Eduard Chmelár a pravda o masovom vrahovi & mäsiarovi Henrym Kissingerovi, ktorého vo verejnoprávnej RTVS velebili Čarnogurský, Demeš aj Kubiš: „Kissinger je stelesnením a symbolom amerického imperiálneho expanzionizmu a intervencionalizmu, snahy vnucovať svetu vôľu Washingtonu

… Ktorá sústavne podkopáva ambície malých a slabých národov o suverenitu a slobodu. Ten, kto ho vzýva, vyzdvihuje bezohľadnú a krvavú hegemóniu amerického impéria. Obdivovať ho je morálne na rovnakej úrovni ako obdivovať najväčších masových vrahov ľudských dejín. Nech neodpočíva v pokoji!“

Mal som pocit, že tohto bez akýchkoľvek pochýb jedného z najhorších masových vrahov ľudských dejín chcú vyhlásiť za svätého, konštatuje po zhliadnutí relácie „Do kríža“ na obrazovke RTVS šokovaný publicista, politický analytik a vysokoškolský pedagóg Eduard Chmelár.

Keď pred mesiacom zomrel Henry Kissinger, mnohí ste čakali, že k tomu niečo napíšem. Neurobil som to, lebo si ctím zásadu „o mŕtvych len dobre“, a ak nemôžete povedať o zosnulom niečo dobré, tak radšej nič. Kissinger je však už pochovaný a tento týždeň mu venovala verejnoprávna RTVS reláciu Do kríža, v ktorej pozvaní hostia Ján Kubiš, Ján Čarnogurský a Pavol Demeš tak do neba vychvaľovali tohto „geniálneho stratéga“, až mi z toho prišlo fyzicky nevoľno. (Reláciu si môžete pozrieť TU – pozn. IV)

A keďže to nebol ojedinelý príklad, kedy som mal pocit, že tohto bez akýchkoľvek pochýb jedného z najhorších masových vrahov ľudských dejín chcú vyhlásiť za svätého, pochopil som, že napísať o tomto mäsiarovi pravdu zostane opäť len na mne.

Nikto nespochybňuje, že Henry Kissinger je jedným z najväčších znalcov medzinárodných vzťahov a jeho knihy by mal čítať každý, kto sa zaujíma o svetovú diplomaciu. Nie však preto, aby sa naučil, „ako sa to robí“, ako sa nadchýnal Ján Kubiš, ale preto, aby pochopil, v akom rámci sa uvažovalo o medzinárodných vzťahoch 20. storočia. My však nebudeme analyzovať Kissingerove intelektuálne schopnosti, ale jeho primárnu zodpovednosť za sformovanie systému, ktorý sa dnes považuje za nespravodlivý, nemorálny a zlyhávajúci.

Známy americký historik a profesor na Yale University Greg Grandin vo svojej knihe Kissinger’s Shadow: The Long Reach of America’s Most Controversial Statesman (Kissingerov tieň: dlhý dosah najkontroverznejšieho amerického štátnika) uvádza, že Henry Kissinger ako poradca pre národnú bezpečnosť a neskorší minister zahraničných vecí Spojených štátov je priamo zodpovedný za zavraždenie minimálne štyroch miliónov ľudí. Kým ho politici a médiá hlavného prúdu oslavujú ako „veľkého geopolitického stratéga“ (hoci väčšinu kríz zbabral a priviedol svet k väčšej eskalácii napätia), kým mu vzdávajú uznanie za otvorenie sa Číne (hoci to bola pôvodne de Gaulleova iniciatíva a on svoje myšlienkové dedičstvo v tomto smere podkopal tým, že sa spojil s neokonzervatívcami), pred jeho obeťami v juhovýchodnej Ázii a Latinskej Amerike si zatvárajú oči alebo jeho bezohľadnosť minimálne latentne obdivujú ako niečo vzrušujúce. Známy investigatívny reportér Seymour Hersh vysvetľuje, ako je možné, že médiá tohto masového vraha tak zvrhlo chránia. Kissinger totiž predhadzoval vybraným reportérom dôverné informácie ako cukríky, a tí za odmenu nikdy neprezradili hrôzostrašné následky jeho činov.

