Eduard Chodos odhaľuje bandu Chabad. Časť 2.

Osobne som dostal konkrétnu úlohu. Podľa Chabadu je starosta Charkova Jevgenij Kušnarjov žid z matkinej strany. Bolo ho potrebné urobiť „svojim“.

V New Yorku za mojej prítomnosti narýchlo vznikla organizácia Shaarei Hesed („Brána Milosrdenstva“), zastupujúca záujmy všetkých a všetkého: obetí Černobyľu, detí Černobyľu, starých, chudobných a chorých. Už o tri mesiace neskôr zmenila názov na „Svetovú židovskú sieť pre pomoc a útechu“(SŽSPÚ). Avšak vstup do Charkova sa mal uskutočniť cez verejnú organizáciu. A na to bol vybraný môj fond. Projekty boli zámerne ponúkané prázdne, ako sa ukázalo, nikto sa ani nechystal ich realizovať, v štádiu návrhu vyzerali ako cukrík v žiarivom atraktívnom obale. Cieľ bol jeden: prístup k prvej osobe v meste – Kušnarjova. Už v januári 1992 táto schéma zafungovala v rámci programu založenia kliniky Ljubavičského Rebeho.

A potom – žiadna klinika, žiadne SŽSPÚ, ale početné cesty do Spojených štátov, dominancia amerických poradcov na charkovskej radnici, vytvorenie prvého Združenia primátorov miest v histórii Ukrajiny, na čele ktorého stál Jevgenij Petrovič Kušnarjov, ktorý sa v ďalšej etape stal vedúcim Prezidentskej Administratívy atď.

Odvtedy s veľkým záujmom sledujem úspechy polokrvných politikov na Ukrajine, ako aj v Rusku, najmä tých, ktorí sú známi: Čubajs, Nemcov, Kirijenko, povestný „syn právnika“ Žirinovského a ďalší. K tomu poslednému sa moja pozornosť zintenzívnila najmä koncom roku 1998, keď vo svojom článku „Židovská alebo ruská otázka?“ Vladimir Volfovič zaútočil na Komunistickú stranu Ruskej Federácie kvôli „antisemitským vyhláseniam Dr. Alexandra Šabanova, ktorý sa stal zástupcom Olega Šenina v Rade SKS-KSSZ“. Jedná sa o knihu A. Šabanova „Duchovný boj“, v ktorej sa veľa hovorí o farizejstve (pokrytectve), a ako uvidíme neskôr, je tu priama spojitosť s dielami Otca Mena.

V tom osudnom roku 1990 otec Alexander Men vo svojej práve vydanej knihe „Svet Biblie“ doslovne zdôraznil jednou frázou:„Protipólom lásky je falošné sebapotvrdzovanie, pýcha, egoizmus – osobný, národný, náboženský, zameriavanie sa len na svoje, ako keby jediné hodnoty“.

O rok neskôr som v New Yorku u Rebbeho čítal, že „v týchto dňoch, keď sa všetky kráľovstvá sveta búria proti sebe, my musíme vedieť a veriť, že sa vojna medzi kráľovstvami národov sveta nedotkne, božechráň, Židov. Naopak, všetky udalosti, ktoré sa dejú, budú len prínosom pre židovský národ.“ A toto je publikované v brožúre „Éra Mašiácha“ (Éra Mesiáša) s dojímavým prípitkom: „Nech žije Rebbe, učiteľ a vodca náš! Kráľ – mesiáš – naveky vekov!“, čo by v nemčine znelo ako „Heil!“, „Heil!“, „Heil!“.

Ak si pamätáte, na začiatku tohto článku som okrem Moskvy, ako epicentra chabadského hnutia v ZSSR, spomenul aj Dnepropetrovsk. A prečo?! Úloha tohto mesta, ako liaheň vedúcich kádrov ZSSR, ako základňa vojensko-priemyselného komplexu a v dôsledku toho uzavretého mesta, je všetkým známa. V literatúre Chabadu je Dnepropetrovsk široko identifikovaný ako rodisko šiesteho Ljubavičského Rebe, a ako kolíska nástupu rozhodujúcej a poslednej „Éry Mašiácha“.

Preto práve do tohto mesta bol vyslaný „najlepší z najlepších“, najhodnejší zo stúpencov Ljubavičského Rebe, rabín Sh. Kamenetsky. Odvtedy boli všetci významní politici nezávislej Ukrajiny, „vtáci hniezda Dnepropetrova-Kamenetského“, bezpodmienečne filtrovaní a spracovávaní Chabadom podľa schémy nie nevyhnutne opakujúcej tú charkovskú, ale nemenejefektívnej. Chabad tvrdí, žepred našimi očami sa píše „najnovšia“ história: bola predpetrovská éra, popetrovská éra, ktoré vystriedala dnepropetrovská éra (rozumej kamenetská).

Zločinecká fašistická sekta Chabad odhalená rabínom Eduardom Hodošom

… Ale vráťme sa do New Yorku roku 1991. Počas mesiaca nám Chabad naďalej ukazoval svoju úžasnú všemohúcnosť: všetky vládne dvere sa otvárali hneď na prvý krát. V tom čase bol pre Američanov príchod našej delegácie potvrdením skvelých vyhliadok Chabadu v prípravách „piatej kolóny“ v Sovietskom Zväze, ktorý bol v agónii.

Naša návšteva sa chýlila ku koncu. Jej význam zdôrazňovali nielen správy americkej tlače, ktorých bolo pomerne veľa, ako aj v špeciálnom čísle časopisu „Kfar Chabad“, distribuovaného do celého sveta. Dopustili sa v ňom na prvý pohľad náhodnej nepresnosti, ktorá sa ukázala ako premyslená dezinformácia. Faktom je, že delegácia, ako som to už spomínal, pozostávala zo šiestich ľudí, ale bolo publikovaných len päť fotografií. Totožnosť šiesteho delegáta nahradil skupinový portrét.

Chýbal Chaim, predseda komunity v Tbilisi. Vysvetlili nám to tak, že: zostáva v New Yorku ako prebehlík. Pri tejto príležitosti každý z nás vyjadril svoju verziu. Veď Chaim mal doma rodinu. Ale zrejme v súvislosti s ňou dostal nejaké záruky. Išli sme domov do Sovietskeho zväzu s jeho prísnymi pravidlami na hraniciach a pozostatkami totality. Prirodzene, každý bol znepokojený možnými otázkami. Ale v Brooklyne nám dali jasne najavo, že problém príchodu šiestich, a odchodu len piatich, bol vopred vyriešený, a preto sa v oficiálnych publikáciách publikovali len fotografie tých, ktorí sa vrátia. Len na jednej amatérskej fotografii, nasnímanej za múrmi amerického Senátu, Chaim (tretí sprava) „svieti“ vedľa senátora Liebermana (v strede).

Senátor za Connecticut Joseph Lieberman v roku 1998, ako člen strany Billa Clintona, bol jedným z mála demokratov, ktorí horlivo viedli kampaň za jeho obžalobu. Veď v prípade rezignácie Clintona by sa viceprezident Albert Gore automaticky stal prezidentom Spojených štátov. Pamätáte si, je to človek Chabadu…

Čo sa týka tbiliskej „kuriozity“ – straty predsedu komunity – bola predložená verzia, že to všetko spolu súvisí s nejakou rezonujúcou udalosťou, ktorá sa stala rok predtým v Moskve alebo v Podmoskovskej oblasti. Je známe, že v tom čase v hlavnom meste a jeho okolí sa kaukazské zločinecké skupiny mocne opevnili. Zároveň sa v úzkom kruhuZviada Gamsachurdiu objavil ako poradca z brooklynského chabadu. Na mnohých fotografiách z tohto obdobia sa vedľa gruzínskeho prezidenta mihne „čierny klobúk“. Je teda spoľahlivo známe, že „chýbajúci“ Chaim bol spojovacím článkom medzi všetkými vyššie spomenutými.

V jednom z dôverných rozhovorov ma môj kurátor z Brooklynu informoval, že Chaim bol jedným z účastníkov čítania modlitby „Pulsa Denura“ a bolo pre neho nebezpečné vrátiť sa. Táto správa neurobila na mňa žiadny dojem. Nechcel som priznať svoju nevedomosť, ale vtedy som jednoducho ešte nevedel, čo znamená „Pulsa Denura“. A až v roku 1995, keď zazneli výstrely, ktoré ukončili život izraelského premiéra Jicchaka Rabina, mi bolo jasné, o čom bola reč.

Podľa izraelskej tlače I. Rabin zomrel po tom, čo ultraortodoxní prečítali modlitbu „Pulsa Denura“, čo v ruštine znamená „úder ohňom“. Túto modlitbu – za zničenie – vyslovuje s čiernymi sviečkami desať mužov. A ten, komu sa to číta, musí byť zničený do štyridsiatich dní. Číta sa len vo vzťahu kŽidompodľa pôvodu, a jej nedodržanie môže mať za následok, že sa obráti ako trest pre tých, ktorí ju vyslovili. V tom všetkom je veľa mystiky, ale spravidla sa to stáva.

V roku 1940, po prečítaní „Pulsa Denura“, bol Leon Trockij rozsekaný na smrť cepínom a presne o 50 rokov neskôr v roku 1990 bol otec Men rozsekaný na smrť sekerou.

Po návrate z New Yorku som vyriešil všetky problémy Chabadu spojené so starostom Charkova Kušnarjovom. A začiatkom roku 1992 naše mesto navštívil môj už dobrý známy, vedúci bezpečnostnej služby Chabadu Moiše Slonim. Rozhovor s ním bol pre mňa trochu nečakaný. Výmenou za zaujímavý peňažný obchod, so zárukou významného postavenia v spoločnosti, chceli môj odchod z Charkovskej zborovej synagógy s cieľom premeniť ju v budúcnosti na „Dom Chabadu“.

Chcem hneď poznamenať, že vtedy a až dodnes sa Chabad ako hnutie nevyjavoval ani na Ukrajine, ani v Rusku, ani nikde na území bývalého ZSSR. Zato sa v hlbokom utajení úspešne legalizoval v takzvaných ortodoxných komunitách. S prihliadnutím na to som položil Slonimu otázku: čo na tom, že Charkovská zborová synagóga – jediná v Ruskej ríši, postavená podľa výsledkov celoruskej cisárskej súťaže, je reformná – s organom, chórmi, kupolami a inými atribútmi reformizmu, čo absolútne odporuje ortodoxizmu? Odpovedal s úškrnom: to sú úplne riešiteľné otázky. Ja som s úškrnom odpovedal: „Nie so mnou.“

Autor – Eduard Chodos

zlatá eRA a Slovanské Noviny