Eduard Chodos odhaľuje bandu Chabad. Časť 1.

V súčasnosti stále viac vychádza ne svetlo sveta pojem Chabad. Čo vlastne je Chabad ?! Nezasvätení si vo všeobecnosti často mýlia Chabad s chasídmi (ortodoxnými Židmi). V skutočnosti chasídi nielenže nemajú vzťah k Chabadu, ale sú si často nepriateľskí.

Táto zločinecká fašistická sekta, Chabad, bola odhalená rabínom Eduardom Chodosom.

„Ak by tieto materiály vytlačil hocijaký Nežid, určite by sa zdvihla búrka medzinárodných protestov a obvinení z judeofóbie (židofóbie). Každý Nežid, ktorý odhalí Chabad, bude nevyhnutne označený za antisemitu. Moja pozícia je jedinečná. Som predsedom židovskej náboženskej komunity…“

Slovo Židom. Čo je chabad

„Ak by tieto materiály zverejnil Ukrajinec, Nemec, Rus alebo Litovčan, určite by došlo k medzinárodným protestom a obvineniam z judeofóbie (židofóbie). Každý nežid, ktorý odhalíChabad, bude označený za antisemitu. Moja pozícia je jedinečná. Som predsedom židovskej náboženskej komunity … “

Historický odkaz

Otec Alexander Men sa narodil v roku 1935 v Moskve. Mal židovský pôvod. Vo veku siedmych rokov bol spolu s 27-ročnou židovskou matkou, Elenou Semjonovnou, pokrstený v Zagorsku. Absolvoval Leningradský a Moskovský teologický seminár. Bol vysvätený do cirkevnej hodnosti v roku 1960 v Donskom kláštore. Slúžil v rôznych farnostiach. V rokoch 1968 až 1990 slúžil v Sretenskom kostole v Novej Derevni (neďaleko Puškino, Moskovský región).

Jeden z najväčších duchovných pedagógov 20. storočia, autor 7-zväzkového diela o dejinách náboženstva „V hľadaní Cesty, Istiny a Života“. Mal encyklopedické znalosti. Jeho komentáre k Prorokom starého zákona v bruselskom vydaní Biblie z roku 1983 sa považujú za doteraz najlepšie. Jeho najznámejšie dielo „Syn človeka“ končí vetou: „ Starodávni farizeji neexistujú, ale samotné farizejstvo v žiadnom prípade nie je mŕtve.“

Skoro ráno 9. septembra 1990 ho zabili v lesíku na ceste do chrámu. Bol rozsekaný sekerou.

Historický odkaz

Chabad je židovsko-nacistická sekta, postavená na klanovom princípe, na čele ktorej stojí „krstný otec“ – Ljubavičský Rebe. Členovia Chabadu sú ultraortodoxní. Muži aj ženy sa vyznačujú nápadnou vonkajšou podobnosťou (ako pri Downovej chorobe): muži sú buď príliš tuční, alebo príliš chudí, bradatí, v lapserdakoch (kábátiky) a čiernych klobúkoch; ženy sú chudé, s vyholenou hlavou, nosia parochne. Vstup do klanu je prísne obmedzený. Dnes je na svete len 20 tisíc zástupcov Chabad-Ljubavič.

Aktivity sekty sú maximálne utajené, pričom sa zároveň farizejsky vystavujú výnimočnej zbožnosti.

Sekta vznikla v 18. storočí na rozhraní troch slovanských štátov – Ruska, Ukrajiny a Bieloruska v mestečku Ljubaviči (vtedy územie Ukrajiny, a dnes Smolenská oblasť Ruska). Chabad – jediné hnutie v judaizme, na čele s povinným vodcom-führerom – Ljubavičským Rebom. Za tých 200 rokov, alebo sedem generácií sa tento titul dedil. Sekta vznikla, ako hovoria jej ideológovia, v reakcii na prenasledovanie Bohdanom Chmelnickým, sprevádzané smrťou tisícov židov. Pravoslávie – duchovný základ Bogdana Chmelnického – je považované za najhoršieho nepriateľa, a taký je aj postoj k nemu.

Začiatkom 30. rokov Chabad, vedený šiestym Ljubavičským Rebe, bol Josifom Stalinom, ktorý svojho času študoval na teologickom seminári v Tiflisi a bol dobre oboznámený s dejinami náboženstva, vyhnaný za hranice ZSSR ako fašistická sekta. Pričom na sovietskom území naďalej existoval tradičný judaizmus.

Od 40-tych rokov má Chabad-Ljubavič ústredie v New Yorku, v Brooklyne. V rokoch 1950 až 1994 viedol sektu siedmy, posledný Lubavičský Rebe, a počas tohto obdobia sa Chabad stal mocným politickým, finančným a ekonomickým impériom, ktorého cieľom je celosvetová expanzia.

Nezasvätení si vo všeobecnosti často mýlia Chabad s chasídmi (ortodoxnými Židmi).Predstavitelia Ljubavičského klanu sa bezdôvodne, ale zámerne stotožňujú s celým hnutím v judaizme (chasidizmom).V skutočnosti je v chasidizme množstvo vplyvných oblastí a to veľmi početných: Karlinstonskí, Braclavskí, Satmarovskí atď. chasídi, ktorí nielenže nemajú vzťah k Chabadu, ale sú si často nepriateľskí. Bol to však Chabad, ktorý v období Gorbačovskej perestrojky vstúpil do ZSSR a podrobil si náboženské a iné sféry pôsobenia miestnych Židov a nielen ich.

Akým spôsobom chabadníci prenikli za „železnú oponu“ Sovietskeho zväzu, ktorý si v tom čase ešte neuvedomoval blížiaci sa rozpad?

Liberalizácia, demokratizácia a iné „zácie“ umožnili Ljubavičským emisárom infiltrovať sa do všetkých veľkých miest ZSSR, bez ohľadu na zákony, ktoré v tom čase existovali a upravovali náboženský život. Stalo sa tak prostredníctvom spoločných podnikov, ktoré vtedy vznikli ako huby po daždi, kde plnili úlohu početných spolupracovníkov, odborníkov a konzultantov. Epicentrom hnutia sa stali Moskva a Dnepropetrovsk. Prečo práve tieto mestá? Moskva je pochopiteľná. Ryba hnije od hlavy. O Dnepropetrovsku – trochu neskôr.

Charkov, leto 1990. Ja, Eduard Chodos, predseda Židovskej náboženskej obce v Charkove, som s istou iróniou pozeral na vyslanca Lubavičského Rebeho a jeho operetný odev. Predtým som si len ťažko vedel predstaviť, čo to je. Pravda, kedysi ma predseda moskovského spoločenstva V. Fedorov а hlavný rabín ZSSR A. Šajevič varovali pred potrebou mimoriadnej obozretnosti pri jednaní s Chabadom. Ale v tej chvíli ja, ako ešte donedávna sekulárny človek, ktorý málo rozumie dejinám náboženstva, som reagoval na toto varovanie s neodpustiteľnou ľahkomyseľnosťou. Áno, vo všeobecnosti na mne záviselo len málo. Krajina ZSSR v tom čase nadšene tlieskala Zlatému Býkovi a oblizovala si pery pri pohľade na dolár, čím súhlasila s jeho úlohou vedúcej meny. Chabad, ktorý bol budúcim zosobnením oboch, bol preto veľmi vítaný.

Rok predtým, v roku 1989 sa v Centrálnej výstavnej sieni Moskvy (bývalá Manéž) po prvý raz v histórii konala výstava súkromnej zbierky maľby a úžitkového umenia XXVIII – XX storočia. Mojej zbierky. Výsledkom tejto výstavy bol nával záujmu o mňa zo strany ústredných masovokomunikačných médií, početné stretnutia v televízii a vyvrcholením bolo pozvanie za hosťa na II. kongres ľudových poslancov ZSSR. A hlavný výsledok tohto príbehu bol návrh, viesť židovskú komunitu v Charkove a s využitím mojej popularity dosiahnuť navrátenie do komunity najväčšej Charkovskej zborovej synagógy na svete.

V auguste 1990 bola synagóga vrátená. Chabad je práve tam. Vyslanec Ljubavičského Rebe, Mojše Moskovič, prišiel za mnou a prostredníctvom tlmočníka skromne požiadal o povolenie uložiť svoje cestovné veci do jednej z miestností synagógy.

A o dva týždne neskôr, 9. septembra, krajinu šokovala vražda Alexandra Mena. V početných publikáciách, ktoré nasledovali, pre mnohých nečakane, bol vyzdvihnutý jeho význam ako najväčšieho filozofa a teológa moderných dejín. A všade bola prítomná otázka: prečo? V jednej z nich, („Neplačte nado mnou…“), autor uvažuje:

„Profesionáli hľadajú lupiča. A diletanti sa zamýšľajú. Otec Alexander Men odišiel z domu v nedeľu po šiestej hodine ráno, aby išiel električkou na bohoslužbu do chrámu. Lúpež? Účel zbojníka – korisť… Bohatí sa ráno o 6:30 neponáhľajú do práce. Bohatí v tomto čase spia (rovnako ako lupiči). Bohatí nejazdia na električkách. Čo má čo robiť zlodej v lesíku pri malej „polozastávke“? Kôli akej koristi si brať hriech na dušu? Áno, časy sú také, že budú zabíjať za desinu. To sa však stáva večer, keď sú obchody stále otvorené, keď zúfalá túžba „pridať si“ omámi hlavu, odstráni zábrany. Vražda v opitosti? O druhej cez deň, to by som uveril. O deviatej večer – áno, o polnoci – samozrejme. Ale o 6:30 ráno nie sú opilci. Alebo spia ako zabití, alebo práve vytriezveli. Divoká chuligánska krutosť? Čas pre chuligánov je však večer, miesto – pod bránou, zbraň – reťaz z bicykla. A vtomto prípade – ráno, lesík, sekera…“.

