Danka Kovalčiková: O Jánovi Lazoríkovi a rodnom jazyku

O spolupráci so slovenským etnológom, zberateľom, pedagógom Jánom Lazoríkom a jeho odkaze očami Danky Kovalčikovej, vedúcej folklórneho súboru Rozmarija.

Ján Lazorík: „DAKEDI KAŽDI KRAJ bul iňši običaj, inakša ciśeň, inakša piśeň, iňša miśeľ, iňša reč i vimiśeľ, iňšo spravovaňe, iňšo obľikaňe, iňša chiška, iňša miska i variška, narod bul jak priroda, a to bul i pravi zmiśeľ života: tak jak f prirodze fšadzi iňši ftaček, kraček i chrobaček – ľem taka luka pači śe, dze každi kvitek inakši je, a ket teras śe šicko fšadzi na jeden panelak, jednu modu, pop-muzik, jeden spisovni jazik meňi – ňit uš co obdzivovac, ucscic, ach, Bože naš, chto ten zglupnuti śvet zachraňi?!“

Danka, pán Lazorík bol tvojím veľkým učiteľom, mal tvoju plnú dôveru. V čom spočívala vaša spolupráca, ako ste si našli cestu k sebe?

To bola cesta tej intuície, ktorú nám školy berú, ktorú sme zahodili a ja som v tom období mala všetko len intuitívne a zrejme aj on to tak riešil. Bol to absolútne múdry človek, aj keď mnohým liezol na nervy, lebo keď s ním človek začal rozprávať, tak dve hodiny komunikácia s ním, to bol bežný krátky rozhovor na ulici ako keď sa dvaja stretnú a si chcú povedať niečo. Takže veľa ľudí sa mu vyhýbalo. Myslím si, že keď človek odhalí svoju nahotu, lebo každý v sebe hráme – každý skrývame toho človeka v sebe, čo je smutné, tak ľudia, ktorí ukazujú čo naozaj v sebe máme – to máme aj navrchu, sa teraz dávajú dokopy, spájajú sa. Možno to bolo presne to, čo nás spájalo, že on takisto chodil holý ako ja. On to asi vycítil a zrejme tak ako dcéra ja som to vycítila. Mali sme medzi sebou mimoriadny vzťah. Neviem, či ho niekto počúval viac ako ja. Mnohým dával materiály a veľa veril. To je to, veril každému. Ale v triede ľudí – lebo veril každému hneď od začiatku – skutky každého prezradili. On stále hovoril, že za skutkom sa človek neskryje. Jeden skutok stačí a ten človek inakší nebude. Tam ho máš prečítaného. Ak ten človek urobí zlý skutok, a ty si myslíš, že to bude inakšie, nebude. Od neho som sa naučila – vždy povedal – to je „šviňa“, to je „arcišviňa“ – tak mal ľudí podelených, a ja z toho dodnes ťažím. A pekne povedal aj v politike, on prosto vôbec neriešil kto je – čo je, nič. Iba číre dobro, číre zlo. Potom aj veci, ktoré on svojím vzdelaním a skúsenosťami nadobudol.

On sám tým procesom učenia prešiel. Bol učiteľ, bol zberateľ, a tým, že som bola folkloristka, tak nás to dalo dokopy a čo hovoril, malo hlavu aj pätu. Tak som začala čítať texty a stále mi hovoril, že som rosnička. Ja nerozprávam rusínsky a on stále hovoril…prečo nerozprávaš rusínsky? Lenže mňa to rodičia nenaučili. Rusínčina je pre mňa ako cudzí jazyk. A čo s tým teraz urobíte? Ja rusínsky rozumiem dokonale, ale neviem rozprávať, lebo som nerozprávala, je mi to neprirodzené. Moja duša vo vnútri, moje telo nahé to neprijíma, lebo ho to nikto nenaučil. Preto ja teraz hovorím stále rodičom: Nerobte tú chybu. Ten jazyk je súčasťou a je to obohacujúce. Bude jednoducho s nimi pôsobiť. A že niekto vám povie – ty máš východniarsky prízvuk… a? Rusi majú ruský prízvuk a východniari majú východniarsky prízvuk. A čo to znamená? Že niekto je hlúpy alebo múdry? A Bratislava má svoj prízvuk. A tešíme sa z toho, že niekto povie tvrdo „nemožem“… tak ako prízvuk je prízvuk… A stále hovoril, že už podľa toho viete kategórie u ľudí. Človek, ktorý to nemá v sebe, bude poloprázdny.

Bude riešiť, že vy niečo rozprávate a stále vás bude upozorňovať na dva a dve. Hovorme po šarišsky a píšme, a nebudú s tým problémy. Ako hovoril, šariština mala byť uzákonená ako spisovný jazyk, možno by to bolo jednoduchšie. Mohli by sme sa zaoberať OBSAHOM a nie ako sa to skloňuje podľa akého vzoru…a je to cudzie slovo…a je tam tvrdé y… je to výnimka a teda 80 pravidiel, a kým napíšem, už vôbec neviem čo píšem… Uniká nám obsah. On bol učiteľ slovenského jazyka. On bol dokonalý. Prosto blázon. To, čo on dokázal, to čo spísal… Myslím, že z toho budú ľudia ťažiť. A takých je viac – hry zozbierala aj Melánia Nemcová. Určite je viac, ja ich nepoznám. Ja som mala túto česť. A potom si poviete, dáte sľub či Bohu, či sebe, ktorý už keď porušíte, už sa necítite vo svojej koži. Už keď ja som začala, tak som si povedala, že neporuším to, čo som si povedala a práve preto určité veci nemôžem robiť. A práve preto mnohokrát so mnou ľudia nesúhlasia a mnohokrát nie som ten, ktorý hovorí to, čo chcú počuť a najobľúbenejší. Ale prosto dala som sľub.

Každý deň, keď sa budím, poprosím, neviem koho – je to tá najvyššia energia, ktorá riadi nejako moju dušu vnútri, nech mám vždy sebaúctu a nech vždy hovorím pravdu, nech nie som farizej, nech sa nehrám na nič a nech rozoznám dobré od zlého, nech mi to ide všetko do cesty a nech sa mi zlí ľudia ukazujú. A keď potom sa ukážu a o odo mňa odíde 30 ľudí a ja sa pýtam preboha, prečo? No a tak sa mi ozve hlas: „Veď si to chcela! Chcela si pravdu, tak máš. Chcela si ozajstných ľudí, tak máš.“ Takže teraz už proti tomu nebojujem. A tak to celé ide. Preto hovorím ľuďom, čo ma Lazorík naučil, že učte deti šarišsky, učte deti rusínsky, keď ste gorali, učte ich goralsky, keď ste Rusi, učte ich rusky, keď ste Ukrajinci, učte ich ukrajinsky. Máme v tíme Ukrajinku, máme v tíme Rusa a ja nemám problém s nikým, pretože to nie je naša vec! Tieto politické vojny a politické hrátky niekoho – to nie je naša vec! Ja sa stretávam s ľuďmi po celom svete a VIEM, že moslim je super, takisto Škót je super, hinduista je super, každý je super. To nie je o viere! To nie je o tom!

To je o tom, že človek je dobrý alebo zlý. Tým jazykom musíme rozprávať, lebo nám toľko dáva, že sa nedá ani vypovedať. Ani bez toho to neexistuje. Preto sa teším, že môžeme to učiť. Každý vie spisovný jazyk. Rozprávame spisovným jazykom, každý slovenčinu vie, v ňom rozprávame, tak nech vie aj ten pôvod svoj, ten jazyk, ktorým rozprávali jeho prapredkovia. A my sme tu takí kríženci, že vďaka Bohu! Lebo toto nás nesmierne obohacuje. Nesmierne nás to obohacuje a práve preto možno aj tí Slovania – všetci všetkým rozumieme si. My rozumieme každému tým, že vlastne sme prekrížení nárečiami, tak prídeme do Srbska, do Bulharska, napočúvate si ich reč a naraz rozumiete. Nemáte bariéru s Rusom, nemáte bariéru s Ukrajincom, nemáte bariéru so Srbom, s Bulharom, s Chorvátom, nemáte bariéru s Poliakom, s Čechom nemáte bariéru, nemáte vôbec žiadne bariéry. Sú na hranici Slovanstva, zistíte, že je to jedna veľká skupina. U vás sa to povie tak ako u nás, u nás sa dáva „o“, teda len zistíte, že prosto ste úplne, úplne totožní. Rovnako máte radi rovnaký humor, rovnako sa schyľujeme do kolesa, chceme sa prosto držať, chceme sa držať za ruky, chceme byť spolu pokope, sme všetci spolu, spievať chceme, družiť sa chceme, nechceme byť osobitne oddelení – že ty ku mne nepatríš… Toto je také slovanské, takže stále si hovorím, že toto vlastne ma Lazorík naučil.

Vďaka nemu si prosto vážim každého jedného človeka na Zemi všeobecne.

Celý rozhovor si môžete vypočuť:

citát: https://www.obeckrivany.sk/obec/kultura/jan-lazorik/