom.
Povinné očkovanie predstavuje zásah do telesnej integrity, ktorý tým, že sa deje bez ohľadu na vôľu očkovanej osoby, má povahu obmedzenia práva na súkromný život. To má nielen povinné očkovanie, ale aj také očkovanie, ktoré by malo byť dobrovoľné, no očkovanej osoby sa na nič nepýtajú, zaočkujú ju bez poučenia o očkovaní alebo bez súhlasu nechať sa zaočkovať.
Očkovanie samé osebe je predmetom rozhodnutí ESĽP vo veciach Boffa and Others a Baytűre and Others v. Turkey (sťažnosť č. 3270/09, rozhodnuté 12. marca 2013). Precedentný význam má aj rozhodnutie vo veci Pretty v. The United Kingdom. Rozsudok z 29.4.2002 k sťažnosti č. 2346/02; Case of A, B and C. v. Ireland [GC]. Sťažnosť č. 25579/05.; Case of Haas v. Switzerland. Sťažnosť č. 31322/07; Case of Koch v. Germany. Rozsudok z 19. júla 2012 k sťažnosti č. 497/09; Case of Gross v. Switzerland. Rozsudok zo 14. mája 2013 k sťažnosti č. 67810/10.
Sloboda rozhodovania sa môže obmedziť vo verejnom záujme. To je kľúč, podľa ktorého ESĽP pristupuje k udeleniu súhlasu s povinným očkovaním (Case of Solomakhin v. Ukraine. Rozsudok z 15. marca 2012 k sťažnosti č. 24429/03).Najpodstatnejšie na tomto rozsudku je konštatovanie ESĽP, že fyzická integrita osoby podlieha ochrane implikovanej v „súkromnom živote“ podľa čl. 8 Dohovoru. Ďalej uviedol, že záujmy ohľadne telesnej integrity osoby sa týkajú najintímnejších stránok súkromného života jednotlivca, a že nútený medicínsky zásah, dokonca aj nízkeho stupňa závažnosti, zakladá obmedzujúci zásah do tohto práva. Povinné očkovanie – ako nedobrovoľný medicínsky výkon – patrí medzi zásahy do práva na rešpekt k súkromnému životu jednotlivca, ktoré zahŕňa osobnú fyzickú a psychickú integritu.
Európsky súd pre ľudské práva v kauze Solomachin vyslovil názor, že zásah do sťažovateľovej fyzickej integrity možno pokladať za ospravedlniteľný v záujme verejného zdravia pri nevyhnutnosti kontrolovať šírenie infekčného ochorenia v regióne.
Európsky súd tiež prihliadol na to, že mu nebol predložený nijaký dôkaz o tom, že sporná vakcína skutočne poškodila Solomachinovo zdravie. Vnútroštátne súdy zistili, že nijaký zo známych vedľajších účinkov vakcíny sa neprejavil na sťažovateľovi. Tento záver urobili na základe správ vypracovaných niekoľkými znalcami z medicíny. Tieto závery sú založené na dostatočnom dôkaznom základe a ich vývody nie sú svojvoľné, ani očividne nerozumné. Preto Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že v okolnostiach prípadu nedošlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru.
Ďalší krok v určovaní podmienok prijateľnosti povinného očkovania urobil ESĽP vo veci Vavřečka and Others v. The Czech Republic z 8. apríla 2021 (sťažnosť č. 47621/13 and 5 ďalších sťažností).
ESĽP vo veci určil niekoľko podmienok, ktoré sa musia dodržať pri povinnom očkovaní.
Predovšetkým musia byť určené výnimky z povinnosti dať sa zaočkovať. Ide najmä o zdravotné prekážky voči očkovaniu (kontraindikácie). Relevantná je aj inak ako očkovaním získaná imunita.
Ďalej, odmietnutie splnenia povinnosti dať sa zaočkovať sa nesmie spájať s násilným očkovaním, teda s výkonom očkovania proti vôli očkovanej osoby, či dokonca s prekonávaním odporu očkovanej osoby. Názorným príkladom ako sa to nesmie, je v lete 2020 uvažovaný zámer podaktorých „poradných odborníkov vlády SR“ vytvoriť očkovacie tímy zložené zo zdravotníkov a policajtov, ktoré by zavítavali do domácnosti, tam by policajt znehybnil očkovanú osobu fyzickým násilím a zdravotnícky pracovník by jej vpichol injekciu s očkovacou látkou.
