“Dopredu pripravená zápisnica, v utajenom režime bez nahrávacích zariadení a notebookov.” Chmelár popísal, ako prebiehalo rozporové konanie ohľadom hromadnej pripomienky k vojenskej zmluve s Američanmi

Politický komentátor a aktivista Eduard Chmelár vo štvrtok na sociálnej sieti poskytol informácie o priebehu stredajšieho rozporového konania na Ministerstve obrany SR, ktorého sa zúčastnil ako jeden z autorov hromadnej pripomienky ohľadom kontroverznej obrannej dohody SR s USA.

Išlo o rozporové konanie medzi štátom a občianskym združením Zjednotení za mier, ktoré sa uskutočnilo na základe rozsiahlej 7-bodovej hromadnej pripomienky, ktorú podporilo vyše 20 000 občanov.

“Za našu stranu som sa na rokovaní zúčastnil ja ako prezident OZ Zjednotení za mier, Iveta Kompišová (predsedníčka Správnej rady OZ Zjednotení za mier) a náš právny zástupca Branislav Fábry. Za vládu boli prítomní generálny riaditeľ Sekcie obrannej politiky Ministerstva obrany SR Martin Sklenár, generálny riaditeľ Sekcie legislatívy a práva MO SR Daniel Bednár, riaditeľ Odboru transatlantických vzťahov a bezpečnostnej politiky Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Ľubomír Čaňo a na moje prekvapenie aj zakladateľ propagandistického webu Infosecurity.sk Victor Breiner, ktorý sa predstavil ako poradca ministra obrany SR pre hybridné hrozby.”

Politológ Eduard Chmelár zdôraznil, že ho neprekvapil výsledok rokovania, ale spôsob, akým k nemu pristupovala vládna strana. “Bez toho, že by nás na to vopred výslovne upozornili, nás pred vstupom do miestnosti s chráneným bezpečnostným režimom prítomní príslušníci vojenskej polície vyzvali, aby sme odovzdali všetky nahrávacie zariadenia, vrátane fotoaparátov, telefónov, diktafónov a notebookov.”

“Táto požiadavka rozladila najmä docenta Fábryho, ktorý tak odmietol urobiť a protestoval, že má vo svojom notebooku všetky písomné podklady a že ho nedá z rúk. Druhá strana na požiadavke trvala s tým, že kým neodovzdáme všetky elektronické zariadenia, rokovanie sa nezačne. Označil som tento krok za diskriminačný a neopodstatnený. Nevidím dôvod na to, aby sa v demokratickom štáte konalo rozporové konanie k prijímanej legislatíve v utajenom režime.”

Dodal, že je presvedčený, že takéto konanie by malo byť transparentné a s účasťou verejnosti. “S odstupom času jediný dôvod na to, prečo sa tak správali, vidím v ich obavách, aby sme odtiaľ nevynášali tie hlúposti, ktoré tam rozprávali. Keďže sme však prišli ako zástupcovia verejnosti predovšetkým rokovať, požiadal som docenta Fábryho, aby od svojej požiadavky nateraz upustil.”

Priebeh stretnutia

Chmelár informuje, že po vzájomnom predstavení dostal úvodné slovo, v ktorom vysvetlil všetky dôvody na odmietnutie zmluvy. “S druhou stranou sme si najprv vymenili všeobecné postoje k téme, a potom sme išli bod po bode. Po každom sme napokon museli konštatovať, že „rozpor nebol odstránený“. Zarazilo ma, že vládna delegácia už mala pripravenú zápisnicu, ktorú sme však na mieste odmietli podpísať, lebo sme si ju nestihli preštudovať a bolo z nej jasné, že na rokovanie prišli vopred s jasným cieľom nedohodnúť sa. A tak o našich pripomienkach musí na budúci týždeň rozhodnúť vláda.”

Atmosféru na rokovaní označil za veľmi napätú až nepríjemnú. “Že by sa tam človek vody nenapil, aby ho neotrávili. Príjemné pozdravy zamestnancov na chodbách ostro kontrastovali s cynickým až pohŕdavým správaním funkcionárov, ktorí nám dali otvorene najavo, že toto rokovanie je „nad rámec“ a že na nás majú „maximálne polhodinu“.”

“Neviem, nad aký rámec, keďže rozporové konanie prikazuje zákon. A rovnako neviem, z akého titulu sa pokúsili (neúspešne) obmedziť rokovanie na 30 minút, keď sme v tom čase neboli hotoví ani s polovicou bodov. Týmto nátlakom sme sa nedali vyrušiť. To, čo ma však šokovalo, bol spôsob ich argumentácie. Čakal som racionálnu vecnú diskusiu expertov, ale ničoho podobného som sa nedočkal.”

Občas sa podľa slov Eduarda Chmelára zdalo, že “tí páni” čítali iný text. “Kým oni opakovali naučené všeobecné frázy, nereagovali na žiadnu konkrétnu námietku, ktorou som ich tvrdenia vyvrátil alebo dokonca popierali čierne na bielom. A keď som mal už tých klamstiev dosť a vyzval som ich, aby mi citovali konkrétny článok zmluvy, ktorý umožňuje to, čo tvrdia, dostal som odpoveď, že nie sú moji študenti. Ale toto už poznám. Takto reagujú vždy, keď sú zahnaní do kúta.”

Chmelár spomenul príklad spred 8 rokov: “Napríklad v roku 2013 som diskutoval v relácii Správy a komentáre s vtedajším štátnym tajomníkom ministerstva obrany Róbertom Ondrejcsákom, ktorý tvrdošijne obhajoval inváziu do Iraku s tým, že vraj bola v súlade s medzinárodným právom. Najúčinnejšia metóda voči klamárom, ktorú som učil svojich študentov, je naučiť sa klásť správne otázky. Takže som sa Ondrejcsáka spýtal, či mi môže citovať článok Charty OSN, ktorý západným spojencom umožnil prepadnúť Irak. Zarazil sa a zakoktal, že myslel na NATO. Fajn, vravím, Severoatlantická zmluva je ešte kratšia, to si iste budete pamätať, ktorý článok niečo podobné dovoľuje… Očervenel, vybuchol, že nie je môj študent a odvtedy odmietal ísť so mnou do akejkoľvek polemiky…”

Žiadne zmeny a doplnky zmluvy

“Vráťme sa však k rokovaniu. To najhoršie bolo, že sa bránili akýmkoľvek zmenám a doplnkom, ktoré by explicitne vyjadrovali štátne záujmy Slovenskej republiky. Keď som napríklad žiadal, aby sme v texte výslovne vylúčili rozmiestnenie jadrových zbraní na našom území, ako to urobili napríklad Nóri (keď už tvrdia, že také zmluvy majú aj iní – čo je však zavádzanie), ich odpoveď bola, že prečo by to tí Američania robili. Aj keď som upozornil na možnosť, že nemusia nahlasovať trestné činy, kládli rovnakú otázku, že prečo by to robili…”

Analytik dodal, že je pre neho až nepochopiteľné, že vysokým štátnym úradníkom musí vysvetľovať – no, lebo podľa tej zmluvy to robiť môžu. “A pri dojednávaní medzinárodných zmlúv sa treba predovšetkým pýtať na to, čo všetko môžu u nás robiť, ak to podpíšeme. Všetky dohody sa predsa uzatvárajú ako rámce toho, čo je medzi zmluvnými stranami dovolené a čo nie. A podľa tohto návrhu zmluvy DCA je dovolené prakticky všetko, na čo upozorňujeme. Ak teda páni generálni riaditelia nie sú moji študenti, musia tomu rozumieť, lebo moji študenti tomu rozumejú. Z tohto prístupu som bol rozčarovaný. Namiesto kvalitných štátnych úradníkov, ktorí dbajú o to, aby bránili záujmy štátu a vychytali všetky míny, ktoré tieto záujmy môžu ohroziť, som mal pred sebou byrokratov, ktorí svojvoľne interpretovali zámer americkej strany, ktorý však nebol vyjadrený v texte, ale iba v ich hlavách. ”

“Ak by ste chceli takto pripravovať akúkoľvek legislatívu, každý priemerný právnik vás vysmeje. Ak však bagatelizujete alebo dokonca popierate vzdanie sa trestnej právomoci v článku 12, ods. 1, tu všetka sranda končí. Spomeňme si na príklad zabitia 10 civilistov, z toho 7 detí v afgánskom Kábule v auguste minulého roka. Vojenský súd USA skonštatoval, že za to nikto nenesie vinu. Alebo na zabitie vyše 60 civilistov dronom v sýrskom meste Baghúz v marci 2019, za ktoré americká armáda taktiež odmietla prevziať zodpovednosť. Spojené štáty sa usilujú pre svojich vojakov vytvoriť právny stav, že môžu beztrestne vraždiť kdekoľvek na svete, ak majú správne vyplnené formuláre. Ich motivácia je pochopiteľná. Ale prečo im to dovoľujeme my?”

Odkiaľ vláda dostáva noty?

Chmelár ďalej napísal, že keď si čítal stanovisko veľvyslankyne USA na Slovensku Bridget Brink a porovnal ho s veľmi podobným vyhlásením predsedu vlády Eduarda Hegera, nemohol si nepoložiť otázku, odkiaľ naši najvyšší ústavní činitelia dostávajú noty.

“Ak premiér Slovenskej republiky nazýva čisté fakty, ktoré si môže prečítať každé dieťa, za konšpirácie a preberá zavádzajúcu propagandistickú rétoriku Spojených štátov, ak v jeho argumentácii necítite ani štipku nášho štátneho záujmu, pýtam sa, koho tí ľudia zastupujú?Bridget Brink zavádza (keďže je diplomatka, zámerne nepíšem, že klame) rovnako ako jej predchodca pred troma rokmi. Nie, táto dohoda nie je rovnaká, ako dohoda s Maďarskom a Poľskom. Nie, tu nikto nehovorí o trvalej prítomnosti amerických síl na Slovensku – tak ako o trvalej prítomnosti nehovorila ani okupačná zmluva z roku 1968. Nie, táto zmluva pre nás nie je výhodná (nestarajte sa o odľahčenie nášho štátneho rozpočtu, hádam si nemyslíte, že pri tom šialenom rozhadzovaní tejto vlády nás zabije 25 miliónov?!). A predovšetkým: nie, schválenie tejto dohody sa nedeje v mene slovenského ľudu – to by sa udialo iba v prípade referenda.”

“Proamerická sekta politických extrémistov”

Konštatoval, že mnohí sa ho v týchto dňoch pýtajú, ako je vôbec možné, že sme dospeli do tohto štádia rozkladu našej štátnej suverenity. “Je to preto, lebo nemáme politické elity, nemáme kvalitných štátnych úradníkov a nemáme vyspelú žurnalistiku. Pozrite sa na to, v akom stave je Slovenská republika. Vládne nám banda hochštaplerov, ktorí nemajú úctu k faktom a v kradnutí už nezaostávajú za predchádzajúcimi garnitúrami. Bezpečnostnú agendu štátu ovláda jedna proamerická sekta politických extrémistov, ktorí nemajú úctu k našej vlasti.”

“Všetci – či už je to minister obrany Naď, jeho štátny tajomník Majer, jeho poradca Brainer, jeho riaditeľka kancelárie Masariková, predseda branno-bezpečnostného výboru parlamentu Krúpa – všetci pochádzajú z Naďovho proamerického think-tanku Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku, ktorý dostával štedré dotácie zo Spojených štátov. Ministerstvá obrany a zahraničných vecí manažujú byrokrati, ktorým sú štátne záujmy Slovenskej republiky ukradnuté. V médiách sú analfabeti, ktorí nerozumejú triviálnym veciam. Keď Robert Fico včera na tlačovke polhodinu vysvetľoval pomerne presne, v čom je problém DCA a otvoril priestor pre novinárske otázky, babenka z Markízy sa ho spýtala na dovolenku. A komentátorka denníka Sme Zuzana Kepplová začína svoj komentár k zmluve s USA týmito slovami: „K detailom dohody sa komentátorka fundovane vyjadriť nevie, ale môže sa podeliť o svoj geopolitický pocit…“ Na to, že v Prezidentskom paláci sídli dáma, ktorá sa k najzávažnejšej téme dneška nevyjadruje, ale citlivo ju vníma, sme si už zvykli. Ale to, že novinári píšu svoje analýzy nie na základe vedomostí, ale na základe „geopolitického pocitu“, je novinka…”

V takomto prostredí sa podľa Chmelára jednoducho nemôže zrodiť a rozvinúť kvalitná verejná diskusia. “Novinárov zaujíma v dobe prerokovávania kľúčovej zmluvy dovolenka opozičného lídra v Jordánsku, hoci v čase vrcholiacej pandémie máme ministra zdravotníctva v Ománe. A už vôbec sa tu nikto nepozastavuje nad tým, že hlava štátu sa nevyjadruje k najdôležitejšej téme dneška (hoci ratifikácia medzinárodnej zmluvy prezidentského typu je v zmysle článku 102, ods. 1, pís. a Ústavy SR jej najsilnejšia právomoc) a namiesto toho sa prezentuje detskými kresbičkami a sľubuje, že bude navštevovať domovy dôchodcov (rozumej: svoju spoľahlivú voličskú základňu).”

“Keď minister obrany Naď nemá na to, aby zviedol argumentačný súboj s generálnym prokurátorom Žilinkom v právnej rovine, mávne nad ním rukou, že jeho pripomienky sú osobné a politické, akoby ich nečítal alebo im neporozumel. A štátnemu tajomníkovi rezortu diplomacie Martinovi Klusovi sa podarilo byť ešte väčším grobianom ako je Jaro Naď, keď sa na adresu kritikov zmluvy DCA vyjadril, že „nech sa vykvákajú a pôjdeme ďalej“. Toľká arogancia moci sa len tak ľahko nevidí. Ale ak obchádzajú všetky vecné, odborné a legitímne výhrady oponentov, nie sú schopní alebo ochotní sa k nim vyjadriť a opakujú iba floskuly nadiktované na americkej ambasáde, potom by generálny prokurátor nemal podávať len pripomienky, ale mal by konať aj vo veci vlastizrady, lebo toto ignorovanie štátnych záujmov Slovenskej republiky už nemôže byť mlčky tolerované.”

hlavný denník