Eduard Chmelár o nadchádzajúcich prezidentských voľbách v USA a slabnúcej Európe, ktorá pasívne čaká na pokyny svojho nového pána

Čo sa týka dilemy rozhodovania sa medzi Donaldom Trumpom a Kamalou Harrisovou, pre mňa to nie je voľba alternatívy, ale výber medzi dvoma variantami toho istého systému, konštatuje pred zajtrajšími voľbami prezidenta Spojených štátov vo svojom článku politický analytik, publicista a historik Eduard Chmelár.

Na celom tomto predvolebnom cirkuse v USA je najdesivejšia tá totálna paralýza európskych politických špičiek. Akékoľvek plány, akékoľvek rozhodnutia, akákoľvek činnosť sa zastavila a zmrazila. Jednoducho sa čaká na „šéfa“, ktorý nám povie, čo máme robiť. Typickou ukážkou tejto absurdnej situácie je takmer vystrašený komentátor Bloombergu Andreas Kluth, ktorý predvčerom s neskrývanou panikou napísal: „S napätím a úzkosťou čakáme na výsledok volieb. Kým nebudeme poznať odpoveď na otázku, kto bude americkým prezidentom, nič sa nemôže pohnúť. Lenže čo ak žiadna odpoveď nepríde?“

Nič tak necharakterizuje bezradnosť a nesvojprávnosť európskych elít ako toto tragikomické kvílenie. Európa sa v uplynulých desaťročiach sústreďovala na integráciu, ale nie na to podstatné, bez čoho nemá zjednocovanie kontinentu zmysel: na vlastnú emancipáciu. Brusel vždy len vrtel chvostíkom a čakal na aport z Washingtonu. Svojho času to sarkasticky vyjadril Henry Kissinger, keď sa spýtal: „Európa? A to je kto? Komu mám zavolať, keď s ňou chcem rokovať?“

Európska únia buď nebola jednotná alebo čakala na pokyny z USA. Niekedy to bolo až trápne, ako v prípade stanoviska k Dohovoru OSN o zákaze jadrových zbraní, ktoré všetky členské štáty EÚ opísali od slova do slova z vyjadrenia na webovej stránke amerického ministerstva zahraničných vecí. Rovnako je to aj v prípade zbrojenia. Keď Donald Trump začal vydierať európskych členov NATO, že musia platiť viac, lebo americkí daňovníci sa musia skladať na obranu sumou približujúcou sa k biliónu dolárov, nikto mu nevmietol do tváre: plať si to sám, starec. Prestaň financovať nákladné a nelegálne vojny a nebudeš sa musieť sťažovať, že vynakladáš príliš veľa na obranu. Namiesto toho, aby Európa vygenerovala vlastné prístupy k bezpečnosti zodovedajúce jej označeniu za „mierový projekt“, slepo kopíruje neefektívne americké postupy. Washington povedal, že plaťme viac, tak platíme viac a nikto sa nepýta, načo, nikto nežiada analýzy, ktoré by potvrdzovali opodstatnenosť takýchto rekordných nákladov. A nič nenasvedčuje tomu, že nástupom nového prezidenta USA (akéhokoľvek) by sa na tom malo niečo zmeniť. Toto je pre nás najdôležitejší odkaz týchto volieb: čakáme na jeho víťaza ako na imperátora. A to je dosť podradná úloha EÚ.

Čo sa týka dilemy rozhodovania sa medzi Donaldom Trumpom a Kamalou Harrisovou, pre mňa to nie je voľba alternatívy, ale výber medzi dvoma variantami toho istého systému. Treba si uvedomiť, že to, čo zrodilo fenomén trumpizmu, boli Obamove zlyhania. Milióny ľudí sa ocitli v exekúciách a stratili nielen prácu, ale často aj strechu nad hlavou. Stimuly Obamovej vlády boli príliš malé. A tí sklamaní voliči sa oprávnene pýtali: „Kde je tá sľubovaná pomoc?“ Práve tam sa zrodil konzervatívny oportunista Trump. Trochu by som to prirovnal k jednej fascinujúcej štúdii o vzostupe nacizmu, ktorú som nedávno čítal. Jej autori prišli s tvrdením, že jednou z príčin pádu Weimarskej republiky v Nemecku začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia boli drastické úsporné opatrenia. Tie vzali robotníkom sociálne zabezpečenie a uvrhli ich do biedy. Nesprávny predpoklad bol, že biedni ľudia budú voliť ľavicu. Lenže táto štúdia dokázala presný opak: vo chvíli, keď sa materiálne zdroje stanú vzácnymi, ľudia sa stávajú prístupnejšími k rasistickým, xenofóbnym až šovinistickým argumentom politikov. Prijímajú skôr autoritárskych vodcov a silné reči.

Ak pochopíte, prečo nemeckí robotníci dôverovali skôr Adolfovi Hitlerovi ako sociálnym demokratom, pochopíte aj to, prečo J. D. Vance – chlapík, ktorý sa vydriapal z neuveriteľne drsného prostredia americkej „bielej spodiny“ uviaznutej v pasci dlhov – nevolí demokratov, ale pridal sa k Trumpovi, ktorý si ho vybral za kandidáta na viceprezidenta. Mám rozčítaný jeho bestseller Americká elégia (Memoáre o kríze rodiny a kultúry), ktorý je sugestívnym opisom prostredia, z ktorého sa rodia a množia Trumpovi voliči.

Práve masová ľudová dezilúzia, ktorá vyplynula z neschopnosti Baracka Obamu pomôcť obetiam finančnej krízy z roku 2008, bola tým najväčším zlyhaním, ktoré viedlo k nástupu Donalda Trumpa. Napríklad 83 percent Američanov od Medicare očakávalo zníženie cien liekov. Obama to nebol schopný dosiahnuť, lebo Big Pharma bola proti. Trump sa toho chytil a začal vykrikovať, načo máme vládu, na čo je Medicare dobrý a či by nebolo lepšie zrušiť ho. Títo ľudia však vo svojom zúfalstve nepostrehli, že Trump sa v skutočnosti zastal bankárov a zastupoval záujmy tých najbohatších ľudí. Ale práve Američania by si mali pamätať, že cestu im už raz ukázal Franklin Delano Roosevelt. Jeho politika Nového údelu nebola len ekonomicky efektívna. Mala aj morálny rozmer, lebo zohrala rozhodujúcu úlohu pri potlačení verejnej podpory fašizmu v USA, ktorá bola v tom čase na vzostupe. Nebezpečné je, že Kamala Harrisová takouto hrádzou nie je.

Harrisová sa správa presne ako Obama, keď pochopil, že zlyhal. Odvádza pozornosť ľudí k témam ako sú potraty, reforma Wall Street alebo rasová rovnosť. A to prinútilo voliča rozmýšľať, až si napokon povedal: „Možno sú to dobré veci, ale chceš mi povedať, že toto je to najdôležitejšie? S týmto sa mám uspokojiť? To ma až uráža. Mám z toho pocit, že si zasa len jedna z tých, čo ma chcú oklamať.“ Inak povedané, chudobní voliči majú pocit, že im demokrati výsledky nedoručili. Je to veľmi podobné kríze, v ktorej sa ocitli ľavicové strany v Európe: na jednej strane sa snažia uspokojiť svojich oligarchických sponzorov a na strane druhej hovoria voličom, že riešia problémy, ktoré vytvárajú ich oligarchickí sponzori…

Šialené je, že všetky tieto zlyhania neviedli u demokratov k žiadnej sebareflexii. Keď prehráte nejakú televíznu debatu s nejakým nie veľmi bystrým politickým protivníkom, váš tím by vám mal okamžite položiť otázky: „Čo ste urobili zle?“ Ale namiesto toho si demokrati povedali: „No, za tým museli byť Rusi. A fašizmus. A sexizmus.“ Ale to je všetko možné, len nie pohľad do vnútra, čiže žiadna sebareflexia. Vplyvný senátor Charles Schumer (dnes vodca demokratickej väčšiny v Senáte) pred voľbami v roku 2016 sebaisto až nafúkane vyhlásil, že „za každého demokrata z robotníckej triedy získame dvoch umiernených republikánov na predmestí Philadelphie“. Bola to jedna z najhlúpejších a najtrápnejších predpovedí v dejinách americkej politiky, lebo sa stal presný opak.

Toto tragické podcenenie Trumpa bolo výsledkom aj toho, že médiá a politici hlavného prúdu si dlhodobo nedokážu priznať chybu. V amerických voľbách ide v podstate o takúto metaforu: Máte na streche päť metrov širokú dieru. Trump povie: „Žiadnu dieru tam nevidím. Ale keď budem prezidentom, budú tu milióny a milióny krásnych striech.“ Harrisová povie: „Trump vás zasa oklamal. My ten problém vyriešime.“ A zafinancuje záplatu, ktorá zakryje asi štvrtinu diery… Pomôže vám to pri dažďoch? Asi ťažko. Chcem tým povedať, že politika by nemala byť iba o formálnych kompromisoch za každú cenu. Mala by byť o tom, čo chcete dosiahnuť a čo je nevyhnutné splniť. Pritom je to také jednoduché: čím viac výsledkov politická strana svojim voličom dodá, čím viac plní sľuby a zlepšuje ľuďom život, tým vyššiu šancu má, že sa udrží pri moci. Zakaždým, keď uprednostníte záujmy korporácií pred záujmami občanov, podkopávate vieru ľudí v demokraciu a otvárate čoraz viac príležitostí pre autoritatívnych demagógov ako je Trump.

Domáca politika Donalda Trumpa Európu príliš neovplyvnila, len vytvorila klaunov typu Boris Johnson, Andrej Babiš alebo Štefan Harabin. To, čo nás ovplyvní oveľa zásadnejším spôsobom, je zahraničná politika oboch kandidátov. Mnohí si stále neuvedomujú, že medzi nimi nie je zásadný rozdiel. Obaja sú silno proizraelskí. Rovnako chcú zvyšovať konfrontáciu s Čínou. Podporujú ďalšie zvyšovanie vojenských výdavkov v rámci NATO. A Kurdi majú tiež dosť dobrých dôvodov na to, aby sa báli oboch. Bol to práve Donald Trump, ktorý opustil samosprávnu demokratickú Rojavu a dal Turecku voľnú ruku, aby ju zničil. Jeho nástupca Joe Biden naďalej povoľoval tureckú beztrestnosť a Kamila Harrisová dala najavo, že bude robiť to isté. Jediný rozdiel sa črtá v prístupe k Ukrajine. Ak Donald Trump zastaví Zelenského junte prísun zbraní, celé bremeno nákladov sa prenesie na Európu, čím sa zvyšuje šanca, že vojna sa veľmi rýchlo skončí. Ale bude svet bezpečnejší, keď Trump presunie vojenské výdavky doteraz prúdiace na Ukrajinu na zvyšovanie konfliktu s Čínou?

Som rád, že zajtra sa rozhodovať medzi týmito dvoma nemusím. No hanbím sa za európskych predstaviteľov, ktorí pasívne čakajú na pokyny nového pána a popierajú tým politický i morálny zmysel zjednotenej Európy.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna