Dobrodinci ľudstva? Ako vznikla moderná filantropia, ktorá mení svet

“Kradnúť vo veľkom a vracať v malom je podstatou filantropie,” ironizoval v roku 1887 francúzsky ekonóm Paul Lafargue, zať Karla Marxa. Dnes, keď miliardári venujú značnú časť svojho majetku na dobročinné účely, keď sa ich nadácie stávajú hlavným zdrojom príjmov množstva medzinárodných mimovládnych organizácií, keď Jeff Bezos organizuje online ankety, aby zistil, ako najlepšie minúť svoje miliardy, je Lafargueova kritika stále aktuálna, ale zjavne nepostačuje na pochopenie úlohy filantropie v modernom svete.

V jednej z mála kritických prác na túto tému – “Finančníci, filantropi: Etické povolania a reprodukcia kapitálu na Wall Street od roku 1970″[1] – výskumník CNRS Nicolas Guillaud ukazuje, ako je vplyv miliardárov filantropov na osudy sveta obrovský a narastá s tým, ako sa ich majetky znásobujú a ako napreduje globalizácia.

Túžba držiteľov kapitálu robiť “dobré skutky” nie je prejavom pocitu povinnosti alebo individuálnej dobročinnosti, ale je naopak základným prvkom stratégie reprodukcie kapitálu, ktorý vo filantropii nachádza formu legitimizácie.

Moderná filantropia sa zrodila v 19. storočí s veľkými priemyselnými magnátmi Andrewom Carnegiem, Johnom Rockefellerom, Andrewom Mellonom, Henrym Fordom a ďalšími “lúpežnými barónmi, ktorí zarobili svoje peniaze starým dobrým spôsobom: ukradli ich”. Ich kolosálne bohatstvo sa nahromadilo vďaka bezprecedentnému vykorisťovaniu nového mestského proletariátu a bezohľadnej hospodárskej súťaži. Tvárou v tvár spoločenskému odporu, krvavým robotníckym povstaniam v 80. a 90. rokov 19. storočia a rastúcej kritike sa lúpežnícki baróni rozhodli uchýliť k filantropii, ktorá bola vnímaná ako alternatíva k socializmu. Jej cieľom bolo, aby sa súkromný sektor stal garantom sociálnej spravodlivosti, pričom by sa obišiel štát.

Finančná kríza v roku 1929 a New Deal viedli k určitému sprísneniu právnej a štátnej regulácie filantropie. Ešte predtým, v roku 1912, však Theodore Roosevelt poslal “lúpežným barónom” toto varovanie: “Žiadna charita neodčiní trestné činy, ktorými ste nadobudli svoje bohatstvo. Po smrti týchto priemyselných magnátov s pochybnou povesťou sa však nadácie nesúce ich mená byrokratizovali a stali sa pevnými medzinárodnými inštitúciami.

Celá neskoršia “historiografia podnikateľského sveta” sa snažila vylúčiť kritiku Rooseveltovho New Dealu a rehabilitovať lúpežných barónov, pričom ich nepredstavovala ako podnikateľov s krvou na rukách, ale ako úctyhodných zakladateľov amerického kapitalizmu.

Fáza intenzívnej industrializácie, ktorá v 19. storočí vytvorila veľké majetky, je svojím významom porovnateľná s finančným procesom v hospodárstve, ktorý ukončil fordovskú éru. Nová fáza kapitalizmu, ktorá nastolila hegemóniu finančného investičného kapitálu, vedie k zhoršeniu pracovných podmienok, čo spôsobuje sociálne otrasy a nové formy protestov. Obdobie takzvaného „sociálneho kapitalizmu“, ktoré sa začalo New Dealom, keď bola moc akcionárov obmedzená, sa skončilo koncom 70. rokov. Začala sa nová „vzbura kapitálu“.

Nové „povstanie kapitálu“ nemožno nazvať „obnovou“, poznamenáva Guillaud, pretože financializácia znamenala príchod kolektívneho anonymného kapitálu. Nový kapitalizmus ustanovuje prioritu akcionárov pred výrobnou sférou. Najvýraznejším stelesnením tohto nového režimu v jeho prifmárnej fáze akumulácie je postava „nájazdníka“. Práve „nájazdník“ pripravuje pôdu pre kapitalizmus dôchodkových fondov tým, že násilne zavádza nové práva pre vlastníkov kapitálu a princípy „ korporátneho riadenia“. Ak sú však 80. roky 20. storočia obdobím násilného prevratu a nájazdov, nasledujúce desaťročie je obdobím „etického kapitalizmu“. George Soros, kedysi zlomyseľný obchodník a špekulant, sa tak mení na najväčšieho dobrodinca ľudstva. A zďaleka nie je jediným príkladom. Mnohí jeho kolegovia – špekulanti, firemní nájazdníci a ďalší predstavitelia dravej finančnej elity 80. rokov – sa o desaťročie neskôr stali hlavnými strážcami morálky. Podobne ako ich predchodcovia – „lúpežní baróni“ z konca 19. storočia…

V 80. rokoch 20. storočia sa filantropia stala strategickým nástrojom v boji medzi predstaviteľmi akciového kapitálu a ich spojencami na jednej strane a priemyselnou elitou a tradičnými podnikateľskými kruhmi, ktoré sa snažili chrániť pred „firemnými nájazdníkmi“, na strane druhej. Títo druhí chceli očistiť svoju povesť a ospravedlniť svoje konanie, čo našlo priaznivú politickú pôdu za Reaganovej vlády. Likvidáciou hlavných sociálnych programov z Kennedyho a Johnsonovho obdobia organizuje Reaganova administratíva rozsiahly presun právomocí a zdrojov zo štátu do súkromného sektora, pričom veľkým korporáciám zveruje časť sociálnej zodpovednosti prostredníctvom „firemnej filantropie“, ktorá sa stáva kľúčovým prvkom neoliberálnej politiky znižovania úlohy štátu v sociálnej oblasti.

Pre podniky to prináša dvojaký úžitok: môžu získať povesť dobrého občana za malú sumu peňazí a môžu sa podieľať na určovaní programu a formovaní politických reforiem. Filantropické iniciatívy, ktoré podporujú občianske alebo vzdelávacie projekty, združenia, verejné inštitúcie, vedecký výskum a politické procesy, sa stávajú formami sociálnej regulácie, ktoré obchádzajú štátne zásahy, a tým posilňujú nezávislosť a suverenitu finančného kapitálu.

Filantropia slúži ako osobitná obrana pred štátnou reguláciou a dohľadom, pretože jej hlavnou funkciou je zabrániť právnej kontrole a nahradiť legislatívne opatrenia formami morálnej regulácie, ktoré sú mimo právnej sféry.

Tým, že títo „Mediciovci v sivých oblekoch“ preberajú riadenie sociálnych programov, ktoré štát opustil, zásadne menia vnímanie riadenia sociálnych procesov uplatňovaním logiky ziskovosti akcionárov. Dôležitosť kvantitatívneho merania výsledkov, model obchodného bankovníctva, zameranie na krátkodobé ciele, podstupovanie rizika a myšlienka návratnosti investícií do sociálnych projektov menia modernú filantropiu na špecifickú formu finančných investícií. Investícia, reštrukturalizácia a ziskový predaj – to je schéma „podnikateľského prístupu k filantropii“, ktorej živým príkladom je „projektová burza“ Georgea Sorosa. Ako hovorí publicista David Callahan: „Nad filantropickým impériom Georgea Sorosa nikdy nezapadá slnko a jeho peniaze sa nikdy nevyčerpajú. Tieto peniaze môžu ovplyvňovať verejnú politiku aj o ďalších tristo rokov“.

Tieto početné filantropické projekty prispievajú k formovaniu a podpore určitých foriem sociálneho konania, sociálnych skupín, vedeckých poznatkov a normatívnych diskurzov, ktoré často spochybňujú štátnu autoritu. Finančný kapitál využíva filantropiu na transformáciu spoločnosti podľa modelov, ktoré sú pre neho výhodné.

Jedným z výrazných príkladov tohto zasahovania je podľa Európskeho centra pre právo a spravodlivosť (ECLJ) „dominancia“ nadácií otvorenej spoločnosti v európskych súdnych inštitúciách. Podľa správy „Mimovládne organizácie a sudcovia ESĽP, 2009 – 2019“ najmenej 12 zo 46 sudcov ESĽP predtým zastávalo kľúčové funkcie v Sorosových organizáciách a boli protištátnymi aktivistami[2].

Miliardári filantropi sa stali tieňovými vládcami sveta bez toho, aby znepokojili širokú verejnosť, ukolísanú upokojujúcou rétorikou veľkých médií, ktoré nevidia v novodobom fenoméne filantropie bezprecedentného rozsahu žiadnu vážnu hrozbu, konštatuje Guillaud.

Moderná filantropia je dôsledkom krízy štátnych inštitúcií a túto krízu ešte prehlbuje, pretože je založená na oslobodení veľkých majetkov od daní, čo znamená pre štát stratu príjmov. Hoci sa tieto prostriedky využívajú na projekty a pomoc chudobným, mení sa samotná povaha prerozdeľovania. Je mimo kontroly štátu, a teda aj mimo administratívneho dohľadu a verejnej diskusie. V podstate ide o presun významnej časti moci zo štátu na najbohatších občanov. Tie využívajú filantropiu ako základný nástroj na udržanie a posilnenie svojho vplyvu, ktorý sa neobmedzuje len na prerozdeľovanie finančných prostriedkov a čoraz viac zasahuje aj do iných oblastí, ktoré boli v minulosti monopolom štátov.

armadnymagazin.sk