V nekrológoch sa najčastejšie vyzdvihovalo, že Kissinger získal Nobelovu cenu mieru za ukončenie vojny vo Vietname. V skutočnosti je však zodpovedný za jej neúmerné cynické predlžovanie a státisíce zbytočných obetí. V roku 1968 kandidoval Richard Nixon za prezidenta s tvrdením, že má tajný plán na ukončenie vojny. Bol to Kissinger, ktorý sa postaral o to, aby sa do roku 1973 žiadna dohoda neuskutočnila. Historici sa dnes zhodujú, že každý jeden človek, ktorý zomrel vo Vietname od novembra 1968 do ponižujúceho pádu Saigonu v apríli 1975, zomrel vinou Henryho Kissingera. Keď sa Kissinger dostal do Bieleho domu ako poradca prezidenta, vyrukoval so šialenou teóriou, že Severný Vietnam bude rokovať o mieri vtedy, keď uverí, že Nixon je dostatočne krvilačný na to, aby riskoval čokoľvek. A tak od februára 1969 do apríla 1970 americké vojenské lietadlá tajne zhodili 110 000 ton bômb na Kambodžu. Bol to nezmyselný zločin, pri ktorom zahynuli státisíce ľudí. Navyše, keďže Kambodža bola neutrálnou krajinou, bolo jej bombardovanie v zmysle Charty OSN nelegálnou vojenskou agresiou. „Zo všetkých otcov, ktorým bomby zabili ich malé deti, sa neskôr stali prívrženci Červených Khmérov,“ pripomína historik Ben Kiernan.

Neúspech v Kambodži nepodnietil Kissingera k prehodnoteniu takýchto tajných operácií, ale k ďalšej invázii do Laosu v roku 1971, ktorá sa skončila rovnakým neúspechom a množstvom mŕtvych. Málokto vie, že jedným z odôvodnení impeachmentu proti Richardovi Nixonovi, ktorý pripravil Súdny výbor Snemovne reprezentantov v roku 1974, nebola len aféra Watergate, ale aj obvinenie, že bombardovanie Kambodže bolo uzurpovaním si vojenských právomocí Kongresu USA. Výbor síce pomerom hlasov 26 : 12 tento článok obvinenia odmietol, ale odvtedy americkí prezidenti bežne bombardujú krajiny, s ktorými nie sú vo vojne. Poskytujú len minimum informácií o priebehu bojov a keď v nich zlyhajú (ako napríklad v Afganistane či Iraku), obviňujú z toho armády spojencov. Dokonca aj sťahovanie vojsk zakrývajú zbytočným bombardovaním, ktoré zabíja množstvo ľudí len preto, aby si prezidenti USA mohli zachovať tvár. Napríklad, keď Joe Biden v júli 2021 obvinil Afgancov z prehry v Afganistane, siahol po Kissingerovej doktríne – podľa neho „na vine bola afganská armáda, ktorá skolabovala, niekedy aj bez snahy bojovať“.

Kissinger má na svedomí zavraždenie toľkých ľudí, že vymenovať všetky zločiny tohto „jastraba jastrabov“ by si vyžiadalo hrubú knihu. Keď Kissinger v roku 1971 dovolil, aby Pakistan potlačil hnutie za nezávislosť v Bangladéši, iba pokrčil plecami a povedal: „Nemôžeme pripustiť, aby sa náš priateľ Číny dostal do konfliktu s priateľom Indie.“ Výsledkom tejto genocídy boli tri milióny mŕtvych. Z podobných dôvodov umožnil aj genocídu vo Východnom Timore. Všimnime si pritom skutočnú moc a vplyv tohto človeka, ktorý často konal nad rámec svojich právomocí.

Je dôležité vedieť, prečo to Kissinger robil a aká bola jeho hlavná motivácia. Motorom jeho konania nebola ideológia, ani antikomunizmus, hoci bol najväčším reakcionárom svojej doby. Dôvod, prečo ho bezmedzne milovali všetci bohatí a mocní tohto sveta, bol, že Kissinger bol hlavným stratégom amerického impéria v kritickom období jeho rozvoja. Stelesňoval to, čo mali všetky vládnuce vrstvy spoločné: záväzok zachovať globálny kapitalizmus a zabezpečiť priaznivé podmienky pre amerických investorov v čo najväčšej časti sveta. Kissinger nastolil takú hierarchiu medzi kapitalistickými mocnosťami, ktorá nenarušila voľný pohyb kapitálu po celom svete. Dôsledok jeho politiky bol, že aj keď imperializmus vyvolal masový odpor utláčaných, aj keď bolo antikoloniálne hnutie úspešné, vymaniť sa z reťazí jednej imperiálnej mocnosti často znamenalo vystaviť sa riziku invázie zo strany druhej. Všade tam, kde sa pôvodní kolonizátori stiahli, prevzali Spojené štáty úlohu nového globálneho hegemóna presadzujúceho svoju dominanciu na celej planéte, a to až do chvíle, kým nenarazili na nový prístup Číny.

Práve v ére Kissingera sa Spojené štáty stali garantom a hlavným architektom globálneho kapitalistického systému. Na tento účel použila administratíva USA rôzne prostriedky: vojenskú podporu reakčných režimov; ekonomické sankcie; zasahovanie do volieb; nátlak; manipuláciu; obchodovanie s taktickými zbraňami; a v niektorých prípadoch priamu vojenskú intervenciu.

Keďže Kissingera najviac znepokojovala možnosť, že krajiny podriadené Washingtonskému konsenzu (ktoré sme tu trápne propagandisticky nazývali „slobodné“) sa môžu pokúsiť o vytvorenie alternatívnej sféry moci a vplyvu, Spojené štáty neváhali ukončiť akékoľvek podobné nezávislé iniciatívy, akonáhle sa objavili. Ak sa krajiny pokúsili odolať ceste, ktorú jej vytýčili USA nadiktovanými podmienkami monopolárneho svetového poriadku, Američania vždy prinútili takéhoto rebela, aby sa podriadil. Akýkoľvek vzdor sa jednoducho nedal tolerovať – nie s toľkým bohatstvom a politickou mocou, ktorá bola v stávke. Je dôležité pochopiť, že to bol práve Kissinger, kto bol tvorcom tejto politiky. Rozumel jej cieľom a strategickým požiadavkám lepšie ako ktokoľvek z americkej vládnucej triedy.

Z rovnakého dôvodu sa Kissinger a CIA rozhodli zvrhnúť Salvadora Allendeho len niekoľko dní po čilských voľbách v roku 1973. Allende bol totiž živým príkladom možnosti demokratických socialistických reforiem v Latinskej Amerike. Prevrat s tisíckami zavraždených ľudí bol však len začiatok. Pinochetov režim pozval dovtedy marginálnych neoliberálnych ekonómov z Chicagskej univerzity, aby sa stali priekopníkom jeho sna: prísne vládne rozpočtové šetrenie, neúnavné útoky na odbory, privatizácia štátneho majetku vrátane zdravotníctva a verejných dôchodkov, prepúšťanie štátnych zamestnancov, zrušenie kontroly miezd a cien a deregulácia kapitálových trhov. Pinochetove mučiarne sa stali pôrodnicou neoliberalizmu, krvavého a bezohľadného dieťaťa, ktoré porodil Henry Kissinger. Toto bol ten „spravodlivý liberálny svetový poriadok“, ktorý Hillary Clintonová považovala za Kissingerovo životné dielo a ktorý s takým nadšením zavádzali na Slovensku Dzurinda s Miklošom. Nečudo, že Kissinger „krvavej Hillary“ (ako odporcovia prezývajú Clintonovú) tento kompliment odplatil a vyhlásil, že „riadila ministerstvo zahraničných vecí tým najefektívnejším spôsobom, aký kedy videl“. To hovorí za všetko.

