“Dôstojná budúcnosť pre všetkých”, alebo ako by fungovala progresívna „sociálna“ psychopatia

Ak ste si mysleli, že sociálni netvori vymreli s Kaníkom, tak radšej čítajte pozorne ďalej. Asi ste už videli pouličný pútač Progresívneho Slovenska o „dôstojnej budúcnosti“ dokonca ako z éry socializmu „pre všetkých“… Až teraz, keď sa ozval „expert“ progresívcov, istý Tomáš Hellebrand, sa ukázala sociálna progresivistická psychopatia „riešenia“: Šimečkovci chcú siahnuť na dôchodky slovenských seniorov, lebo ich vraj máme podľa PS „vysoké“ a preliať na iné “sociálne služby”…

Nad lacným populistickým sloganom na úrovni deviataka základnej školy by stačilo mávnuť rukou. Lenže po vysvetlení úžasnej metodiky „flexibility“, čiže prelievania zdrojov škrtaním dôchodkov na progresivistické sociálne programy vám zamrzne úškrn na tvári, lebo veď to by bolo sociálne vyhladzovanie pre liberálov nepotrebnej skupiny spoločnosti.

Profil “experta” PS

Veľa napovie profil experta Progresívneho Slovenska, ktorý „transfer“ navrhuje. Samozrejme, žijúci v USA, absolvent tej istej ekonomickej školy v Londýne, kde študoval aj George Soros.

Obr.: facebook

Šokujúci nie je len šialený extrémisticko-liberálny nápad siahnuť na dôchodky Slovákov – ako vystrihnutý z nejakej goeblesovskej príručky pre „humánne“ odstavenie nepohodlných (seniorov), ale aj fakt, že štát podľa zmluvy zaplatil tomuto „expertovi“ za návrat spoza mláky na Slovensko 50.000 eur!

Za to, že tento „expert“ na prelievanie financií od dôchodcov na progresívny „dôstojný život pre všetkých“ nastúpil pred piatimi rokmi na pozíciu ekonomického analytika (máji 2018), mu štát vyplatil 25.000,- eur s viazanosťou pozície na jeden jediný rok!

Centrum vedecko-technických informácií SR cez rezort školstva uzatvorilo zmluvu pre tohto „experta“ – Tomáša Hellebranda, MSc., MA, BA – ako prijímateľa finančného príspevku z Podpornej schémy na návrat odborníkov zo zahraničia.

Za návrat 50.000 eur

Ministerstvo sa zaviazalo poskytnúť tých 50-tisíc z prostriedkov zo štátneho rozpočtu na krytie nákladov súvisiacich s návratom prijímateľa zo zahraničia (USA).

Ako kovaný liberálny progresívec oddaný anglosaskému svetu si Hellebrand píše tri akademické tituly za menom – MSc., MA a BA. Posledný v rade je len bakalárska úroveň, MA je v anglosaskom svete „magister“ a MSc. (Master of Science) je manažérsky vzdelávací program v anglosaskom školskom systéme ako pokračujúce postgraduálne vzdelávanie.

Obr.: https://www.crz.gov.sk/

Ďalší podstatný faktor do mozaiky profilu: tento štyridsiatnik (1983) nežil od svojich desiatich rokov na Slovensku, pretože s rodičmi odišiel žiť do Dubaja, vyštudoval v Londýne, kde sa zamestnal v Národnej banke Británie a potom pracoval v USA. Totálne odtrhnutý od slovenských reálií a zjavne aj od sociálneho cítenia – vhodný kádrový posudok na blogovanie v denníku SME.

Drsný film o “konečnom riešení” pre dôchodcov

Koncentračné „riešenie“ progresívcov z dielne ich „experta“ mi pripomenulo asociáciu na film Balada of Narayama, odohrávajúci sa v starom Japonsku. Režisér Keisukeho Kinoshitu zobrazuje tragický príbeh o „zodpovednosti“ staroby v prostredí nedostatku potravy pre všetkých v dedine. Citovo drsný film by mohol inšpirovať Progresívne Slovensko aj na ďalšie efektívne riešenia.

Obetovaná babička Orin z filmu tak asociuje budúcich obetovaných slovenských dôchodcov už v realite – ak sa nedajbože nájde kritická masa voličov-psychopatov, voliacich PS. Jedno z riešení z filmu pre progresívcov na ich „modernú“ víziu „dôstojného života pre všetkých“ (zjavne len tých, ktorí prežijú) ponúka práve filmová postava staručkej Orin, ktorá si sama iniciatívne „zodpovedne“ (voči všetkým v dedine) vybíja najskôr zuby na ostrí kamennej brúsky, aby nemohla jesť, pretože nie je v dedine dosť jedla pre všetkých…

Lenže potom tragédia vrcholí scénou antisociálneho rituálu, pri ktorom zrejme „experti“ PS prichádzajú do techokratického vytrženia, keď zúfalý syn vynáša starú babičku-matku na chrbte na vrchol hory, kde ju má nechať zomrieť od zimy a hladu, aby mohla „progresívne“ (pre)žiť mladšia generácia. Napriek krutosti prežitia je Orin stotožnená s údelom, zachováva si dôstojnosť, nič nehovorí, len smutne visí a smeruje k svojmu osudu na chrbte svojho syna…

Túto scénu by mohlo Progresívne Slovensko zakomponovať do nejakého svojho moderného videjka na riešenie pre všetkých, najmä dôchodcov (veď istá liberálna poslankyňa sa už vyjadrila, že „dôchodcovia nevytvárajú nijakú ekonomickú hodnotu pre štát…“), pretože podstata „konečného riešenia“ progresívcov s naratívom filmu, je totožná. Po voľbách len „humánne“ systém vybije zuby dôchodcom tým, že im zoberie z ich dôchodkov, a progresívne ich presunie na sociálne služby.

Ešte máte chuť na takéto progresívne „expertné riešenia“?

Rafael Rafaj