Eduard Chmelár: Bezobsažné memorandum troch najvyšších ústavných činiteľov Slovenskej republiky o jednotnom postupe v našej zahraničnej politike nie je potvrdením suverénnej politiky, ale kapituláciou pred Bruselom

Naša suverenita sa môže prejavovať iba na zasadnutiach orgánov EÚ a NATO, kde pasívne a bez pripomienok prijímame všetko, čo nám naservírujú veľmoci. Dokonca už aj Budapešť si s trpkosťou až nevôľou všimla, že ju nechávame osamotenú ťahať horúce gaštany z ohňa a Maďarsko je tak fakticky jediné, ktoré sa stavia nezmyselným nápadom Bruselu na odpor, konštatuje vo svojom článku politický analytik, publicista a historik Eduard Chmelár.

Neviem, či som jediný, ktorému pripadá dnešný podpis Memoranda k zahraničnopolitickému smerovaniu SR zvláštny. V tom lepšom prípade vyzerá ako vyrážanie otvorených dverí. Pevné ukotvenie Slovenskej republiky v EÚ a NATO spomína koaličná zmluva, programové vyhlásenie vlády a desiatky ďalších dokumentov. Tým skôr, že podobné vyhlásenie sa podpisovalo v roku 2017, 2019 a 2020. To budeme lojalitu k Bruselu takto demonštrovať každé dva roky? Prečo to bolo nevyhnutné pripomínať ešte raz a práve dnes? Lebo opozícia straší, že Ficova vláda chce vystúpiť z týchto zoskupení? Ale prosím vás. Opozícia tára aj o tom, že je tu diktatúra a nikto pre takéto taľafatky nebude zvolávať troch najvyšších ústavných činiteľov, aby nás sústavne uisťovali, že to tak nie je a že zajtra vyjde slnko. Tak prečo vlastne?

Prezident Peter Pellegrini povedal, že podpis takéhoto memoranda je tou najlepšou oslavou Dňa Ústavy SR. Nech sa na mňa nehnevá, ale to je nezmysel. Zahraničná orientácia Slovenskej republiky nie je ústavný, ale politický princíp. Základný zákon štátu je o niečom inom. Bližšie k pravde bol premiér Fico, ktorý ústavu označil za civilnú bibliu a vyzval občanov, aby ju viac čítali a aby pochopili, aké jasné pokyny dali zákonodarcovia v roku 1992 nasledujúcim politickým generáciám. Nuž tak veru čítajme a bilancujme.

Hneď čl. 1 Ústavy SR ustanovuje, že Slovenská republika sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Z tohto článku už dávno urobila práve táto politická garnitúra zdrap papiera, lebo nielenže dovolila, aby štát ovládol klerikalizmus, ale sama aktívne napomáhala pri premene Slovenska na to, čo už Dominik Tatarka nazval farskou republikou.

Ďalej: Ústava garantuje v čl. 34 práva občanov patriacich k národnostným menšinám na vzdelanie v ich jazyku, ale nezaručuje ich väčšinovému národu na vzdelanie v štátnom jazyku. Spýtajte sa detí z juhu Slovenska, ktoré musia cestovať desiatky kilometrov do slovenských škôl, lebo maďarské obce im nechcú povoliť vzdelávanie v slovenskom jazyku, či je toto v poriadku a či majú pocit, že žijú na území zvrchovanej Slovenskej republiky. Na takéto situácie tvorcovia ústavy nepamätali.

Poďme ďalej: čl. 36 garantuje právo na dôstojnú životnú úroveň, právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania, právo na primeraný odpočinok po práci – nepripadá vám to v podmienkach Slovenskej republiky ako zlý vtip? A čo čl. 37: ten sľubuje zákon o práve na štrajk. Ako to, že ani po 32 rokoch nie je prijatý? Po 13 rokoch sociálnodemokratických vlád, a to som nepočítal tie 4 roky s účasťou SDĽ? Rozvášnené rozčuľovanie sa premiéra nad tým, že sa tu presadzuje právo na jediný názor, radšej komentovať nebudem, lebo z toľkého pokrytectva mi je zle a nechcem byť osobný. Mohol by som pokračovať, ale vyratúvať všetky články ústavy, ktoré v našom právnom poriadku nedodržiavame, nie je cieľom tohto statusu. Je to len smutné svedectvo o tom, že štát pri dodržiavaní svojho základného zákona sústavne zlyháva a že ak si nedokážeme ctiť a napĺňať ducha a literu Ústavy SR, všetky ďalšie reči okolo toho sú zbytočné. V Deň Ústavy SR by sme sa mali teda sústrediť jedine na to, či sme dostatočne právnym štátom a dodržiavame tento kľúčový dokument alebo či je čas prijať novú ústavu tak, ako to robila v našej ústavnej tradícii minimálne od roku 1920 prakticky každá nová politická generácia (1939, 1948, 1960, 1992).

Ale vráťme sa k podstate článku. Mám totiž podozrenie, že dnešné úplne zbytočné gesto má za cieľ zakryť oveľa vážnejší problém. Súhlasím so šéfredaktorom denníka Štandard Jaroslavom Daniškom, že najdôležitejšou otázkou tohto leta bolo zastavenie prísunu ropy a neobyčajná pasivita slovenskej diplomacie. Chvíľami sa zdalo, akoby si vláda neuvedomovala závažnosť problému – najmä v porovnaní s Maďarskom, ktoré sa snažilo riešiť problém až horúčkovitou kyvadlovou diplomaciou v Kyjeve, Bruseli i Moskve, kým my sme zostávali niekde v závetrí. V situácii, keď Slovensko výrazne pomáha Ukrajine s ropnými produktmi (ale aj s muníciou), kedy americký denník Washington Post avizuje veľmi krutú zimu pre ukrajinskú energetickú bezpečnosť, nedokázala Bratislava vyvinúť nijaký účinný tlak na zabezpečenie vlastných záujmov. A to je oveľa dôležitejšia správa ako všetky memorandá.

V tejto situácii totiž vyzerá „slovenská suverénna zahraničná politika“ ako bezobsažné heslo, ktoré je opozícii iba na smiech. Je fajn, že po dlhých rokoch izolácie (lebo skutočná izolácia vyzerá tak, keď sa bojíte vystrčiť nos za hranice Západu) sme sa rozhodli svoje ekonomické záujmy presadzovať aj tam, kde to už dávno robia všetci ostatní: v Číne, vo Vietname či v Brazílii. Ale to našu zahraničnú politiku ešte nerobí suverénnou. Naša suverenita sa totiž môže prejavovať iba na zasadnutiach orgánov EÚ a NATO, kde pasívne a bez pripomienok prijímame všetko, čo nám naservírujú veľmoci. Dokonca už aj Budapešť si s trpkosťou až nevôľou všimla, že ju nechávame osamotenú ťahať horúce gaštany z ohňa a Maďarsko je tak fakticky jediné, ktoré sa stavia nezmyselným nápadom Bruselu na odpor.

Robert Fico so svojou družinou nechcú ísť touto cestou. Hrajú na dve strany. Hovoria ako Orbán, ale nekonajú tak. Pre Bratislavu je pohodlné nechať robiť špinavú robotu Budapešť a vyhnúť sa tak hrozbe stopnutia eurofondov. Zastavenie ropy cez ukrajinské územie, ktoré sa odohralo bezprecedentným spôsobom na pokyn Bruselu, našu diplomaciu nezaktivizovalo, práve naopak. Oportunisticky sme si spočítali benefity a keďže Robert Fico nechodí do rizík, napokon sme sa poddali a na koncepciu „suverénnej slovenskej zahraničnej politiky“ fakticky rezignovali. Dnešné bezobsažné memorandum je signálom kapitulácie pred Bruselom. Budeme sa ešte chvíľu pred domácim publikom vyhovárať a skrývať svoje zbabelé činy za „zodpovednosť“. No všetky ďalšie reči o našich suverénnych postojoch sú len divadlom pre slabomyseľných, ktorí si nedokážu spočítať dva a dva.

Na záver: to si radšej mohli spomenúť a prijať vyhlásenie k dnešnému 85. výročiu vypuknutia druhej svetovej vojny. Povedali by tým o filozofii a princípoch našej zahraničnej politiky oveľa viac ako týmito zbytočnými rečami. Lebo najvyšším cieľom diplomatického úsilia bol a zostáva mier. Mier a priateľstvo medzi národmi. Priateľstvo so všetkými, ktorí o to majú záujem. Medzinárodná spolupráca nie na báze antagonistických vojenských blokov, ale na základe všestranne výhodných podmienok. Jedine toto má zmysel, aby si politici pripomínali nie raz za niekoľko rokov, ale deň čo deň.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna