Dag Daniš: Konzervatívna revolúcia? Nie, nakoniec tu máme progresívny prevrat

Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o tom, ako mimoparlamentná strana za noc obsadila štát a kľúčové posty, o nehode Naďa a Káčera v Michalovciach, o zvláštnom nápade Žilinku vyšetrovať protipandemické opatrenia a o nových bájkach na tému Nord Stream

1. Volebný podvod

V utorok sa stalo niečo, čo v dejinách Slovenska nemá obdobu. Mimoparlamentná strana, ktorú zakladal Beblavý po boku progresívcov, za pár hodín obsadila kľúčové štátne úrady. Kontroluje funkciu premiéra a k tomu šesť ministerstiev: obranu, zahraničné veci, hospodárstvo, financie, zdravotníctvo a životné prostredie. Naopak, strana OĽaNO, ktorá vyhrala voľby, o všetky funkcie prišla.

Môžeme to pokojne nazvať politický prevrat. Alebo únos štátu.

Stalo sa to za noc. V pondelok pred polnocou Heger oznámil, že končí v OĽaNO. Poslanci strany sa o tom dozvedeli z Facebooku. Ráno bol Heger formálne zvolený za predsedu strany Spolu alias Modrá koalícia alias Demokrati (tento politický bonsaj menil názvy nadzvukovou rýchlosťou). Už doobeda boli hotoví. Strane, ktorá v koalícii s progresívcami zhorela vo voľbách, sa podarilo prevziať kontrolu nad vládou. Privlastnila si štát.

A k tomu ukázala bohatú dávku zmyslu pre humor. Nazvala sa Demokrati.

Zarážajúce nie je len to, že strana bez volebného mandátu v plnom rozsahu vládne. Zarážajúci je politický kontrast medzi tými, ktorí získali podporu vo voľbách (OĽaNO) a výslednou podobou vlády. Obyčajní sa profilovali prevažne konzervatívne. Naopak, strana Demokrati má silno progresívne a dúhové zafarbenie. Miroslav Kollár si dal pred fúziou principiálne podmienky: strana má byť oddaná LGBTI agende, má byť proatlantická (proamerická) a má sa dištancovať od Matoviča.

Heger, muž obdarený cnosťou poslušnosti, pokyn vykonal. Stranu obsadili ľudia ako Hirman (pôvodne expert Progresívneho Slovenska) a zástup ďalších „pokrokových kádrov“.

Tvrdenia, že vysunutie Hegera do novej strany je Matovičov projekt, sú čistá povera. Blud. „Nová strana“ je mentálne aj politicky blízka progresívcom, nie Obyčajným. Na Hegera má dosah Droba z SaS (bývalý obchodný partner), Naď, Káčer… Nie Matovič. Napokon, to je hlavný dôvod, prečo premiér skončil v OĽaNO a slúži pod novou vlajkou.

Jedným z hlavných odkazov Hegera, ktoré urobil na úvodnej tlačovej konferencii strany, bol verejný dištanc od Matoviča. „Demokrati“ budú otvorení tesnej volebnej spolupráci s inými stranami, no neplatí to pre OĽaNO. Pre stranu, ktorá Hegera dostala do najvyššej politiky.

Slovom, máme tu nový, akože stredový odtieň progresívnej a silno (servilne) proatlantickej strany.

A jej vlády.

Zmena, ktorou prešla vláda od roku 2020, pôsobí neuveriteľne.

Čitateľ s lepšou pamäťou si iste spomenie na nárek progresívneho tábora po voľbách 2020. Predpovedali, že Slovensku hrozí „konzervatívna revolúcia“. Nová vláda, opretá o Obyčajných a Borisa Kollára, vraj strhne Slovensko na maďarskú cestu. Podobné obavy sa potom reštartovali aj v lete 2022, keď koalíciu opustili Sulík s Kolíkovou. Strašili nás, že nastupuje éra ultrakonzervatívcov…

Tieto obavy boli čisto virtuálne. Slovenská vláda sa po voľbách 2020 neprofilovala ani národne, ani konzervatívne (čo bola škoda). Naopak, celý čas bola pod silným tlakom SaS, prezidentky, médií. A progresívnych skupín vnútri vládnych strán, aj tých nominálne konzervatívnych (Kolíková, Budaj, Čekovský).

Výsledná realita je po troch rokoch celkom opačná ako predpovede. Konzervatívne sily boli rozdrvené. Štát po politickom prevrate obsadili progresívne zafarbené figuríny s podporou prezidentky, médií, západných diplomatov a aktivistov.

Tieto skupiny postupne, krok za krokom, prevzali štát do svojich rúk. Hoci neprešli voľbami… To však dnes, v ére hybridnej vojny, nie je dôležité. Vládnu skupiny s „vedúcou úlohou v spoločnosti“ – a bez ohľadu na to, ako vyzeral výsledok volieb.

2. Náraz v Michalovciach

Treba však dodať, že hlavná domáca úloha pre týchto novodobých súdruženkov nie je ideologická (progresívna či dúhová). Zadania, ktoré vykonávajú, sú prevažne geopolitické. Dnes sa vo vláde – a vo funkciách všeobecne – darí tým, ktorí vzorne a bez zbytočných otázok vykonávajú bojové zadania z Washingtonu a Londýna.

Naopak, hlasy realistov, ktoré kritizujú predpísanú vojenskú politiku a žiadajú, aby sme popri podpore Ukrajiny žiadali aj rokovania o prímerí, sú vyháňané do izolácie. Postoje realistov pritom nie sú protiukrajinské. Bezohľadné voči Ukrajincom sú skôr názory, že kríza má výlučne vojenské – a nijaké iné – riešenie.

Nemá. Na Ukrajine žili a žijú milióny Ukrajincov aj milióny Rusov. Od roku 2014 sú v krízovom stave a vojnovom konflikte (spočiatku vnútroštátnom, neskôr medzinárodnom). Riešením nie je ani vojenská porážka Ukrajincov, ani vojenská porážka Rusov – aspoň ak nechceme po vojne podporovať „sudetské scenáre“, respektíve etnické čistky. Riešením sú rokovania a dohody o bezpečnostných zárukách pre Ukrajincov aj pre Rusov.

Tento prístup podporujú krajiny bývalého západného jadra EÚ (Nemecko, Francúzsko). A širokú podporu má aj v slovenskej spoločnosti.

Práve v tom však vidia ľudia, ako Naď a Káčer, ktorí preferujú ostrejší anglosaský kurz, problém. A vidia ho správne. V slobodnej a demokratickej krajine by mala vláda získať pre svoju politiku verejnú podporu. A ak to nevie, mala by odísť.

Káčer a Naď sa pokúsili o komunikáciu. V rámci projektu HlbokáOnline vycestovali na verejnú diskusiu do Michaloviec.

Výsledok bol príšerný pre všetky strany. Pre hostí, pre moderátorku, pre publikum. Káčer a Naď boli škaredo vypískaní. Ako v kotle.

Zradikalizované protivládne skupiny zas ukázali veľkú dávku neslušnosti, vulgárnosti a hnevu. Káčer na to potom reagoval podobným tónom aj obsahom: rebelom odkázal, že sú dobytok a podliaci.

Slovom, celé zle.

Káčer, Naď a médiá sa k nehode v Michalovciach postavili povrchne a prevažne emotívne. Odsúdili časť spoločnosti ako extrémistov a obete ruskej propagandy. Vraj išlo o zrážku dvoch svetov – slušných a neslušných, dobrých a zlých. Vybavené.

ZDROJ