Dmitrij Trenin: V Rusku prebieha masívna transformácia, voči ktorej je Západ slepý

Spoločenská transformácia v Rusku, ktorá sa začala ešte pred vypuknutím konfliktu na Ukrajine začiatkom roka 2022, sa zdá byť nezvratná. Po dva a pol roku vojny proti Západu na Ukrajine sa Rusko určite nachádza na ceste k novému vnímaniu seba samého.

Tento trend v skutočnosti predchádzal vojenskej operácii, ale v jej dôsledku sa mohutne zintenzívnil. Od februára 2022 žijú Rusi v úplne novej realite. Prvýkrát od roku 1945 je krajina skutočne vo vojne, pričom ťažké boje prebiehajú na 2 000 km dlhej frontovej línii, a to neďaleko Moskvy. Belgorod, provinčné centrum v blízkosti ukrajinských hraníc, je neustále vystavený smrtiacim raketovým a dronovým útokom ukrajinskej armády.

Príležitostne sa ukrajinské drony dostanú aj hlbšie do vnútrozemia. Napriek tomu Moskva a ďalšie veľké mestá fungujú, akoby žiadna vojna ani západné sankcie takmer neexistovali. Ulice sú plné ľudí a nákupné centrá a supermarkety ponúkajú obvyklé množstvo tovaru a potravín. Dalo by sa konštatovať, že Moskva a Belgorod sú príbehom dvoch krajín, že Rusi dokázali žiť súčasne v čase vojny aj mieru.

To by však bol nesprávny záver. Dokonca aj tá časť krajiny, ktorá zdanlivo žije „v mieri“, sa výrazne líši od situácie pred začiatkom konfliktu na Ukrajine. Ústredné zameranie postsovietskeho Ruska – peniaze – sa, samozrejme, nezrušilo, ale určite stratilo svoju nespochybniteľnú dominanciu. Keď dochádza k zabíjaniu množstva ľudí – nielen vojakov, ale aj civilistov -, vracajú sa iné, nemateriálne hodnoty. Vlastenectvo, ktoré bolo po rozpade Sovietskeho zväzu odsudzované a vysmievané, sa znovu objavuje v plnej sile. Pri absencii novej mobilizácie sú státisíce tých, ktorí podpisujú zmluvy s armádou, motivovaní túžbou pomôcť krajine. Nie len tým, čo z nej môžu získať.

Ruská populárna kultúra sa zbavuje – možno pomaly, ale vytrvalo – zvyku napodobňovať to, čo je trendom na Západe. Namiesto toho sa oživujú a rozvíjajú tradície ruskej literatúry vrátane poézie, filmu, hudby. Prudký nárast domáceho cestovného ruchu otvoril obyčajným Rusom poklady ich vlastnej krajiny – donedávna zanedbávané, pretože smäd po cestovaní do zahraničia bol uhasený. (Zahraničné cesty sú stále dostupné, ale kvôli zložitej logistike je dosiahnutie iných častí Európy trochu ťažšie ako predtým).

Z politického hľadiska neexistuje žiadna opozícia proti súčasnému systému. Takmer všetci jej bývalí predstavitelia sú v zahraničí a Alexej Navaľnyj zomrel vo väzení. Množstvo bývalých kultúrnych ikon, ktoré sa po februári 2022 rozhodli emigrovať do Izraela, západnej Európy alebo inde, sa rýchlo stáva celebritami minulosti, pretože krajina smeruje napred. Tí ruskí novinári a aktivisti, ktorí z diaľky kritizujú Rusko, čoraz viac strácajú kontakt so svojím predchádzajúcim publikom a sú kritizovovaní za to, že slúžia záujmom krajín bojujúcich proti Rusku v zástupnej vojne na Ukrajine. Naopak, takmer dve tretiny mladých mužov, ktorí v roku 2022 opustili Rusko zo strachu pred mobilizáciou, sa vrátili, pričom niektorí z nich sú skúsenosťami zo zahraničia dosť rozhorčení.

Putinovo vyhlásenie o potrebe novej národnej elity a jeho vyzdvihovania vojnových veteránov ako jadra tejto elity je v tejto fáze skôr zámerom než reálnym plánom, ale ruská elita určite prechádza masívnou obmenou. Mnohí liberálni magnáti už v podstate nepatria do Ruska; ich snaha udržať si majetok na Západe ich nakoniec oddelila od ich rodnej krajiny.

Tí, ktorí zostali v Rusku, vedia, že jachty v Stredozemnom mori, vily na Azúrovom pobreží a sídla v Londýne už nie sú k dispozícii, alebo aspoň nie sú bezpečné. V rámci Ruska sa objavuje nový model podnikateľa strednej úrovne: ten, kto kombinuje peniaze so sociálnou angažovanosťou (nie model ESG) a kto buduje svoju budúcnosť vo vnútri krajiny.

Ruská politická kultúra sa vracia k svojim základom. Na rozdiel od tej západnej, ale do istej miery podobnej východnej – je založená na modeli rodiny. Existuje poriadok a hierarchia; práva sú vyvážené povinnosťami; štát nie je nutné zlo, ale hlavné verejné dobro a najvyššia spoločenská hodnota. Politika v západnom ponímaní neustálej, často bezbrehej súťaže sa považuje za samoúčelnú a deštruktívnu; od tých, ktorým je zverené vedenie štátu, sa naopak očakáva, že budú rozhodovať, zabezpečovať súlad rôznych záujmov atď. Samozrejme, ide skôr o ideál než o realitu. V skutočnosti sú veci zložitejšie a komplikovanejšie, ale tradičná politická kultúra vo svojej podstate žije a posledných 30 – 40 rokov, hoci je nesmierne poučných a vplyvných, ju nezvrátilo.

Vzťah Ruska k Západu je tiež zložitý. Západná klasická a moderná (ale nie až tak postmoderná) kultúra, umenie a technológie, ako aj životná úroveň sú do istej miery uznávané. V poslednom čase sa predtým nefalšovaný pozitívny obraz Západu ako spoločnosti pokazil agresívnou propagáciou hodnôt LGBTQ, kultúry zrušenia a podobne. Zmenil sa aj pohľad na západnú politiku, politiku a najmä politikov, ktorí stratili rešpekt, ktorý k nim väčšina Rusov kedysi mala. Do popredia sa opäť dostal pohľad na Západ ako na dedičného protivníka Ruska – nie však primárne kvôli propagande Kremľa, ale v dôsledku vlastnej politiky Západu, od poskytovania zbraní Ukrajine, ktoré zabíjajú ruských vojakov a civilistov, cez sankcie, ktoré sú v mnohých ohľadoch nevyberavé, až po pokusy zrušiť ruskú kultúru alebo zakázať Rusom vstup do svetového športu. To neviedlo k tomu, že by Rusi vnímali jednotlivých obyvateľov Západu ako nepriateľov, ale politický/mediálny Západ je tu všeobecne vnímaný ako dom protivníkov.

Je zrejmé, že potrebujeme súbor hlavných myšlienok o tom, „kto sme“, „kde sme na tomto svete“ a „kam smerujeme“. Slovo „ideológia“ je však v mysliach mnohých ľudí príliš úzko spojené s rigiditou sovietskeho marxizmu-leninizmu. Čokoľvek, čo nakoniec vznikne, bude pravdepodobne postavené na hodnotovom základe tradičných náboženstiev, počnúc ruským pravoslávím, a bude obsahovať prvky z našej minulosti vrátane predpetrovského, cárskeho a sovietskeho obdobia. Súčasná konfrontácia so Západom si vyžaduje, aby sa konečne objavila nejaká nová ideologická koncepcia, v ktorej hlavnú úlohu zohráva suverenita a vlastenectvo, právo a spravodlivosť. Západná propaganda ju pejoratívne označuje ako „putinizmus“, ale pre väčšinu Rusov ju možno jednoducho opísať ako „ruský spôsob“.

Samozrejme, existujú ľudia nespokojní s politikou, ktorá ich pripravila o určité príležitosti. Najmä ak záujmy týchto ľudí spočívajú najmä v peniazoch a individuálnom bohatstve. Tí z tejto skupiny, ktorí neodišli do zahraničia, sedia ticho, prechovávajú obavy a v súkromí dúfajú, že sa nejako, za akúkoľvek cenu pre ostatných, vrátia „staré dobré časy“. Pravdepodobne budú sklamaní. Pokiaľ ide o zmeny v rámci elity, Putin sa usiluje vliať do systému čerstvú krv a elán.

Nevyzerá to, že by sa blížila nejaká čistka. Napriek tomu budú zmeny vzhľadom na vek podstatne väčšie. Väčšina súčasných vedúcich pracovníkov na najvyšších miestach má okolo 70 rokov. V priebehu nasledujúcich šiestich až desiatich rokov tieto pozície obsadia mladší ľudia. Zabezpečiť, aby Putinov odkaz pretrval, je hlavnou úlohou Kremľa. Nástupníctvo nie je len otázkou toho, kto sa nakoniec objaví na najvyššom poste, ale aj toho, aká „vládnuca generácia“ nastúpi.

Dmitrij Vitaljevič Trenin – Vedúci výskumný pracovník a profesor na Vysokej škole ekonomickej v Moskve. Je členom Rady pre zahraničnú a obrannú politiku Ruska. Bol riaditeľom ruského think-tanku, ktorý sa zameriava na domácu a zahraničnú politiku. Bývalý plukovník ruskej vojenskej rozviedky Trenin slúžil 21 rokov v sovietskej armáde a ruských pozemných silách, kým v roku 1994 nastúpil do Carnegie.

Zdroj: rt.com
Preklad: InfoVojna