Splnenie povinnosti nechať sa zaočkovať nie je v materiálnom právnom štáte proklamované. Je zabezpečené sankciou. Účelom pokuty za nepodrobenie sa povinnému očkovaniu nie je donútenie k podrobeniu sa očkovaniu v obave pred majetkovou likvidáciou. Príliš zaťažujúca pokuta predstavuje porušenie práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
ESĽP posudzoval sankciu – pokutu uloženú podľa zákona. Rozhodol, že sankcia je súladná s ochranou práva na súkromie, ak je mierna.
V tejto súvislosti nezaškodí pripomenúť, že ESĽP za porovnateľné porušenie ľudského práva priznáva rôzne vysoké odškodné v závislosti od štátu, ktorý porušil Dohovor. Zohľadňuje pritom ekonomickú silu vinného štátu. Ak občan Slovenskej republiky má za obmedzenie svojej osobnej slobody voči Slovensku nárok na nižšie odškodné ako občan Holandského kráľovstva, ak hoobmedzia na osobnej slobode v Holandsku, z požiadavky spravodlivosti možno vyvodiť, že „mierna pokuta“ za odmietnutie očkovania by tiež mala byť odstupňovaná podľa ekonomickej sily štátu. Priemerná mzda na Slovensku je niekoľkonásobne nižšia ako priemerná mzda v Nemecku či v Škandinávii. Preto aj „mierna“ pokuta musí mať iné vyčíslenie v Nemecku a iné na Slovensku. Pokuta vo výške 5000, resp. 7000 eur ustanovená zák. č. 412/2021 Z. z. evokuje podozrenie, či spĺňa podmienku „primeranosti“.
Podmienku spĺňa úprava zavedená zák. č. 355/2007 Z. z. „Porušenie povinnosti podrobiť sa predpísanému alebo nariadenému očkovaniu sa môže postihnúť pokutou v súhrnnej výške 331 eur“ (§ 56 ods. 2), no platnú právnu úpravu možno interpretovať tak, že toto ustanovenie sa vzťahuje na každé očkovanie s výnimkou očkovania proti COVID-19, pre ktoré platí pokuta sui generis.
Nemožno prehliadnuť, že pokuta je v princípe sankciou za protiprávne správanie. Bez prijatia právnej úpravy určujúcej povinnosť podrobiť sa očkovaniu proti COVID-19 pokutu v právnom štáte nemožno uložiť. Na odvrátenej strane sa tají riziko, že zavedenie povinného očkovania proti CV19 zneužijú psychovaxery na ďalšie zvýšenie sadzby pokuty výslovne ustanovenej za nesplnenie povinnosti dať sa zaočkovať.
Napokon, rozhodnutie o pokute musí podliehať súdnej kontrole. Uložením pokuty potrestaná osoba musí mať prístup k súdu. Inak povedané, musí mať právo požiadať súd, aby preskúmal dôvodnosť uloženia pokuty a jej výšku a v závislosti na okolnostiach prípadu súd musí mať právomoc zahŕňajúcu možnosť zrušiť rozhodnutie o pokute.
Vyššie uvedené podmienky ESĽP neustanovil pre povinné očkovanie proti COVID-19. Pre povinné očkovanie proti tomuto ochoreniu môže určiť aj ďalšie podmienky. Predvídať, či tak urobí a ak tak urobí, aké ďalšie podmienky to budú, je jednoducho nemožné.
Článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa určuje formálna podmienka „súladu so zákonom“ a dve kumulatívne materiálne podmienky pre obmedzenie práva na súkromie.
Prvou materiálnou podmienkou je „nevyhnutnosť obmedzenia v demokratickej spoločnosti“.
Druhou materiálnou podmienkou je ochrana taxatívne určených hodnôt:
1. národnej bezpečnosti,
2. verejnej bezpečnosti,
3. hospodárskeho blahobytu krajiny,
4. predchádzania nepokojom a zločinnosti,
5. ochrany zdravia,
6. ochrany morálky,
7. ochrana práv a slobôd iných.
Z dvoch materiálnych podmienok je jednoduchšie vyrovnať sa s požiadavkou záujmov (hodnôt) legitimizujúcich obmedzenie práva na súkromný život.