K tragédii došlo 9. septembra 1990. Mystici by si všimli, že v hrozivom dátume sú štyri deviatky. Alebo obrátené šestky. A tento rok je ich už päť – 9.9.1999. Medzi týmito dátumami sú isté podobnosti: žiarlivosť, kriminálne prepojenia, náhodná smrť, šialený maniak, náboženský fanatizmus…

Spomínaný článok sa pýtal: „Kto hľadá? Nie je to ten, kto sa skrýva? A čo sa stane, keď ten, kto hľadá, nájde to, čo hľadá – nájde „zlodeja“? Bude z neho narkoman, ktorý sa ľahostajne priznáva ako „podpaľač Reichstagu? Stane sa z neho fanatik, ktorý sa s nadšením priznáva, tak ako tragické bábky z moskovských procesov?… Nebude to tak, že sa prizná len jeden, ale tí skutoční – na dlhé roky? navždy? – zostanú v tieni?

Medzitým sa postupne vybavovala charkovská zborová synagóga. Náš miestny rabín Isaak Yoffe vykonával bohoslužby a sviatky, náboženský život naberal svoj smer. Mimochodom, chabadník M. Moskovič „potichu“ obsadil miestnosť, kde zostali jeho veci. Zároveň sa ma dôrazne snažil potešiť, mňa, predsedu obce a charkovského rabína Yoffeho. Ako akýsi „tichý Američan“, so všetkými svojimi prejavmi plnými dobrých úmyslov.

Pravda, niektoré jeho činy mi neboli vždy jasné. Napríklad začiatkom jari 1991 navštívil synagógu na moje pozvanie Charkovský а Bogoduchovský Metropolita Nikodým. Mali sme s ním dobré vzťahy, ktoré pretrvali dodnes. Som hlboko presvedčený, že vladyka Nikodým, ako náboženskýmysliteľ a praktizujúci, zastáva jedno z popredných miest v pravoslávnej cirkvi a teší sa zaslúženej úcte predstaviteľov iných náboženstiev.A zrazu, nečakane, som musel čeliť neskutočne tvrdohlavej neochote M. Moskoviča zapojiť sa do nášho rozhovoru, a ešte ho aj nafilmovať.A len strach z otvorenej konfrontácie ho prinútil ísť do toho.Keď som bol koncom roku 1991 v New Yorku, pochopil som jeho zvláštne správanie.

Medzitým, už v júni 1991, po celozväzovom stretnutí hnutia Chabad v moskovskom hoteli Kosmos, som poznal celú chabadskú elitu pracujúcu v ZSSR. Počas tohto stretnutia som dostal pozvanie navštíviť vodcu – Ljubavičského Rebe v jeho rezidencii v New Yorku. Okrem mňa sa na výlet chystalo ešte päť šéfov komunít najväčších sovietskych miest.

Ale vypukol augustový puč v roku 1991. Správu o tom prijal Mojše Moskovič, na rozdiel od mnohých, úplne chladne a lámanou ruštinou mi povedal: „Rebe povedal všetkým, aby zostali na miestach“. A o dva dni, 22.augusta, som s úžasom pozeral vtelevízii, ako počas práce Mimoriadneho Zjazdu ľudových poslancov RSFSR, pod vedením Borisa Jeľcina, šéf Chabadu v Rusku, Berl Lazar s jeho súdruhmi, hrdo vpochodovali do sály v čiernych klobúkoch a kabátoch.

A zdá sa, že výsledky z augusta podnietili Chabad k bezprecedentnej „kulturologickej“ akcii pre Sovietsky Zväz: k pohrome v Štátnej knižnici Lenina. 07.09.1991 moskvská, a potom aj všezväzová televízia oznámila, že budovu knižnice Lenina obsadila skupina ľudí, ktorí si hovoria chasidi a žiadajú, aby im bola odovzdaná takzvaná „zbierka Ljubavičského Rebe“, pričom knižnicu obvinili z „krádeže“. Zbili policajta, ktorého odviezla sanitka, a desiatky chabadnikov v tom čase rozbíjali nábytok a vybavenie.