Kissinger sa stretol s Pinochetom v Santiagu de Chile v júni 1976. Hoci sa návšteva uskutočnila v období rastúceho hnevu amerického Kongresu nad Pinochetovou hrôzovládou, Henry Kissinger krvavého diktátora otvorene obhajoval a vychvaľoval. „Moje hodnotenie je, že ste obeťou všetkých ľavicových skupín na celom svete,“ povedal Kissinger podľa odtajneného telegramu, „a vaším najväčším hriechom bolo, že ste zvrhli vládu, ktorá sa stala komunistickou“. Tento cynizmus rozhneval milióny ľudí na celom svete. Na tomto stanovisku zotrval Kissinger ešte aj v roku 1999, keď bol Pinochet zatknutý v Londýne, a keď sa už o jeho zločinoch nedalo pochybovať. „Bol by som veľmi šťastný, keby Pinocheta pustili domov,“ povedal novinárom. „Táto fraška už trvá príliš dlho a pán generál má všetky moje sympatie. Je nespravodlivé a smiešne, že taký vážený služobník svojej krajiny je obťažovaný zahraničnými súdmi.“

Kissingerova doktrína pretrváva dodnes. Ak nejaký suverénny štát odmietne zapadnúť do širších mocenských záujmových schém Spojených štátov, Washington rýchlo prikročí k podkopaniu jeho suverenity bez ohľadu na to, kto sedí v Bielom dome. Kissinger nebol ničím iným ako vražedným manažérom americkej imperiálnej moci. Každý, kto chce čo i len uvažovať o alternatíve k tomuto neefektívnemu a nespravodlivému systému, musí začať práve tu. Kissinger sa do konca života vyhýbal návšteve viacerých krajín zo strachu, že by ho zadržali a obvinili z vojnových zločinov. Napríklad v roku 2002 čilský súd požadoval, aby odpovedal na otázky o jeho úlohe pri Pinochetovom fašistickom prevrate. V roku 2001 poslal francúzsky sudca do Kissingerovej hotelovej izby v Paríži policajtov, aby mu doručili formálnu žiadosť o výsluch (štátnika včas varovali a ušiel: odletel do Talianska). O pár mesiacov zrušil svoju cestu do Brazílie, kde mal byť zadržaný za jeho zodpovednosť za nastoľovanie juhoamerických diktatúr v sedemdesiatych rokoch a miznutie politických oponentov. Aj Argentína požadovala jeho vydanie.

Čo to vypovedá o tých, ktorí dnes oslavujú takéhoto človeka? Henry Kissinger je stelesnením a symbolom amerického imperiálneho expanzionizmu a intervencionalizmu, snahy vnucovať svetu vôľu Washingtonu, ktorá sústavne podkopáva ambície malých a slabých národov o suverenitu a slobodu. Práve na význame jeho osoby je možné skoncentrovať politickú a morálnu kritiku americkej hegemónie. Táto medzinárodná architektúra, ktorú USA vytvorili za posledné desaťročia, sa v propagandistickom newspeaku nazýva „svetový poriadok založený na pravidlách“. Nemýľte sa však – nie je to formálne stále platný poriadok vybudovaný po druhej svetovej vojne a založený na medzinárodnom práve, a teda opierajúci sa o Chartu OSN. Na základe tohto „poriadku“ nemôžete vyvinúť rovnaký tlak na Spojené štáty, ktoré porušujú medzinárodnoprávne normy. Tento systém odráža americký princíp vlastnej výnimočnosti. A najvyšším architektom tohto zločinného systému nie je nikto iný ako Henry Kissinger. Lebo „medzinárodný poriadok založený na pravidlách“ nie je o demokracii, ale o kapitalizme. A ten, kto vzýva Kissingera, nevyzdvihuje demokratický poriadok, ľudské práva a právny štát, ale bezohľadnú a krvavú hegemóniu amerického impéria. Nikto nepopiera Kissingerov obrovský vplyv na dejiny 20. storočia. Ale obdivovať ho je morálne na rovnakej úrovni ako obdivovať najväčších masových vrahov ľudských dejín. Nech neodpočíva v pokoji.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna