Drlička, kulturisti, ministerka, národné divadlo, médiá a Sodoma & Gomora

V týchto dňoch sa KULTÚRY ujali „kulturisti“. Nie umelci, tí nepotrebujú hluk, nadávky a nenávisť na uliciach. Tam sa stretli kulturisti, ktorí namiesto umeleckej práce ukazujú svaly. Práve preto je to skôr komické než vážne. Predsa len tí, ktorí sa živia umeleckou prácou, nie sú práve obdarení dávidovsko-michelangelovsko-renesančnou postavou. O svaloch ani nehovorím.

Na protestoch sa predbiehajú v sile slov, vyhrážok a prorockých výkrikov. Pritom takmer nevedome bojujú proti sebe samým, píše v blogu, venovaného dianiu v kultúrnej sfére na Slovensku, známy slovenský hudobník, skladateľ a televízny producent Ľubo Belák.

Poznáte ten biblický príbeh o Sodome a Gomore. Obe mestá boli zničené „sírou a ohňom“ (Genezis 19,24-25). Odvtedy sú ich mená synonymom nemravného hriechu a ich pádu so známym prejavom Božieho hnevu. (Júd 1,7) Skazu oboch miest prežil iba Lót a jeho dve dcéry. Lótova manželka to neprežila. Napriek zákazu pri úteku z mesta sa otočila a zmenila sa na soľný stĺp. Toľko nám zanechala literatúra. Jeden z druhov umenia, ktoré už od klinového písma sprevádza ľudstvo od nepamäti. Nepamäť je tá časť aktivít človeka, kde netreba používať pamäť. Na to je tu však kultúra, magické slovo označujúce niečo, o čom sa hovorí, ale len málokto sa zamyslí nad jej obsahom.

Najnovšie, aby sme začali od konca, sa pojmy kultúra a kultúrnosť ohýba od parlamentu, cez ulicu, až po kaviarne a nedajbože aj pivárne. Výkriky, upozornenia, urážky, nadávky, apokalyptický koniec kultúry na Slovensku až po označenia osobností, ale aj neosobností, šťavnatými výrazmi zo slovníka argotu slovenčiny. Máme bohatý jazyk, len keby sme ho vedeli naozaj „kultúrne“ používať.

Malé teoretické okienko! Tentoraz budem citovať vlastné východisko k definícii kultúry. Tak, ako som ju chápal v roku 2012. „Kultúru podľa autora tejto práce je potrebné chápať ako hodnotový systém spoločenstva s ambíciou tvorivo pristupovať ku všetkým činnostiam, ktoré človek – občan vykonáva v pracovnom, ale aj súkromnom živote. Kultúra v tom najširšom kontexte je aj súbor vzorov, či už správania, postojov, názorov a záujmov, ktoré majú svoju historickú podstatu. Sú to aj tie najzákladnejšie idey, ktoré definujú existenciu spoločnosti. Jej hybnou silou je tvorivá činnosť. Je uchovávaná v súboroch symbolov vyjadrených v artefaktoch a v systéme kultúrnych inštitúcií, ktorých funkcia je jasne definovaná. Na rozdiel od teórií, ktoré kultúru definujú len ako vzor správania, je toto vymedzenie dichotomické, kde oproti kultúre vystupuje ne-kultúra, ne-kultúrnosť, ne-hodnotnosť.“ (http://lubobelak.sk/index.php/media-prace/314-projekt-riadenia-a-rozvoja-rtvs). Žiadny strach. V teórii je skryté aj umenie, ktoré mnohí stavajú na úroveň „KULTÚRY“.

V týchto dňoch sa KULTÚRY ujali „kulturisti“. Nie umelci, tí nepotrebujú hluk, nadávky a nenávisť na uliciach. Tam sa stretli kulturisti, ktorí namiesto umeleckej práce ukazujú svaly. Práve preto je to skôr komické než vážne. Predsa len tí, ktorí sa živia umeleckou prácou, nie sú práve obdarení dávidovsko-michelangelovsko-renesančnou postavou. O svaloch ani nehovorím. Na protestoch sa predbiehajú v sile slov, vyhrážok a prorockých výkrikov. Pritom takmer nevedome bojujú proti sebe samým. Zo známych tvárí sú to najmä herci, ktorých pracovným nástrojom je slovenčina. Operní speváci sa tam neukázali. Zrejme preto, lebo bývalý generálny riaditeľ „erbovej“ scény Slovenského národného divadla ich už v minulých rokoch stihol vykopnúť na ulicu ako nepotrebný materiál. Neprišli ani tanečníci, ktorým pán vtedajší generálny riaditeľ SND Matej Drlička stihol na ulicu poslať aj ich riaditeľku. Síce nikomu o dôvodoch nič neprezradil, ale spravil to o to razantnejšie. Ako sa hovorí: „Dovtedy chodíš s džbánom po vodu, pokiaľ sa nerozbije. Nakoniec na ulicu vykopli aj Drličku, ktorého protestujúci prirovnávajú k prorokovi slovenskej kultúry, bez ktorého zanikne. Ak sa vrátime k teórii kultúry, tak hneď v úvode treba opraviť slovník protestujúcich. Pretože v ich prípade nejde o kultúru, ani slovenskú, ale o umeleckú činnosť, ktorá spadá pod umeleckú kultúru. Aj to je široký pojem. Pretože pod umením ako kultúrnou činnosťou chápeme nielen tvorcov, ale aj inštitúcie, artefakty, architektúru, umelecké školstvo, médiá, osvetovú činnosť a úradníkov, ktorí na rôznych úrovniach a postoch spravujú štátom riadenú umeleckú kultúru na základe zákonov upravujúcich fungovanie spomenutých súčastí.

Keďže spúšťacím momentom dnešných „kultúrnych“ protestov bolo rozhodnutie ministerky kultúry SR o odvolaní vedúcich pracovníkov v inštitúciách spravovaných ministerstvom kultúry, možno ich zúžiť na vyjadrenie nesúhlasu s direktívneho zbavovania sa nepohodlných riaditeľov. V žargóne povedané, protesty proti vykopnutiu funkcionárov z riaditeľskej stoličky. Každý, kto ide do funkcie, kde je menovaný na určité obdobie, si musí byť vedomý, že rovnako môže byť aj odvolaný. Dôvody sa vždy nájdu. Protesty si navyše pomohli aj barličkou demokracie. Odvolania sa zrazu stali nedemokratické, pretože sa zamestnancov inštitúcií nikto nepýtal, či to tak môže ministerka urobiť. Rovnaký meter možno použiť aj v prípade verejnoprávnych médií, kde zákonnú výmenu generálneho riaditeľa RTVS za generálneho riaditeľa STVR protestujúci označili ako koniec verejnoprávneho vysielania, nástup mediálnej mafie a koniec demokracie. Pritom aj v prípade televízie a rozhlasu išlo o legislatívny akt. V demokracii, ak ju berieme vážne, platí najmä zákon. Bez právneho štátu, kde si i napriek nesúhlasu ctíme schválené zákony, možno len ťažko hovoriť o demokracii. V prípade podobných „kultúrnych“ protestov, ktoré nemajú sociálny charakter, možno hovoriť len o revolúcii, prevrate, občianskej vojne, kde právo neplatí. Dôsledkom takéhoto spolitizovania verejného života je aj atentát, ktorého sme len pred nedávnom boli svedkami. Preto treba jednoznačne odmietnuť protesty „kulturistov“ za udržanie riaditeľov na dočasných stoličkách.

Často sa ako prívlastok v kultúre používa slovo „národná“. Má to viacero príčin, ale najmä politických dôsledkov, ktoré priniesla globalizácia, inklúzia, rodová politika a nový politický fenomén „progresivizmus“. To posledné v súčasnosti vidíme najmä na protestných zhromaždeniach. Politický smer blízky liberálnej politike je zrejmý najmä v pôsobení politiky Európskej únie. Určite by stálo za to „vypátrať“, kde sú korene tohto takmer neo-marxistického hnutia, ktoré naberá na sile a vnucuje starej Európe nové poriadky. Určite nemožno uprieť popularitu progresívcov a ich strategické umiestnenie v Európe. V súčasnosti sa podpora Progresívneho Slovenska šplhá smerom nahor. Sympatizantov má najmä medzi mládežou. Ich agendou sú trendy, ktoré majú svojich odporcov a kritikov. Sú to zväčša ideologické otázky, ktoré sa zámerne pomenúvajú empaticky. Odmietanie národnej identity je hlavným pracovným nástrojom Interglobalistov. Určite to pripomína časy socialistickej internacionály. „Proletári všetkých krajín spojte sa!“, hlásali transparenty v období, ktoré sme po roku 1989 zavrhli. Podobne je to s inklúziou. Eufemistická definícia je: „Inklúzia znamená začlenenie a akceptovanie každého na báze rešpektovania rovnej hodnoty a dôstojnosti všetkých ľudí.“ V normálnom jazyku to znamená zjednocovanie, paušalizácia, generalizácia trendov, ktoré v rodovej politike priniesli „objav“, že už nie sú len muži a ženy. Každý si môže určiť akého rodu je. Základný dar prírody, keď práve spojenie muža a ženy zabezpečuje prežitie a rozvoj ľudstva, je nabúravaný ideológiou sexuálnej deviácie a promiskuity, ktorá pre budúcnosť ľudstva neznamená žiadny pokrok. Patrí k tomu aj akýsi „boj za práva lesbičiek a homosexuálov“, ktorí žiadajú páva navyše. Ich argumentom je diskriminácia spoločnosťou, v ktorej žijú. O akú diskrimináciu v demokracii ide? Majú všetky práva ako každý iný, kto žije v súlade s prírodnými a spoločenskými zákonmi, dokonca demokraticky prijatými. Ak majú byť požiadavky protestujúcich v rozpore s prirodzenými ľudskými právami, a sem patrí aj zdravý sexuálny život, tak potom ich protest nepatrí do výbavy demokracie ale absurdokracie, ktorá je potichu zakomponovaná v progresivistickej ideológii. Ekonomicky ale aj spoločensky je devastujúci trend pod termínom GREEN DEAL. Už to nie je tajná formulka. Ide o absurdný zápas o zastavenie klimatických zmien „bojom proti CO2“. Pokiaľ by to bola len jedna z neškodných vedeckých teórií, pokojne by na nej mohli pracovať nadšení vedátori. Hrozbou je, ak tento vedecký nezmysel sa stáva politickou agendou. A tá sa pohodlne usadila v kresle progresívcov. Ďalším trendom je ospravedlňovanie akýchkoľvek vojnových konfliktov so zámerom šíriť systém západnej demokracie. Aj tento pojem je historický nezmysel. Nie všetko, čo funguje, alebo malo by fungovať na západe, je ideálne a kompatibilné s ostatným svetom. Dôkazom je konflikt na Ukrajine. Progresívci dokonca usporadúvajú ZBIERKY na muníciu a tanky. Absurdný boj o nastolenie „Svetového mieru“ podporovaním vojny. Výrazný vplyv progresívcov (nielen členov a sympatizantov strany) je v umení, súčasti umeleckej kultúry. Je to presadzovanie obsahových a formálnych predstáv o živote v akejsi ideálnej spoločnosti bez národnej identity, bez života v usporiadanej rodine muža a ženy, vymazávanie odlišností medzi národmi, jazykmi, tradíciami, vzdelaním, sexuálnou orientáciou. Vytvorenie akéhosi homogénneho priestoru všetkých bez osobitosti, či jedinečnosti. Tento umelecký aktivizmus, známy z čias socializmu ako angažované umenie sa neobjavuje len na protestných zhromaždeniach, ale zasahuje aj do dramaturgie divadiel, filmu a televízie. V podmienkach kultúry ako inštitúcie sa to prejavilo najmä pri prerozdeľovaní peňazí na podporu umenia. Tento „umelecký“ trend prerástol do uzavretej skupiny aktivistov, ktorá rozhodovala nielen v dramaturgii divadiel a filmu, ale obsadila ideologické kreslo aj vo Fonde na podporu umenia a v Audiovizuálnom fonde. Argument, že rozhodovali odborné komisie, neobstojí. Členovia komisií nemuseli žiadateľom zdôvodniť, prečo ich žiadosť nebola podporená. Stačilo im jedno odmietavé nič nehovoriace súvetie bez faktických argumentov, ale najmä bez zodpovednosti. Z veľkého UMENIA sa stalo umenie získavať od štátu peniaze na niečo, čo štát nielenže nepotreboval, ale ani nechcel. Sloboda v rozdávaní peňazí nie je základným ľudským právom, ktorým sa oháňajú protestujúci „umelci“.

Preto sa nemožno čudovať, že aj spoločnosť, národ, občania sa bránia takémuto prerastaniu ideológie bezbrehosti do vlastného života, aj cez umenie. Nepriamo to vyjadrili vo voľbách 2023. Bol to signál aj pre umeleckú kultúru (v širšom chápaní), od ktorej žiadajú návrat k podstate tvorivosti, k hlasu za mier, zastavenie vojenských konfliktov, genocídy páchanej na Palestínčanoch a odmietnutí prejavov nenávisti na námestiach. Táto legitímna požiadavka prenesená na víťazov volieb nie je prejavom diktatúry, autokracie, či cenzúry. Nikto nikomu nezakazuje tvoriť. Ani progresívcom a aktivistickým umelcom. Inak je to však pri riadení štátu, ktorý je vyjadrením vôle väčšiny občanov. Štát nie je mimovládna organizácia. Svoje funkcie má jasne definované Ústavou SR. Je aj vyjadrením historického zápasu tých, ktorí štát vytvorili. Nie je to amatérsky krúžok, akého sme boli svedkami ostatných troch vlád pandemických rokov na Slovensku. Nie je to však neľútostný boj. Svoju vôľu občania Slovenska presadzujú prostredníctvom volených orgánov, aj ministerstvom kultúry. Ide najmä o riadenie kultúrnych inštitúcií. V prvom rade je to financovanie kultúry, a sem patrí aj umenie, ktoré by malo mať právny rámec a jasnú predstavu zdôvodnenú a vyjadrenú vo vytvorení priestoru pre umeleckú tvorbu. Určite to neznamená jednostrannosť v rozhodovaní a odstrihnutie „progresivistického“ umenia od finančných zdrojov. Tento zápas sa však nesmie viesť v rovine politického zápasu. Je dôležité protestovať pri pokrivení prístupu k umeniu vládnou mocou, ak ide o umelecké otázky a slobodu tvorby. Je však chybou nechať sa zviesť politickým súbojom a zabudnúť na to, aké je poslanie umenia. Je to v prvom rade poznanie s veľkou dávkou pravdivosti, ale najmä krásy, ktorá sa dá najpriamejšie vyjadriť a zrealizovať v umení. Podmienkou je však umelecká zručnosť (kumšt), profesionalita v kreativite a umelecká hrdosť na vlastnú tvorbu. Umenie môže byť vo svojej tvorbe aj protispoločenské. Najmä ak sa nechá strhnúť vlnou propagandy a zneužívania na ovládnutie slobodného myslenia jednotlivca. Aj dnes sme toho svedkami, najmä vo filmovej tvorbe, keď sa objaví dielo s vysokou mierou konštrukcie a manipulácie s pravdou. Určite to nikoho neobohatí, len ho energicky vyprovokuje k nenávisti. V dráme sme sa dostali do stavu, kedy zlo vyhráva nad dobrom, hrdinovia sú vrahovia a slovenská história sa podobá skôr indiánke s Apačmi, ako umeleckému stvárneniu minulosti. Chce to zmenu.

Tá sa začala výmenou riaditeľov inštitúcií platených z verejných prostriedkov. Ministerstvo kultúry s ministerkou Martinou Šimkovičovou je v gescii Slovenskej národnej strany. Ak si niekto myslí, že to majú pri vládnutí ľahké, tak je minimálne na omyle. Ministerka je viazaná programovým vyhlásením vlády. A tak aj koná. Žiadny minister nevyštudoval univerzitu ministrovania (nie miništrovania!). Je to politická funkcia a vtedy sú dôležitejšie stranícke postoje než akýkoľvek ideál spravodlivej úradníčky. Taký minister, ani ministerka sa na Slovensku nenarodili. Preto možno neraz dvíhať obočie nad jej vyjadreniami. Pani Martina si musí uvedomiť, že komunikuje s umeleckou profesionálnou komunitou. Dôrazne, ale s argumentami. Pritom nemusí byť odborníčka na kultúru. Stačí, keď si nechá poradiť od tých, ktorým dôveruje a majú dostatočnú teoretickú a praktickú výbavu viesť takúto komunikáciu. Umenie, rovnako ako šport, sú témy, ku ktorým sa každý vyjadruje bez toho, aby tomu rozumel. Páči sa mi, nepáči. Som fanúšikom, alebo nie som. Na poste ministra musí komunikácia prebiehať na úrovni jej aktérov, umeleckých pracovníkov, teoretikov, funkcionárov a možno aj sponzorov. To sa našej Martine nedarí. Je na politickej moci rozhodnúť, ako ďalej. Voľby 2023 boli prekvapivým medzníkom vo vývoji našej spoločnosti. Väčšinovo sme odmietli názor na život ponúkaný Progresívnym Slovenskom. Slováci a občania iných národnostných menšín jasne rozhodli. Je teraz na premiérovi, vláde a tých, ktorých vládna moc počúva, aby rozhodli. Určite cesta späť by bola politickou samovraždou. Keďže ide o umenie, a umenie má silu presviedčať, treba začať budovať dialóg s umeleckou sférou bez nenávisti a revanšizmu. To, že má niekto iný názor, neznamená, že má držať „hubu a krok“. Na to sme si zvykli v rokoch minulého storočia.

V Bratislave, 19.8.2024

Autor: Ľubo Belák

Zdroj: blog.sme.sk