Danka Kovalčiková: Kultúra sa môže zničiť iba sama

O práci s mládežou a sile festivalov pri utváraní národnej hrdosti sme sa rozprávali s Dankou Kovalčikovou, ktorá je kulturologičkou, pedagógom a vedúcou folklórneho súboru Rozmarija a vyše 30 rokov prezentuje našu kultúru na najprestížnejších festivaloch pod záštitou CIOFF po celom svete.

Vidíš konkrétne znaky toho, že ešte niečo z tej pôvodnej kultúry našich starých rodičov ostalo aj v dnešnej mládeži? Ty s mládežou robíš. Či sa nechali stiahnuť už príliš?

Tak ja si myslím, že sa nechali stiahnuť a že sa vlastne už ostáva na vedúcich súborov momentálne. Neviem koľko je ešte žijúcich starých ľudí, ktorí zažili ešte autentickú kultúru, keď ešte sedeli pokope a párali perie, smiali sa a rozprávali čo nové, ako rádio…, že sa sami rozprávali, čo je nové v dedine alebo čo sa odohralo. Alebo sa posmiali, boli spolu a odovzdali si niečo v skupine. Neviem, kto to zažil, ja už svojich starých rodičov nemám a sama som prešvihla to, aby som to zažila, lebo ako dieťa som to nezažila. Len moji rodičia to mohli zažiť. To znamená, že s nimi to odchádza. A preto aj náš súbor robíme, čo sa aj dosť ťažko robí – lebo každý škatuľkuje – ak robíš s deťmi, tak robíš s deťmi, ak robíš s mládežou, tak robíš s mládežou… a my vlastne máme otvorené dvere od 5 až do 100 rokov. Nekonečné dvere. Dvere otvorené pre každého – kto odíde a vráti sa, pre každého, kto chce začať. Vidím, že vzájomné odovzdávanie tej generačnej skúsenosti je veľmi dôležité. Dôležitý je päťročný pre osemdesiatročného, osemdesiatročný pre pätnásťročného. To si ani neuvedomíme. To sú sociálne procesy, ktoré si neuvedomujeme, a ja si myslím, že sa ľudia toto učia zvlášť teraz. Zvlášť po korone to vnímam, kedy prestali mladí viac komunikovať ako my. My sme si odžili veci, keď sme žili v komunite, v skupine, kde sa tvorili veci spoločne, kde sa bojovalo za spoločné veci. Keď sa tvorilo, tak to nebolo, že jeden človek nadiktoval. Ale povedal, že toto je toto, toto dajme, toto robme, toto je pekné, toto nie a sadnime si, a urobme to…Toto sa naraz stratilo a ja som mala dosť ťažký rok po korone, myslím, že to už končí – kedy telefóny a všetky technické veci absolútne ovládli deti, že tie deti sa medzi sebou, keď sedeli vedľa seba, rozprávali cez mobily. To bolo veľmi zaujímavé, nevedeli sa rozprávať. Takže my sme sa učili normálne akoby nanovo rozprávať. Normálne sme sa učili – ako v angličtine sa rozpráva, že ako sa máš – akože „How are you?“, tak my sme hovorili „No, ako sa máš?“ „Mám sa dobre, a ty?“ A my sme sa to doslova učili. Je to asi smiešne, ale ja som to zažila, neverila som tomu a deti z toho mali akože veľkú srandu dlho. Keď ma už videli tak „Ako sa máš?“ – vtedy už sme sa obracali a po roku odhodili mobily. Nič sme neurobili z hľadiska folklóru, ale bohužiaľ, museli sme uchytiť ten sociálny proces. Kultúra je sociálny jav. To znamená, že musela ísť ruka v ruke. Po roku mi už mávali z ihriska, že hrajú futbal a že ešte päť minút nech im dám, nech si pohrajú a že potom pôjdu trénovať. Najnovšie ma zarazilo, keď sme prišli do Turecka a to ma fakt zarazilo, lebo ako som si myslela, že mladí sa bežne medzi sebou kultúrne stretávajú. Tak to je to, že keď sa stretávam s niekým v spoločnosti – to je tá kultúra – že sa stretávame alebo je kultúra, že sa nestretávame, že každý si žije svoj život, takže sa ľudia vôbec nestretávajú. Ale to Slovania na celom svete majú, že sa stretávajú, že sa radi dávajú dokopy. To sme prišli do Turecka, kde prosto nebolo wifi, nebolo možné ho zapnúť a deti ostali odrezané, ako keby bez rúk, bez hlavy a teraz čo oni? Po týždni (rodičia chytali paniku) ale prišli povedať, že tak ešte super nebolo, že my sme sa všetci spolu rozprávali, my sme sa všetci spolu smiali, spolu spievali, boli z toho takí vyšinutí, že o štvrtej v noci tancovali tance vonku, vybrali nástroje a hrali, chodili za mnou, že také dačo ešte v živote nezažili. A to majú od 15-20 rokov. My sme na nich pozerali, že my sme asi dinosauri, že čo vlastne nám rozprávajú. A mohli sme pochopiť to, že oni sa to už bohužiaľ učia, lebo sociálno-spoločenský jav sa odsúva, na to nie je čas. Hovoria, že to nie je dôležité, ale človek je predovšetkým spoločenský tvor. Spoločenský a kultúrny tvor. Toto všetko ostatné – čo ja dosiahnem – no kto akú kariéru dosiahne, no dajsamisvete. Čo kto dosiahne? Koľko ľudí čo dosiahne? Vedúci – kariéra – no aká to je kariéra? Prosto kariéra je to, že som v tomto živote dosiahol to, že som tam, kde som, a robím to, čo CHCEM. A to je tá najťažšia vec a viem, že 90% ľudí to nedosiahne a 10% ľudí je šťastných, ktorí túto kariéru majú. Takže sa kdesi plachtíme za osamelosťou a je nám to cudzie. A potom naraz sa prejavia prirodzené veci. To znamená, že sú šťastní, že si spievajú, skackajú si po ulici, s každým sa rozprávajú, s každým sa priatelia a sú najväčšími nositeľmi mieru, aký si myslím ani politik nedokáže dosiahnuť. Lebo je pre nich iba zlý a dobrý. Nijaký iný rozdiel medzi tým nie je. Ani vek, ani farba, ani nič iné.

Ako prijímajú deti, keď sú na festivaloch iné kultúry? Vedia to tolerovať, vedia sa prispôsobiť novým, iným zvyklostiam, ktoré sú v danej krajine a tiež vedia ostať svojskí napriek tomu, čo sa od nich požaduje?

Myslím, že práve to vyťahuje ich originálnosť, lebo naša kultúra je v zahraničí fakt že veľmi obdivovaná. Tá folklórna je veľmi žiadaná a keď sa spojí aj s láskou a priateľstvom, tak o to viac sa ešte vyzdvihuje. Takže to isté oni vidia – vidím, že niekto je super a že sa to páči. Vidím, že tancuje si na mexickú muziku a chcem to robiť, tak chcem aj ja ukázať im niečo – pozrite sa na mňa, čo ja viem, že čo my máme krásne. A keď to tí druhí ocenia, tak nič krajšie sa v tom človeku nemôže zrodiť ako národná hrdosť. To netreba o tom rozprávať. Tam my sme Slováci (väčšinou) takí, že keď sa vytiahne vlajka, tak sa zavrieme pod zemou. Lenže vtedy sa vlastne udeje to, že ľudia sa ju vytiahnuť neboja, vytiahnu si kroj, oblečú si ho a chcú chodiť v tom kroji, sú súčasťou kroja, a netreba vykladať o národnej hrdosti. Vtedy sa to udeje. Svet je malá dedina, to sa nám zdá, že je to obrovské. Tými sieťami je to tak pospájané, že každého vo svete poznáme tým, že chodíme. Ja to robím 37 rokov už. A vlastne 30 rokov cestujem po svete v podstate preto, aby som spoznala reálne kultúru, aby som nečítala len z kníh, lebo to je niečo iné ako ju reálne zažiť. Vlastne, kde už prídeme, tak už to máme tak, že prídeme, a ako naposledy sme prišli na festival, tak povedali: Slovensko urobí národný večer. Pozerajte sa a učte sa, ako sa to robí. Samozrejme, že vám zviažu ruky, nohy, hlavu, vy nespíte potom tri dni, lebo na vás nahodia oči, pohľady, ale ten pocit z toho… vás nikto nikdy neocení ani v práci, ani v republike, ani asi doma tak sa neoceňuje, len: „Hej, tam si chodíš dupkať, už to nechaj, však si šašo,“ to je normálne. Ale vtedy človek pocíti, že je niekým. A to nemusel byť prezident ani riaditeľ firmy ani nič, prosto vytiahol tú svoju podstatu a je uznávaný a naraz sú tí ľudia uznávaní. Myslím si, že je dôležité, aby každý národ sa uznal. Kultúra sa nedá zabiť druhým. Zabije ju človek len sám. Národ zabíja svoju kultúru len sám, nikto iný to nedokáže.

Bol niektorý festival zlomový? Kde to deti ešte viac pocítili? Kde i oni prešli tým zlomom?

Každá skupina mala niekde ten zlom, prešlo veľa generácií. Veľký zlom, aj môj osobne, bol po revolúcii, po 89. roku. Niektorí vedeli čo robia, niektorí nevedeli čo robia. Ja som bola tá, ktorá nevedela čo sa deje, ja som iba pozerala. A naraz sa všetko zrušilo. Všetko čo fungovalo, všetko čo sa podporovalo, sa zrušilo. Skončili súbory, skončil Dom kultúry. Nič netreba, povedali – načo nám to? Bola doba. A vlastne sme sa ocitli v takom vákuu, kedy sa nič nerobilo. „Folklór – to je zastaralé. Teraz je moderná doba, otvára sa nám svet, takže ideme teraz na Európu, budeme všetci globálni, buďme ako všetci ostatní…“ Ale znova, a hovorím stále: Kultúra sa môže zničiť len sama. A vtedy niekto zospodu, niektorí starší ľudia si povedali, že sa im to nepáči a že oni chcú, aby tým deti prešli. Tak si povedali a my sme tak vznikli. Povedali: Teba deti majú radi, ty sa budeš venovať tým deťom. Lebo my chceme, aby si s nimi bola, chceme, aby možno tancovali, aj možno o rok to skončí, ale ty máš na ne vplyv, oni ťa majú radi a my chceme, aby si Ty s nimi bola. A my sme v tom okamžiku robili jeden koncert. Na tom koncerte, to sú zákony osudu prosto dané, bol jeden Švéd učiteľ, ktorý išiel na bicykli po celej Európe. A v Prešove mu rozobrali bicykel do šrubky, to tiež svedčí o našej kultúre, čo nebudeme komentovať, lebo túto kultúru by sme asi nechceli mať. No a ten človek – vo svojej kultúre – si povedal, čo je to za kultúru, keď všade chodím po svete a nechám si takto voľne bicykel, chodím tu dva mesiace, nikto v živote mi ani jednu vec nezobral… A ja teraz prídem do nejakého Prešova a už som holý, nemám na čom sa pohnúť ďalej… a my vtedy zhodou okolností sme mali ten program prvý, ktorý sa nám podarilo so skupinou urobiť. Tak on sa išiel pozrieť na ten program. Samozrejme, my vtedy všetci rusky hovoriaci, nikto nevedel anglicky, deti žiaden jazyk. Ten človek si odpozeral program. Ten program v začiatkoch bol veľmi málo tanečný, keďže ja som bola ovplyvnená a dosť vyškolená p. Lazoríkom, s ktorým som strávila množstvo času, ktorý bol môj učiteľ do histórie aj do života folklóru a národnej kultúry. My sme robili texty, my sme robili divadlo, hry, čo sa už nerobilo. Ešte folklór nebol v kurze, lebo sa zrušil. Teraz sme boli mimo nejakého domu kultúry, lebo ten sa zrušil – ostali sme ako pouličné deti, bezdomovci. Prosto nejaký zhluk ľudí, ktorý chce, aby sa to robilo, ani nevie prečo. On za nami prišiel. My v tej eufórii šťastia, že sa nám podarila nejaká vec, že sme urobili koncert, tak sme všetci svorne spolu išli do jednej miestnosti. Každý doniesol koláče, tak presne ako to kedysi bolo za starých čias. Ten doniesol koláče, ten chleba, ten doniesol to, ten to, žiadna recepcia sa neplatila. Každý doniesol, čo mal. Sadli sme si, on tam sedel v tichúčku, my sme sa tešili, veselili, plakali, skončilo to a on sa nás na konci spýtal, či sme už videli Švédsko a či chceme ísť do Švédska. A my v tej eufórii: „Ta ne?“ A na to o rok prišlo pozvanie, mala som 24 rokov, deti mladučké, deti kroj nechceli, v škole nechceli povedať, že tancujú, lebo to bola hanba, to sa im každý smial. Kroj by si neobliekli ani keby sme im neviem čo dali, pretože oni urobili koncert, ale nikdy nevystupovali… No a pán učiteľ, za to, že sme mu ukradli bicykel, teda nie my osobne ale niekto na Slovensku, zaplatil celé turné. Vybavil, že ministerstvo Švédska zaplatilo celé turné na tri týždne. Ubytovanie, stravu, loď, autobus.

A my – „Ta ne?“ z východu sme šli neznalí, vysmiati, vyrehotaní, nakúpili sme deťom zelené šušťáky, také krikľavé, aby sme ich videli, žeby sa nám nepotratili, nevedeli sme kde ideme, nevedeli sme čo nás čaká a nevedeli sme o tej krajine nič. Prišli sme tam a tam – stroje na zemiaky, stroje na ryžu, všetko stechnizované, dvere sa otvárali… my sme vtedy vedeli, že je auto a možno bicykel, žiadne stroje na lúpanie sme nemali. My sme všetko vypli, zobrali zemiaky do ruky, škrabali a spievali sme si. Ten človek o nás natočil 24 hodinové filmy. Ten nič nerobil, ten nič nehovoril, len točil. A plakal. A opakoval – vy neviete, čo máte. A my sme vraveli …my? My nič nemáme – vy máte všetko. Vy máte všetko, čo si prajete, vy máte krásne domy, vy máte krásnu prírodu, vy máte techniku, vy máte krásne auto… my? Nemáme nič, hovorí. Vy máte všetko, my už nič nemáme. Ničomu som nerozumela, som si povedala – „trhlý učiteľ zo Švédska“. Bolo to neskutočné turné. Slnko svietilo, také počasie vravel, že ešte ani nevidel… Kde sme sa postavili, ľudia plakali, deti za nami behali akoby Michael Jakson prišiel, každý stál s papierikmi, aby sa im podpísali…deti boli ako hviezdy. A ten zlom prišiel vtedy, keď sme sa vrátili domov a deti si obliekli kroj a prešli sa po ulici, aby ukázali, že ja som Slovák, ja som východniar, ja som hrdý na svoj kroj. Bez slov. Všetci sa poobliekali a prešli sa po meste. A to bol najväčší zlom, aký som v živote zažila. Stále som sa pýtala, čo mi ten človek chcel povedať. Ale bohužiaľ skúsenosti vás nepustia, v 24 rokoch ste iný. Časom som všetko pochopila a teraz to chápem. Chápem ako nikdy. Chcela by som ho nájsť a povedať mu, že sme sa už asi tiež stratili. A že to, čo sme mali, veríme, že sa navráti. A preto ja vidím tú nádej vo vedúcich súborov, lebo to je jediný prenos, kde sa to deje. Preto, lebo rodiny už prestali sedieť spolu, spievať si koledy. Mňa už rozplače rodina, keď mi zaspieva päťhlasne. Je to farár, tak zaspieva, lebo vie spievať, aj celá jeho rodina. Ale ma rozplače, keď mi do telefónu niekto päťhlasne zaspieva koledu. Lebo to sa už nerobí. Prosto také veci slovenské – že si vstanem, nemusí to byť náročné, si pospievam, objímem sa…a to je tá pravá, to je tá slovenská kultúra. To, čo on hovoril. To, čo my máme. A čo dávajme ďalej, aby sme sa nestratili. My sme sa v kuse smiali, on hovoril, že oni už nevedia, čo je smiech… My sme hľadali jedného vikinga, že si donesú deti niečo na pamiatku. A tam boli len samé coca-coly a bosorky… My sme tam chodili do vysokých škôl, na univerzity a všetci sa učili, ako kultúra má fungovať. Potom našli jedného človeka, ktorého na rukách nosili, čo si pamätal 5 riekaniek. Neviem, či sa im to podarilo obnoviť… Takže ak sa kultúra stratí, už sa nikdy neobnoví. To som pochopila až časom, keď som kráčala tou cestou. Cestou – ktorou človek ide, my sme dali aj názov jednému z programov „ Idzem, aľe dražečku ňeznam“, človek ide, a nevie kde a kam… A potom zistí, že asi je všetko ako malo byť. Takže to bol prelom pre mňa a pre tie decká, a bolo to citeľné.

Teraz, keď sme sa stretli na 30. výročí, akoby tí ľudia od seba ani neodišli, akoby sme stále sedeli za jedným stolom, ako keby stále sme pokračovali kde sme skončili. A to je tá pravá slovenská kultúra. Toto, čo chcel Lazorík, čo mi rozprávala babka, čo vidíme v Rodnej zemi, alebo v Zem spieva, čo vidíme v starých záznamoch. Ktoré nie sú k dispozícii, lebo si ich vždy privlastní jedna skupina, ktorá sa na začiatku tvári, že chcem blaho pre ľudí, ale potom zistia, že z toho môže byť veľký biznis. Takže. Verme, že to zachránia tie súbory. A ja vidím zrod, nečakaný zrod v iných súboroch, ktoré predtým len tancovali. Stále Lazorík hovoril, že veď národ len netancoval, však národ aj pracoval, mal nejaký obrad. Prosto nechodil tancujúci po poli… On stále hovoril, že prosto ten život, potrebujeme ten život chytiť, čo žil ten národ. To je folklór, to je národná kultúra. A to vidím, že sa vracia.

Celý rozhovor si môžete vypočuť tu: