Deep State: Turecko odhalilo najväčšie tajomstvo Západu

Výraz ” deep state” sa dnes v politickej sfére používa čoraz častejšie a postupne sa zo žurnalistiky presúva do bežného politického jazyka. Zároveň sa rozmazáva aj samotný pojem a každý ho začína chápať inak. Je najvyšší čas pozrieť sa na fenomén označovaný ako deep state bližšie. Je veľmi dôležité vystopovať, kedy a kde sa tento pojem dostal do obehu. Toto slovné spojenie sa prvýkrát objavilo v tureckej politike v 90. rokoch 20. storočia a opisovalo veľmi špecifickú situáciu v tejto krajine.

V turečtine sa ” deep state” nazýva derin devlet. Je to dôležité, pretože všetky následné aplikácie tohto pojmu sú nejakým spôsobom spojené s pôvodným významom tejto formulácie, ktorá sa prvýkrát objavila v Turecku. V Turecku sa počnúc Kemalom Ataturkom vyvinul veľmi jasný politický a ideologický smer – kemalizmus. V jeho centre je kult samotného Kemala Atatürka (doslova “otca Turkov”), tvrdý sekularizmus (odmietanie priznať náboženskému faktoru nielen politický, ale aj sociálny charakter), nacionalizmus (vrátane zdôrazňovania suverenity a jednoty všetkých občanov mnohonárodnostného Turecka), modernizmus, europeizmus a progresivizmus. Kemalizmus predstavoval v mnohých ohľadoch priamy protiklad k svetonázoru a kultúre, ktoré dominovali v náboženskej a tradicionalistickej Osmanskej ríši. Od vzniku Turecka bol kemalizmus a v mnohých ohľadoch zostáva hlavným kódom modernej tureckej politiky. Na základe týchto názorov vznikol na troskách ríše turecký národný štát. Kemalizmus otvorene dominoval počas Kemalovej vlády. Túto štafetu potom odovzdal svojim politickým nástupcom.

Ideológia kemalizmu zahŕňala stranícku demokraciu európskeho typu. Skutočná moc však bola sústredená v rukách vojenského vedenia krajiny, predovšetkým Rady národnej bezpečnosti (SNB). Po Atatürkovej smrti sa práve vojenské vedenie stalo strážcom ideologickej ortodoxie kemalizmu. Turecká SNB bola v skutočnosti založená v roku 1960 po štátnom prevrate. Jej úloha výrazne vzrástla po ďalšom prevrate v roku 1980. Treba poznamenať, že mnohí najvyšší predstavitelia tureckej armády a špeciálnych služieb sú členmi slobodomurárskych lóží. Kemalizmus je teda úzko prepojený s vojenským slobodomurárstvom. Vždy, keď sa turecká demokracia odchýlila od kemalizmu, či už doprava alebo doľava, turecká armáda zrušila výsledky volieb a začala represie. Za pozornosť však stojí skutočnosť, že pojem “derin devlet” sa v Turecku objavuje až v 90. rokoch 20. Storočia. Bolo to v čase, keď sa v Turecku začal výrazne rozmáhať politický islamizmus.

A tu sa v histórii Turecka po prvýkrát prejavuje protiklad medzi ideológiou deep state a politickou demokraciou. A problém vznikol práve vtedy, keď sa islamisti Necmettina Erbakana a jeho nasledovníka a nástupcu Recepa Tayyipa Erdoğana v podstate pustili do alternatívnej politickej ideológie, ktorá priamo spochybnila kemalizmus. Týkalo sa to všetkého: islamu namiesto sekularizmu, kontaktov s Východom viac než so Západom, moslimskej solidarity namiesto tureckého nacionalizmu. Vo všeobecnosti salafizmus a neo-osmanizmus namiesto kemalizmu. K tomu patrila aj protimasonská rétorika, vlastná predovšetkým Erbakanovi. Namiesto tajných slobodomurárskych spoločností sekulárnej vojenskej špičky sa pozornosť sústredila na tradičné súfijské rády a umiernené islamské sieťové organizácie, ako je napríklad nurcizmus Fethullaha Gulena.

Tu sa objavila myšlienka deep state (derin devlet) ako opisný obraz vojensko-politického kemalistického jadra Turecka, ktoré sa realizovalo nad politickou demokraciou a z vlastného rozhodnutia rušilo výsledky volieb, zatýkalo politické a náboženské osobnosti, t. j. postavilo sa nad právne postupy politiky európskeho typu. Volebná demokracia fungovala len vtedy, keď sa prispôsobila kurzu vojenských kemalistov. Ak sa od neho odchýlila na kritickú vzdialenosť, ako v prípade islamistov, ktorí sa opierali o úplne inú ideológiu, pripomínajúcu viac osmanizmus ako kemalizmus, strana, aj keď vyhrala voľby a stála na čele vlády, mohla byť rozpustená bez akéhokoľvek vysvetlenia. V takýchto prípadoch nemalo “pozastavenie demokracie” prísny ústavný základ – nevolená armáda konala z “revolučnej účelnosti”, aby zachránila kemalistické Turecko. Neskôr Erdogan začal skutočnú vojnu s tureckým deep state, ktorá vyvrcholila kauzou Ergenekon, ktorá sa začala v roku 2007, keď (pod falošnou zámienkou prípravy prevratu) zatkli takmer celú tureckú vojenskú špičku. Erdoğan sa však neskôr pohádal so svojím bývalým súvercom Fethullahom Gülenom, hlboko zakoreneným v západných spravodajských službách, a mnohým členom deep state vrátil ich postavenie tým, že s nimi uzavrel pragmatické spojenectvo – predovšetkým na spoločnej pôde tureckého nacionalizmu. Argument sekularizmu bol zmiernený a odložený.

Potom – a najmä po neúspešnom pokuse gülenistov zhodiť Erdoğana v roku 2016 – začal byť sám Erdoğan označovaný za “zeleného kemalistu”. Napriek tomu sa počas násilnej konfrontácie s Erdoğanom pozícia deep state v Turecku výrazne oslabila a ideológia kemalizmu sa oslabila (hoci stále zostala nedotknutá). Z tohto prehľadu politických dejín moderného Turecka možno vyvodiť niekoľko všeobecných záverov.

Deep state teda môže existovať a má zmysel tam, kde:

– existuje demokratický volebný systém;

– nad týmto systémom existuje nevolená vojensko politická moc, ktorá je zrastená celkom určitou ideológiou (nie v závislosti od víťazstva tej či onej strany);

– existuje tajný spolok (napríklad masonského typu), ktorý združuje vojensko-politickú špičku.

A Deep State o sebe dáva vedieť vtedy, keď sú zjavné rozpory medzi formálnymi normami demokracie a mocou tejto vrcholovej skupiny (inak samotná existencia deep state nie je zrejmá). Deep state je možný len v liberálnej demokracii, hoci len nominálnej. V prípade otvorene totalitných politických systémov – ako je to v prípade fašizmu alebo komunizmu – nie je deep state potrebný. Tu sa za najvyššiu autoritu otvorene uznáva prísne ideologizovaná skupina, ktorá sa stavia nad formálne zákony. Vláda jednej strany zdôrazňuje tento model vlády – a nepredpokladá sa žiadna ideologická a politická opozícia. A len v demokratických spoločnostiach, kde by údajne nemala existovať žiadna vládnuca ideológia, sa objavuje hlboký štát ako fenomén „skrytej totality“, lenže neodmieta demokraciu a mnohostraníckosť vo všeobecnosti, ale vládne a manipuluje nimi podľa svojej ľubovôle.

Komunisti a fašisti otvorene uznávajú nevyhnutnosť vládnucej ideológie, a to robí ich politicko-ideologickú moc priamou a úprimnou. Na druhej strane liberáli ideológiu popierajú, ale majú ju. To znamená, že ovplyvňujú politické procesy na základe liberalizmu ako doktríny, ale len implicitne, tangenciálne. Liberalizmus prejavuje svoj otvorene totalitný a ideologický charakter len vtedy, keď existuje rozpor medzi ním a demokratickými politickými procesmi v spoločnosti. Liberalizmus a demokracia nie sú to isté, pretože demokracia v niektorých prípadoch vôbec nemusí byť liberálna. V Turecku, kde bola liberálna demokracia prevzatá zo Západu a príliš nezodpovedala politickej a sociálnej psychológii spoločnosti, bol deep state ľahko odhaliteľný a tam dostal svoje meno. V iných demokratických systémoch sa prítomnosť tejto totalitno-ideologickej inštitúcie, nelegitímnej a formálne „neexistujúcej“, prejavila neskôr. Turecký príklad má však veľký význam pre samotný tento fenomén, pretože práve v ňom je všetko krištáľovo jasné – ako na dlani.

armadnymagazin.sk