Očkovanie proti COVID-19 ako vedľajší účinok prináša štatistické možnosti ohrozenia zdravia, ale aj štatistickú hrozbu úmrtia na následok očkovania. Je prakticky nemožné oddeliť jednu hrozbu od druhej hrozby. To zakladá dôvodnosť zhrnutia tak, že obmedzenie práva na súkromný život povinným očkovaním proti COVID-19 je legitímnym obmedzením v záujme ochrany života a zdravia.
Tento záver je čiastkový. Vzťahuje sa jedine a výlučne na odpoveď, či obmedzenie práva na súkromný život povinným očkovaním je legitímne v záujme ochrany jednej z taxatívne určených hodnôt druhou materiálnou podmienkou článku 8 Dohovoru.
V najnepatrnejšej miere sa touto odpoveďou nerieši otázka, či je povinným očkovaním proti COVID-19 splnená aj prvá materiálna podmienka prijateľnosti obmedzenia ľudského práva na súkromný život.
Splnenie tejto podmienky vyplynie z prieskumu podmienky „nevyhnutnosti obmedzenia v demokratickej spoločnosti“.
Podmienka „nevyhnutnosti obmedzenia“ znamená, že ani v demokratickej spoločnosti to nejde inak, nedá sa inak, ako obmedziť ľudské právo za účelom dosiahnutia legitímneho zámeru podľa druhej materiálnej podmienky článku 8.
Podmienky povinného očkovania nastavené Dohovorom a case-law Európskeho súdu pre ľudské práva dopĺňa RezolúciaParlamentného zhromaždenia Rady Európy č. 2361 (2021).
Podľa tohto dokumentu štáty musia zabezpečiť, aby ich občania boli informovaní o tom, že vakcíny nie sú povinné, a že nikto nebude pod politickým, sociálnym či akýmkoľvek iným nátlakom, aby sa dal očkovať, ak si to neželá (bod 7.3.1).
Bod 7.3.2. ukladá štátom, aby zabezpečili, že nikto nebude diskriminovaný preto, že nie je očkovaný kvôli potenciálnym zdravotným rizikám či preto, že si to neželá.
Bod 7.3.4 zakladá štátom povinnosť poskytovať transparentné informácie o bezpečnosti a potenciálnych vedľajších účinkoch očkovania.
Slovenská republika uplatňuje Rezolúciu č. 2361 (2021) presne rovnako, ako dbá na dodržiavanie vlastnej ústavy alebo medzinárodných dohovorov.
Jedným slovom, pre vládu Slovenskej republiky a všetky jej poradné orgány nič nie je dosť dobré. Výnimku majú iba ich vlastné opatrenia. Tie sú zas dobré vždy.
Inštitucionálne zabezpečenie boja s CV19.
Podmienka nevyhnutnosti sa začína napĺňať inštitucionálnym zabezpečením rozhodovania o zavedení povinného očkovania.
Slovenská republika zriadila inštitúcie na zaoberanie sa problematikou CV19. Nie je známy počet takých inštitúcií, ani či sú v navzájom hierarchickom vzťahu alebo či sú nezávislé a personálne prepojené. Ústredná pandemická komisia Slovenskej republiky. Konzílium odborníkov. Ktovie, aké ďalšie inštitúcie. Existujú v mimoprávnom režime a v anonymnom zložení. Masmédiá prinášajú nepravidelné spravodajstvo o nadchádzajúcom zasadnutí a hlavne spravodajstvo o opatreniach, ktoré daný orgán odporúčal prijať spolu s presvedčením, že nariaďuje ich prijatie. Opatrenia potvrdzuje vláda Slovenskej republiky s častou kritikou elektronických masmédií, ak vláda „do bodky“ neprijme každé odporúčanie „odborného“ orgánu. Absencia právnej úpravy s jasnými kritériami výberu členov odborných poradných orgánov je výhodná pre zámery vlády Slovenskej republiky. Neexistuje požiadavka objektívnosti a nestrannosti odborného poradného orgánu, ani požiadavka objektívnosti a nestrannosti členov odborného poradného orgánu.
Nie sú iba antivaxery. Sú aj psychovaxery. Patologickí prívrženci očkovania proti COVID-19 za každú cenu, bez ohľadu na následky. Veď, ak následky očkovania nastanú, postihnú kohosi iného. Azda aj kdesi ďaleko. Psychovaxerom patrí slovo dneška vo vláde Slovenskej republiky i v radoch odborníkov, ktorými sa obkolesuje vláda Slovenskej republiky. Verejné prezentácie očkovania a prijímané opatrenia sú primerané tejto skutočnosti.
Očkovanie proti COVID-19 sa predstavuje verejnosti ako ideálny prostriedok v nevyhnutnom boji proti COVID-19. Nijaké riziká. Iba čoskoro zdravá populácia a v nej zdravý každý jednotlivec. Sloboda cestovania. Dovolenkové rezorty prahnúce po zástupoch dovolenkárov zo Slovenska. Otvorené kaviarne, telocvične, bazény, kozmetické salóny. Komunizmus nového typu.
So záplavou slov sa spájajú čudné skutky.
Vo Vestníku vlády Slovenskej republiky vyšla 27. decembra 2020 vyhláška č. 67, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k izolácii osôb pozitívnych na ochorenie COVID-19 a karanténe osôb, ktoré prišli do úzkeho kontaktu s osobou pozitívnou na ochorenie COVID-19. Osoba v izolácii okrem iného dostala povinnosť dodržiavať prísnu hygienu rúk a nosenie rúšok (§ 2 ods. 4 písm. d/).
Hlavný hygienik tou istou vyhláškou č. 67 umožnil výslovne určeným ústavným činiteľom vykonávať prácu na pracovisku, ak by svojou absenciou na pracovisku mohli vážne ohroziť zabezpečenie chodu štátu. Nie kedykoľvek, iba ak by vážne ohrozil zabezpečenie chodu štátu, umožnil hlavný hygienik prístup na pracovisko prezidentke SR, členom vlády SR, poslancom Národnej rady SR, generálnemu prokurátorovi a niekoľkým ďalším funkcionárom, medzi nimi predsedovi Ústavného súdu SR. Sudcom ústavného súdu nie. Zaujímavou mohla byť predstava hlavného hygienika o práci sudcov ústavného súdu, keďže tým pobyt na pracovisku nepovolil, no nikto sa hlavného hygienika nespýtal, čo ho k tomu vedie.
Ústavní činitelia s právom prístupu na pracovisko nemali prístup k uplatňovaniu ústavou zverenej právomoci kedykoľvek. Tú smeli uplatniť jedine za dodržania hlavným hygienikom určených podmienok. K tým patrilo používanie respirátoru FFP2 bez výdychového ventilu alebo s jeho prekrytím chirurgickým rúškom (§ 4 ods. 6 písm. a/) a používanie rukavíc (§ 4 ods. 6 písm. c/).
Prístup prezidentky Slovenskej republiky do kancelárií v prezidentskom paláci bol jasný. Hlavný hygienik Slovenskej republiky sa nezaoberal pracovníkmi Kancelárie prezidenta SR. Rozumelo sa samo sebou, že môžu vstúpiť tam, kde sa zdržiava pracujúca prezidentka, alebo za ňou nesmeli, lebo nedostali právo prístupu? V rovnakom postavení sa ocitol personál Kancelárie Národnej rady SR alebo Kancelárie Ústavného súdu SR. Ústavnosť bola na Slovensku asi znefunkčnená z iniciatívy hlavného hygienika.
Odborníci v službách vlády Slovenskej republiky vniesli do boja proti pandémií viac svojráznych príkazov a zákazov. Napríklad k Vianociam 2021 pripravili vyhlášku Úradu verejného zdravotníctva SR zakazujúcu cestu za rodinou a do druhého okresu. No lyžiarské strediská mohli zostať otvorené. Návod na internete si s úpravou poradil: „Ak pôjdete do druhého okresu za rodinou, zoberte si lyže a je to O. K.“
Z hľadiska zodpovednosti Slovenskej republiky za porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pred ESĽP nie je podstatné, či Dohovor na Slovensku poruší vláda Slovenskej republiky alebo iný orgán de iurealebo de factovýkonnej moci s právomocou prijímať obmedzujúce opatrenia na území Slovenskej republiky. Významná je iba podpora, ktorú od vlády SR a jej jednotlivých ministerstiev dané orgány dostávajú.
Podmienka nevyhnutnosti obmedzenia ľudského práva v záujme ochrany zdravia neimplikuje iba požiadavku početnosti postihu obyvateľstva určitým ochorením. Implikuje aj požiadavku aktuálnosti boja proti ochoreniu. Účinné povinné očkovanie nemožno zaviesť ani proti ochoreniu, ktoré sa (možno) udeje vo vzdialenej budúcnosti, ani proti ochoreniu, ktoré prebehlo v bližšej či dávnejšej minulosti.
Uzákonenie povinného očkovania proti COVID-19 bolo na Slovensku dlhodobo pripravované. Bez ohľadu na kolísanie stavu ochorenia v slovenskej populácii. Ako príklad môže poslúžiť vyjadrenie premiéra E. Hegera z 18. júna 2021:
„Predseda vlády Eduard Heger si myslí, že nie je šťastné, ak sa politici vyjadrujú negatívne o vakcinácii ako takej. História podľa jeho slov jasne ukázala, že vakcína „vyprevadila“ už mnohé vírusy. Uviedol to počas brífingu v obci Široké (okres Prešov), v ktorej navštívil očkovacie centrum. Podľa neho je dôležité, aby aj ľudia, ktorí sú verejné osoby, komunikovali pravdivo a zrozumiteľne voči občanom.
Premiér Heger zároveň ubezpečil, že všetky vakcíny používané na Slovensku sú bezpečné. „Vieme, že by sme nedovolili, aby nejaká vakcína, ktorá nie je bezpečná alebo účinná, bola uvoľnená na slovenský trh. Všetky vakcíny, ktoré máme, sú bezpečné, sú účinné,“ poznamenal s tým, že je už na každom človeku, akú vakcínu si vyberie. „Pre nás bolo dôležité zabezpečiť dostupnosť miest, byť blízko k ľuďom, to robíme a to je úloha štátu,“ dodal.“
Úloha štátu je širšia ako sa nazdáva premiér. Nestotožňuje sa iba so zabezpečením dostupných miest, kde sa možno podrobiť očkovaniu. Predseda vlády Slovenskej republiky vo vyjadrení abstrahoval od Rezolúcie Parlamentného zhromaždenia Rady Európy č. 2361 (2021) ukladajúcej členským štátom, a teda aj Slovensku, povinnosť zabezpečiť, že nikto nebude pod politickým, sociálnym, či iným nátlakom, aby sa dal očkovať, ak si to neželá. Nie „je na každom človeku, akú vakcínu si vyberie,“ pretože každý človek má právo rozhodnúť sa, že sa nedá očkovať, a preto každú vakcínu môže odmietnuť.
Premiér Heger sa v ťažení za očkovanie prezentoval poznatkom „História jasne ukázala, že vakcína „vyprevadila“ už mnohé vírusy.“
Osýpky, záškrt, čierny kašeľ – to sú choroby, ktorými dnes netrpíme vďaka očkovaniu. Očkovanie dokonca úplne vyhladilo vírus pravých kiahní. Vakcíny proti týmto ochoreniam sa vyvíjali jedno – dve desaťročia, dokiaľ s nimi začali očkovať. Krok za krokom sa overovali ich vlastnosti a vedľajšie účinky. Vakcíny proti COVID-19 rovnocenným testovaním neprešli. Ich dlhodobé účinky sú neznáme. Mnohé ďalšie účinky tiež nie. Miera ohrozenia vakcínami proti COVID-19 je iná, ako ohrozenie všetkými inými vakcínami proti všetkým iným prenosným ochoreniam. Citované vyjadrenie predsedu vlády je buď dôkazom neznalosti a neporozumenia podstate problému, o ktorom sa vyjadril, alebo je dôkazom zlého úmyslu a zároveň dôkazom, že predseda vlády SR chcel alebo bol uzrozumený s ujmami na zdraví, ktoré po vakcinácii postihnú všetkých obyvateľov Slovenskej republiky dohnaných k očkovaniu.
Vyjadrenie predsedu vlády Slovenskej republiky v očkovacom centre obce Široké nebolo spontánne. Bolo vopred pripravené, čo je celkom neskutočné, ak si uvedomíme, ako bolo pripravené po obsahovej stránke. Má povahu dôkazu, a to dôkazu proti Slovenskej republike. Preukazuje neodbornosť na čele výkonnej moci, jej ignoráciu medzinárodných dokumentov záväzných pre Slovenskú republiku z titulu členstva v Rade Európy, ako aj úmysel nútiť obyvateľov Slovenskej republiky do očkovania proti COVID-19 vakcínami vydávanými za bezpečné napriek ich medzinárodne potvrdeným vedľajším účinkom, o ktorých niet rozumného dôvodu predpokladať, že na území Slovenskej republiky, alebo na obyvateľov Slovenskej republiky nepôsobia alebo pôsobia inak, pozitívnejšie a menej škodlivo, či s inými vedľajšími účinkami v porovnaní s vedľajšími účinkami v zahraničí.
Inštitucionálnym zabezpečením sa začína séria otázok podstatných pre rozhodnutie, ako je splnená podmienka nevyhnutnosti obmedzenia ľudského práva na súkromie z titulu zavedenia povinného očkovania proti COVID-19 na Slovensku.
Očkovacie látky proti COVID-19, všetky, ktoré sú v súčasnosti známe a povolené na podávanie formou vpravenia do ľudského tela metódou vakcinácie, sú dosiaľ povolené príslušnými orgánmi Európskej únie (EMA) pre podávanie v členských štátoch Európskej únie v podmienečnom režime. O registráciu môžu veľmi rýchlo prísť „ak nebudú robiť dobrotu“.
Podávanie podmienečne schválených očkovacích látok sa deje v pokusnom režime. To spontánne vytvára precedentnú otázku pre posúdenie, či je splnená podmienka nevyhnutnosti pre ustanovenie povinnosti podrobiť sa očkovaniu experimentálnou vakcínou.
Je možné určiť právnu povinnosť dať sa zaočkovať pokusnou vakcínou? Inak aj, je možné človeku uložiť právnu povinnosť podrobiť sa pokusu na človeku?
Zdá sa, že ide o otázku, na ktorej sa hľadanie nevyhnutnosti obmedzenia práva na súkromný život povinným očkovaním podľa článku 8 Dohovoru končí. Prípadná kladná odpoveď má závratný účinok na likvidáciu podmienok pokusu na človeku, de facto likviduje celý medzinárodný systém ochrany pred pokusom na človeku. Táto okolnosť sama osebe je závažnejšia, ako ohrozenie ľudstva pandémiou COVID-19. Umožnením povinného očkovania experimentálne overovanými vakcínami s neznámymi dlhodobými účinkami by znamenala uprednostnenie menej významného záujmu pred významnejším spoločenským záujmom. To všetko bez identifikácie hmatateľného záujmu, kvôli ktorému by sa to malo udiať.
Taký krok si sotva možno predstaviť bez predchádzajúceho zrušenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny (Dohovor o ľudských právach a biomedicíne (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 40/2000 Z. z. Tento dohovor upravuje podmienky pokusu na človeku v Kapitole V. Vo vzťahu k mRNA vakcínam sú asi relevantné aj ustanovenia Kapitoly IV.
Za predpokladu, že napriek všetkému skôr uvedenému by sa v Rade Európy podarilo nájsť záujem, kvôli ktorému by ESĽP uznal nevyhnutnosť uzákonenia povinnosti ľudskej bytosti podrobiť sa pokusu na človeku, ako aj za predpokladu, že ESĽP by nechcel vidieť, že podrobenie sa pokusne overovanej vakcíne sa zavádza formou právnej povinnosti, potom by sa pri hodnotení splnenia podmienky nevyhnutnosti zavedenia povinného očkovania proti COVID-19 musela dostať do popredia ďalšia otázka.
Celý článok TU.
Autor: Doc. JUDr. Ján Drgonec, DrSc. – emeritný sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky
Zdroj: pravnelisty.sk
Ide o prvé osobné stretnutie prezidenta Ruska s predsedom slovenskej vlády od roku 2016, píše…
Na Srbsko sa podľa prezidenta Aleksandara Vučića pripravuje zvonku majdanový úder podľa deväť bodového scenára,…
Ruská armáda spustila raketový útok na jeden z najväčších bodov dočasného rozmiestnenia militantov kyjevského režimu…
Stalinovo meno sa spája predovšetkým s Veľkou vlasteneckou vojnou, Októbrovou revolúciou a premenou Sovietskeho zväzu…
Útok na Kazaň z 21. decembra bol zameraný na obytné budovy a továreň, pričom podľa…
„Vy asi nechápete, ako by to ovplyvnilo stabilitu našich finančných trhov!,“ povedal so zvýšeným hlasom.…