Akcie, ako sú tieto, poskytli viacerým médiám príležitosť uviesť nasledujúce tvrdenia: „Chasídi sú náboženská sekta v rámci judaizmu. Najdôležitejší v ideológii chasídizmu je princíp teroru – fyzická likvidácia odpadlíkov judaizmu a najnebezpečnejších, podľa odhadov, pohanov…“ („Ruský bulletin“, článok „Chasídi – meč nad židovstvom“).

Mimochodom, o pár rokov sa na obálke chabadského časopisu „Lechaim“ objavila prelomová fotografia: Ruský minister kultúry E. Sidorov odovzdáva knihu z knižnice Lenina americkému viceprezidentovi A. Goreovi, o ktorom mi v roku 1991 v New Yorku v rezidencii Ljubavičského Rebe s hrdosťou oznámili, že je to člen Chabadu. Význam tejto fotografie bol stonásobne umocnený sprievodnou frázou: „Tieto knihy budú odovzdávať s úsmevmi na tvárach.“ Chýbalo tam však pokračovanie: „a na kolenách.“

Pohroma v knižnici sa plne osvedčila. Začiatkom októbra 1991 odletela do New Yorku delegácia na čele s Berlom Lazarom, pozostávajúca zo šiestich hláv najväčších komunít v ZSSR (vrátane mňa). Môj mesačný pobyt v Brooklyne je samostatnou témou pre veľké seriózne štúdium, keďže tento výlet dodnes vyvoláva množstvo otázok a odpovedí. Bol najmä prvým a posledným svojho druhu, keď šéfovia najväčších „sovietskych“ komunít navštívili sídlo Chabadu. Očividne to vtedy súviselo s predpovedaným rozpadom ZSSR. Vzhľadom na stav obrovskej krajiny, v predvečer nadchádzajúceho kolapsu, bola naliehavá potreba účelovej inštruktáže a dávkovania informácií. Okrem toho bolo potrebné presvedčiť americkú verejnosť, že Chabad už dobyl najväčšie mestá ZSSR.

Bezprostredne po ceste sa o tejto udalosti v charkovskej tlači informovalo takto: „Predseda Charkovskej náboženskej obce židovského vierovyznania, E.D. Chodos, sa vrátil z New Yorku. Spolu s ďalšími vodcami židovských komunít v krajine, bol tri týždne v Spojených štátoch na pozvanie Ljubavičského Rebe. Počas návštevy sa hostia zúčastnili na zasadnutiach amerického Senátu, stretli sa s finančníkmi a priemyselníkmi, viedli rozhovory so senátormi zo štátov New York a Connecticut, Josephom Liebermanom a Alphonsom de Amato, ako aj s hlavami rabinátu USA. „. Všetko to bolo Ilustrované fotografiou s nápisom: „E.D. Chodos po stretnutí odovzdáva Ljubavičskému Rebemu fotografiu budovy Charkovskej zborovej synagógy“.

Toto všetko vyšlo za sovietskeho režimu, a o mesiac ho už nebolo…

Okrem opísanej oficiality v Brooklyne s nami – hlavami komunít – prebiehala každodenná starostlivá práca. Úlohy, ktoré Ljubavičský Rebe každému z nás stanovil, boli jasne formulované:

Chabad na území ZSSR je povinný dominovať vo všetkých sférach židovského života. Na to je potrebné využiť všetok židovský potenciál, ktorý je možné mobilizovať v iných krajinách prostredníctvom kanálov Chabadu.

Chabad je povinný iniciovať revitalizáciu židovského života v komunitách, všemožne prispievať k vytvoreniu miestneho židovského kapitálu a v tejto historickej etape čo najviac sa infiltrovať do politických inštitúcií krajiny (budúcich štátov), vrátane použitia skrytého zaberania masovokomunikačných prostriedkov na tento účel.

Ako viete, čistokrvní Židia neboli v politickom establišmente bývalého ZSSR zvýhodňovaní. Ale ako polokrvník, ktorý má v pase slovanskú národnosť druhého rodiča, sa mohol vyšplhať veľmi vysoko. V súčasnej situácii bolo pre Chabad určujúcou úlohou „uchmatnúť si“ polokrvníkov, pracujúcich v štruktúrach skutočnej moci, teda nalákať a urobiť z nich svojich zanietených podporovateľov, čo by prispievalo k ich napredovaniu. Zároveň boli ľudia z Chabadu dokonca pripravení obetovať svoje ideovo fašistické dogmy a zatvárať oči pred nedostatočnou „čistotou“ krvi a nedotknuteľnosťou reprodukčných orgánov.

S nežidmi (gójmi) sa problém riešil jednoducho – peniazmi.

Autor – Eduard Chodos

Zlatá eRA a Slovanské Noviny.