DNES 28.10 si pripomíname vznik ČESKOSLOVENSKA

Zrod Československej republiky v roku 1918
Štefánik s predstaviteľmi slov. a čes. krajan. org. – Washington 1917

Vznik Československej republiky na troskách habsburskej monarchie v roku 1918 predstavuje kľúčový moment v moderných dejinách Slovenska. Týmto štátoprávnym aktom boli vytvorené priaznivé podmienky na všestranný a dovtedy nepoznaný civilizačný vzostup Slovákov. Slovenský národ sa v konštituovanom štáte stal národom štátotvorným, pričom táto kvalitatívna zmena mala mimoriadne pozitívny vplyv na rozvoj slovenského školstva, vedy, kultúry a ďalších oblastí spoločenského života.
Priaznivý zahraničnopolitický vývin v dôsledku víťazstva dohodových mocností vo „veľkej“ vojne, ďalej intenzívna práca predstaviteľov československého zahraničného odboja a napokon aj prudký spoločensko-politický pohyb v porazenej habsburskej monarchii na jeseň 1918 umožnili vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Podiel légií
Slováci sa svojimi aktivitami v zahraničnom odboji takisto významne zaslúžili o československú štátnosť. Počet slovenských príslušníkov československého zahraničného vojska (československých légií) bol síce nižší v porovnaní s legionármi českej národnosti, ale viaceré slovenské osobnosti aktívne prispeli k vytváraniu samotnej koncepcie československého odboja. Milan Rastislav Štefánik na prelome rokov 1915 – 1916 prispel k vypracovaniu stratégie a taktiky odboja na čele s Tomášom G. Masarykom a Edvardom Benešom. Cieľ odboja bol jednoznačný: vymaniť Čechov a Slovákov z nemecko-rakúskeho a maďarského područia.
Na konci prvej svetovej vojny sa československé zahraničné vojsko rozrástlo na samostatnú armádu, v ktorej slúžilo takmer 110 000 Slovákov a Čechov. Podľa tzv. legionárskeho zákona č. 462 Zbierky zákonov z 24. júla 1919 sa však legionársky charakter priznal iba 88 701 dobrovoľníkom, ktorí vstúpili do légií do 28. októbra 1918.
Dohodové veľmoci od leta 1918 uznávali československé légie za súčasť svojich ozbrojených síl. Ich bojové úsilie a diplomacia čs. zahraničnej akcie mali rozhodujúci podiel na tom, že v období od 29. júna do 2. septembra 1918 vlády Francúzska, Veľkej Británie a USA uznali Československú národnú radu v Paríži de facto ako predstaviteľku spojeneckého národa.
V záverečnom roku prvej svetovej vojny sa po rokoch vynútenej pasivity dali do pohybu aj politickí predstavitelia slovenského národa v Uhorsku. Ľudové zhromaždenie organizované 1. mája 1918 v Liptovskom Mikuláši sa vo svojej rezolúcii osvedčilo za sebaurčenie „slovenskej vetvy československého kmeňa“. Za československú orientáciu sa jednoznačne postavila aj porada Slovenskej národnej rady, ktorá sa konala v Martine 24. mája 1918. Čo sa týka sebaurčenia slovenského národa a prihlásenia sa k novému štátu, koncepcia bola jasná a z hľadiska budúcnosti aj perspektívna. Až do októbra 1918 sa však čakalo na ďalší vývoj situácie na frontoch a na ďalšie správy z Česka a zo zahraničia. Slovenskí politici vo Viedni, v Prahe, Budapešti a v tradičných centrách slovenského národného hnutia mali presné informácie o zahraničnom odboji. O širokej verejnosti sa to však povedať nedá.
Rekvirácie, zbehovia a bieda
Vojnová každodennosť v habsburskej monarchii, a teda i v Česku, resp. na Slovensku, bola v poslednom vojnovom roku (1918) určovaná výraznými hospodárskymi problémami, ktoré zasahovali do všetkých sfér života. Výrazne sa napríklad prejavoval nedostatok základných potravinových článkov. Obdobný nedostatok bol typický aj pre niektoré strategické suroviny (uhlie, nafta, bavlna atď.). Nepretržite prebiehali rekvirácie kovov (medi, mosadze, cínu, zinku atď.) a ďalších materiálov. V tomto stave vláda v militarizovanej spoločnosti aj naďalej apelovala na odriekanie, výdrž a boj do „víťazného konca“.
V kritickej situácii sa ocitla aj rakúsko-uhorská armáda na talianskom fronte, ktorá sa po neúspechu júnovej ofenzívy na Piave sústredila na výlučne defenzívnu činnosť. Koncom októbra sa začal jej rozklad, ktorý sa prakticky okamžite prejavil aj v zázemí. V posledných vojnových týždňoch v zázemí narastal počet vojnových zbehov, voči ktorým bol postup orgánov brachiálnej moci prakticky bezúčelný.
Pod vplyvom zahraničnopolitických i vnútropolitických správ sa v októbri 1918 aktivizovala česká a slovenská politická scéna. Zverejnenie stanoviska amerického prezidenta Woodrowa Wilsona k perspektíve habsburskej monarchie sa stalo impulzom k ďalším zmenám. Wilson v podstate sklamal stúpencov zachovania monarchie za cenu autonomizmu a umiernenej ústavnej reformy. Jasne formuloval, že americká vláda uznala Čechoslovákov za spojenecký národ a podporuje podobné úsilie Juhoslovanov.
Pre ďalší vývoj udalostí malo veľký význam práve októbrové rokovanie Matúša Dulu s predsedom českého Národného výboru Karlom Kramářom a jeho členmi Václavom Klofáčom a Josefom Rotnáglom. Predmetom debaty bolo budúce spojenie Slovenska s českými krajinami. Českí politici Dulu ubezpečovali, že Slovensko dostane takú správu, akú si jeho predstavitelia budú žiadať.
Praha, Brno, Martin
Predsedníctvo Slovenskej národnej strany zvolalo na 30. októbra 1918 do Martina zasadnutie, ktorým sa malo „maskovať“ celonárodné zhromaždenie. Organizátori pozvali viac účastníkov, ako pôvodne plánovali, aby aj tie slovenské kraje, ktoré Martin považoval za málo prebudené, mali na zhromaždení svoje zastúpenie. Nie je bez zaujímavosti, že v Martine sa v tomto období nachádzal asistenčný prápor rakúsko-uhorskej armády, ktorý však do priebehu politických udalostí nezasiahol.
Medzitým v Prahe 28. októbra 1918 vyhlásili samostatný československý štát a Národný výbor tam preberal moc do vlastných rúk. Zhodou priaznivých okolností sa v tento deň v budúcom hlavnom meste Československej republiky nachádzal aj Dr. Vavro Šrobár. Zúčastnil sa na zasadnutí Národného výboru a ako zástupcu Slovákov ho prizvali aj do predsedníctva. Zároveň sa stal jedným z piatich signatárov prvého zákona o vzniku samostatného československého štátu. Jeho štátnu formu malo určiť Národné zhromaždenie československé spolu s Československou národnou radou v Paríži. Dovtedy mal štátnu zvrchovanosť vo vnútorných veciach – pri dočasnom zachovaní platnosti dovtedajších rakúskych a uhorských zákonov a nariadení – vykonávať práve Národný výbor.
Správa o pražskom 28. októbri sa rýchlo rozšírila po českých krajinách a stala sa tam modelom, ako preberať moc najmä na vidieku. Národný výbor v Brne tak napríklad 29. októbra 1918 prevzal moravské miestodržiteľstvo.
V Martine sa 30. októbra 1918 o 14.00 h začala za účasti delegátov konať ustanovujúca schôdza Slovenskej národnej rady. Zhromaždenie napokon odsúhlasilo návrh nazvaný Deklarácia slovenského národa. V nej bolo konštatované, že „slovenský národ je čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa“. Slovenská národná rada zároveň prejavila súhlas s tým novoutvoreným právnym položením, ktoré 18. októbra 1918 sformuloval americký prezident Woodrow Wilson.
Termín „česko-slovenský národ“ súvisel s pevným rozhodnutím vytvoriť spoločný štát s Čechmi. Deklarácia zároveň potvrdzovala, že súhlasí s predchádzajúcimi krokmi Dohody, ktorá už právne uznala československú zahraničnú vládu. Účastníci martinského deklaračného zhromaždenia sa v mene slovenského národa rozhodli vytvoriť spoločný štát zložený zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska. To, že československý štát už 28. októbra 1918 vyhlásili v Prahe, nijako neznižuje hodnotu tohto rozhodnutia. Štátoprávne akty československej zahraničnej vlády 18. októbra, Národného výboru v Prahe 28. októbra a Martinská deklarácia 30. októbra 1918 tvorili ako celok nevyhnutný predpoklad pre vznik spoločného československého štátu, ktorého existenciu neskôr potvrdila mierová konferencia v Paríži. Dôležitý pritom bol vzájomný súlad štátoprávnych aktov a zladenie činnosti všetkých zložiek československého hnutia.
Prevzatie moci
Delegácia Slovenskej národnej rady v zložení Ivan Dérer, Fedor Houdek a Jozef Hanzalík pricestovala s Martinskou deklaráciou do Prahy 1. novembra 1918, kde sa jej dostalo od tamojšej verejnosti vrelého prijatia. Národné zhromaždenie v Prahe na svojej prvej schôdzi 14. novembra 1918 vyhlásilo Republiku československú a zosadilo Habsburgovcov. Aklamáciou zvolilo Tomáša Garriguea Masaryka za prezidenta republiky a schválilo prvú vládu „všenárodnej koalície“ na čele s Karlom Kramářom. Slovensko v nej zastupoval Vavro Šrobár ako minister zdravotníctva a Milan Rastislav Štefánik ako minister vojny. Slovensko v ústavodarnom a zákonodarnom sneme zastupoval Klub slovenských poslancov. Spočiatku mal 41 členov, od 11. marca 1919 sa rozrástol na 54 členov (z 256 členov).
Slovenská národná rada na Slovensku mala ambície stať sa mocenským centrom, podobne ako Národný výbor v Prahe. Dokázala na Slovensku šíriť a propagovať Martinskú deklaráciu. Na jej podporu sa v mnohých mestách a obciach konali ľudové zhromaždenia a vznikali slovenské národné gardy a stráže. Podľa vzoru Prahy žiadala Slovenská národná rada, aby dovtedajšie úrady zotrvali na svojich miestach a naďalej vykonávali svoju prácu, ale pod jej dozorom alebo pod dozorom Národného výboru. Slovenská národná rada však nedisponovala žiadnymi mocenskými pákami, materiálnymi zdrojmi ani vlastnou vojenskou silou, ktorými by ich k tomu donútila. Nedisponovala ani dostatkom fi nancií, aby dostatočne vyzbrojila sľubne sa rozvíjajúce slovenské národné gardy a stráže.
V porovnaní s českými krajinami, kde v novembri 1918 došlo k hladkému prevzatiu moci, sa zápas o Slovensko v tomto období len začínal presne v duchu hesla Vavra Šrobára: „Kto naň prvý položí ruku – toho bude.“ Oddelenie Slovenska od bývalého Uhorska sa tak uskutočnilo odlišným spôsobom než vyčlenenie Česka z Predlitavska. Začleňovanie Slovenska do samostatného štátu sa dialo cestou vojenského obsadzovania jednotkami domáceho a zahraničného vojska. Obsadzovací proces prebiehal od prvých dní novembra 1918 do 20. januára 1919.
Ako sme už spomenuli, Československá republika priniesla Slovákom radikálnu zmenu ich postavenia. Stali sa štátotvorným národom. Ešte pred prevratom v roku 1918 sotva niekomu zišlo na um, že v celoštátnom parlamente budú Slovensko reprezentovať desiatky poslancov, že členmi každej československej vlády budú aspoň dvaja ministri Slováci a po sedemnástich rokoch existencie ČSR sa aj na čele vlády objaví Slovák – Dr. Milan Hodža.